Ticho a samota

 

ZÁPISNÍK (25/2023)

Máločo nás tak oddeľuje od minulosti a kultúrnych koreňov ako postoj k tichu a samote. Kedysi bol svet omnoho tichší, vyplnený výlučne zvukmi prírody a zvukmi, ktorých pôvodcom je sám človek – žiadne veľké stroje, hlučné mechanizmy, motorické dopravné prostriedky, nijaké reproduktory, len zvuky pôvodné, autentické, originálne. Dnešok je úplne iný – zvuky sa zlievajú do beztvarej masy, do nepretržitého prúdu vzruchov a podnetov, vytvárajú zdraviu škodlivé prostredie, v ktorom je ticho čoraz vzácnejšie a už takmer nedostupné. Nejde pritom len o množstvo a intenzitu hluku, ale aj o jeho charakter – hluk súčasnosti je agresívny a toxický – najviac cudzotou, umelosťou, neovládateľnosťou; nevieme ho vypnúť, nevieme sa ho nijako zbaviť.

Nevieme, alebo možno nechceme, vnútorne nedokážeme hluk odstrániť zo svojho života. Stal sa totiž návykovým, stal sa drogou, spôsobom zbabelého úniku. Stal sa akousi zástenou, za ktorú človek schováva dušu a svedomie. Tichu a samote sa vyhýba ten, kto sa nechce stretnúť so sebou a s Bohom.

Múdri ľudia minulosti si uvedomovali hodnotu ticha a samoty. Benedikt XVI. v knihe Cirkevní otcovia spomína niekoľko z nich. Napríklad svätý Gregor Nazianský, hoci mal urodzený pôvod a navštevoval tie najslávnejšie školy svojej doby, túžil po mníšskom spôsobe života, nadchýnala ho tvorivá činnosť v samote, duchovné a filozofické úvahy. Vyjadril to slovami: „Zdá sa mi, že niet nič väčšie od tohto: umlčať vlastné zmysly, vyjsť z telesnosti tohto sveta, sústrediť sa vo vlastnom vnútri, nezaoberať sa viac ľudskými záležitosťami, iba ak tými, ktoré sú nevyhnutne potrebné, rozprávať sa so sebou samým a s Bohom, viesť život, ktorý presahuje to, čo je viditeľné...“ Ide o to, aby človek nepremárnil svoj život zbytočnosťami, ale aby hľadal a našiel svetlo, ktoré mu pomôže rozpoznať veci naozaj dôležité.

Takto chápaná tichá samota nie je zbabelým únikom pred svetom, vedie človeka k poznaniu a prijatiu pravdy o svete, ako aj pravdy o sebe samom. Benedikt XVI. v tomto zmysle vyzdvihuje ďalšieho svätca: Euzébius Vercellský žil uprostred mesta (sveta) ako mních. Venoval sa dynamickej pastorácii, pritom dôsledne ukazoval ľuďom cestu k Bohu. Ako biskup hovoril, že „pastieri majú povzbudzovať veriacich, aby nepovažovali mestá tohto sveta za svoj trvalý príbytok, ale aby hľadali budúce mesto, trvalý nebeský Jeruzalem“ (citované z knihy Cirkevní otcovia).

Teda ticho nie ako cieľ, ale ako prostriedok. A samota, ktorá je slobodnou voľbou, nie osamotením, opustenosťou. Ticho je dobré, pretože podporuje zmysel pre veci hlbšie a vyššie. Samota je dobrá, pretože nastavuje človeku pravdivé zrkadlo. Oproti tomu osamelosť pôsobí deprimujúco.

Ukazuje sa, že v minulosti si ľudia jasnejšie uvedomovali viaceré napohľad možno drobné, ale významné rozdiely v prístupe k životu, s väčšou istotou rozlišovali, čo je dobré a čo zlé, čo treba prijať a čo zamietnuť. Nie nadarmo sa hovorí: kto správne rozlišuje, správne učí.

 

Ján Maršálek

::

Predchádzajúci: ZÁPISNÍK (24/2023).

::

Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!