Slovo ako dar

 

Nad poéziou Pavla Prikryla

Mám pred sebou štyri básnické zbierky autora, ktorému nebolo dopriate, aby celkom rozvinul svoje poetické nadanie, svoje umelecké schopnosti – zomrel totiž pomerne skoro, na vrchole tvorivých síl. Napriek tomu nám zanechal pekné dielo, obrazovo i obsahovo sýte verše, básne a básnické cykly, z ktorých vanie duch čírej krásy a úcty k pravým hodnotám života.

Pavol Prikryl (25. 4. 1962 – 9. 4. 2021) bol odborne zdatným redaktorom a editorom. Pôsobil vo viacerých redakciách a za svoju publicistickú činnosť získal niekoľko ocenení. Založil a až do svojho skonu vydával časopis VOX (mesačník o náboženstve a kultúre). Rada Konferencie biskupov Slovenska pre vedu, vzdelanie a kultúru mu v roku 2020 udelila Cenu Fra Angelica „za trvalý prínos do kresťanskej kultúry na Slovensku“. Značnú časť svojej literárnej tvorby venoval detskému čitateľovi (Básničky z hviezdičky, Rozhovory s anjelikom, Moje modlitbičky, S lampášikom do rozprávky a iné). No predsa, ťažiskovým je uňho priestor poézie, priestor básnického slova a obrazu, v ktorom treba „báseň žiť“ a „maznať sa, dotknúť sa slova, / vryť stopu ako bič / na napnutej koži života“ (Rébus básne zo zbierky Úvrate v nás).

Debutovú zbierku P. Prikryla – dostala pomenovanie Tíšenie bolesti (Žilina, Zrno, 1993) – vyprevadil na cestu Ján Frátrik. V úvodnej poznámke napísal: „Básnik berie na svoje plecia zodpovednosť za vypovedané slovo.“ A tu naozaj nejde o frázu, ide o konjunkciu s veršami začínajúceho básnika, ktoré sú „nádejné, lež i smutné, ale pravdivé“. Zodpovednosť za vypovedané slovo bude sprevádzať básnika po celý čas jeho pozemského putovania, od prvého až po posledný verš. Vedomie zodpovednosti vedie k spojeniu estetických a etických požiadaviek a noriem do jedného celku, k hľadaniu prienikov krásy, pravdy a dobra, a to prostriedkami, ktoré sú prirodzené, primerané a zrozumiteľné. Aj tie najväčšie myšlienky a vznešené idey možno vyjadriť alegoricky, symbolicky, obrazne, formou prirovnania, metafory či podobenstva. Napokon, v tom je sila poézie.

Už v zbierke Tíšenie bolesti sa črtajú nosné témy a motivické línie autorovho básnenia: domov, plynutie času, návraty do detstva, odkaz predkov, spätosť človeka s prírodou, modlitba a práca, viera v duchovnú podstatu sveta. Prítomné verše vypovedajú o potrebe dobrých medziľudských vzťahov, o potrebe vzájomnej úcty a ohľaduplnosti. Vidno v nich kresťanskú pokoru a zároveň vďaku za dar života – i za jeho temnejšie, bolestné stránky, lebo všetko je súčasťou Božieho plánu; aj utrpenie sa dá obetovať v prospech dobra. „Ublížiť možno, odpustiť treba.“ Tieto verše z básne Sadenie chleba odzrkadľujú mravné posolstvo zbierky. V niekoľkých básňach sa stretáme s motívom smrti. Lyrický subjekt si pripomína ohraničenosť pobytu človeka na tomto svete, čo ho do istej miery napĺňa smútkom i obavami, ale väčšiu váhu má uňho vedomie zmysluplnosti ľudského bytia. V básni Smrť čítame: „Aj ja mám strach / pobozkať tvoje / tajomné nemé ústa. // Pane, vďaka za nádej.“ Ozdobou zbierky sú pôsobivé Oravské fragmenty – básnický cyklus, v ktorom sa autor vyznáva zo svojho vzťahu k rodnému kraju.

 

Umelecké zrenie

S odstupom štrnástich rokov vyšla druhá zbierka básní P. Prikryla: Úvrate v nás (Bratislava, Vox, 2007). Ale neboli to premárnené roky. Ako konštatuje v doslove Teofil Klas, autor od svojho debutu náležite vyzrel: „Z nadaného básnika náturistu sa stal poeta vedome a cieľavedome narábajúci s tvarom, vôľou si osvojujúci viazaný verš a čiahajúci aj po zložitejších veršových formách.“ Potvrdením týchto slov je najmä Rispetový veniec o láske, zostavený na spôsob venca sonetového, ale i ďalšie básne zbierky. Autor prejavuje schopnosť umne skĺbiť formu a obsah, jazyk a tvar do ústrojného celku, využíva pritom aj ustálené veršové formy (rispet, rondel), programovo nadväzujúc na tvorbu starších básnikov.

T. Klas správne poznamenal, že významným prvkom Prikrylovej poézie je motív návratu: „Je to návrat k témam z debutu a najmä k hodnotám, ktoré si vytrvalo nesie od detstva. Návratom je aj ľudské a umelecké hľadanie, ktoré sa zračí v sebauvedomovaní si básnického povolania i nevyhnutnosti tvorivo nasledovať inšpiráciu a v chápavom jednoznačnom úsilí o dokonalejší výraz, o lepšie zvládnutie remesla.“ Napokon, návratom je i pridŕžanie sa duchovných konštánt života. Vstupná báseň (Návraty) hovorí o „milosti návratu“ – vďaka tejto milosti dostáva zmysel aj bolesť, aj námaha, aj obeta, ba i smrť. Cez prizmu viery vidíme ďalší rozmer skutočnosti. V trojčlennej básni Triptych o smrti čítame: „Vysoko rúbeš, privysoko, / slúžtička Večného. / No sluha nie je vyše pána.“

Úvrate v nás sú vážnou umeleckou výpoveďou o človeku a jeho ceste. Pravda, ide o výpoveď v podobe poézie, vyjadrenú básnickými prostriedkami. Vo veršoch sa zrkadlí ľudský údel, akoby na rozhraní času a večnosti, malého a veľkého, ťaživého a povznášajúceho. Niečo sa stráca, niečo zostáva, čítame v básni Čas: „Aj čas má svoj čas. Ešte dýcha, / tak načim prijať podané. / Skôr-neskôr skončí v zemi ticha // a večné teraz nastane.“

 

Tretia zbierka poézie P. Prikryla nesie príznačné pomenovanie Na konci ticha (Bratislava, Post Scriptum, 2015). Na konci ticha býva slovo, niekedy slovo básnické, tak ako v prípade tejto knižky. Samozrejme, poézia je bytostne spätá so slovom, básnik nemôže nehovoriť, musí používať slová, napriek nevýslovnosti básnického poznania, no zároveň je spätá s tichom, má duchovný rozmer. Citát z básne Dotyk slova poukazuje na interakciu slova a ticha ( známeho a neznámeho): „Bolesťou hĺbiť jamku do pokory, / udierať tichom do ticha – / len tak sa dotkneš slova.“ Z tohto napätého a tajomného vzťahu plynú otázky, s ktorými sa človek potrebuje vyrovnať. Básnik hľadá zmysel života a nachádza ho v Bohu, v kresťanskej viere, nádeji a láske.

Poézia navodzuje predstavu večnej Krásy, a tak vstupuje „nebo do básne“ (Volanie). Autorovi je blízke bremondovské poňatie básnictva. Henri Bremond nachádza paralelu medzi modlitbou a poéziou, básnika nazýva nedokonalým mystikom, poéziu vníma ako nenahraditeľnú súčasť životného poznania – má človeka povznášať a zušľachťovať. V tomto duchu píše aj P. Prikryl (Báseň a modlitba): „Modlitba v básni, báseň v modlitbe, / dve múdre tiché sestry. /.../ A jedna druhú vedie / až k slovkám odpovede.“ Poézia je aj za slovami a mimo slov, je vyjadrením idey, nesie posolstvo, kladie otázky a hľadá odpovede.

Dobre zvládnutý viazaný verš (v rozličných obmenách) a precízna rýmotvorba, výrazné znaky zbierky Na konci ticha, svedčia o vyspelosti básnika. Forma, jazyk a obsah sú v súlade, nič zbytočne nevytŕča. Významová línia postupuje od stvorenia a detstva cez prvú lásku, manželstvo, rodičovstvo, radosť, smútok, spomienky až k obrazom smrti a zmŕtvychvstania. Jadrom a v istom zmysle vrcholom zbierky, miestom najväčšieho tvorivého vzopätia, je Ritornelový veniec o bolesti. Autor tu použil obdobne náročnú formu ako v predchádzajúcej zbierke (veniec zložený z rispetov).

 

Volanie domova

Oravské rondely (Bratislava, Post Scriptum, 2019) završujú tvorivú púť básnika, ktorý sa postupne prepracoval od voľného verša (v debute) k viazanému veršu a k zložitejším útvarom. Vhodne zvolená forma neobmedzuje tvorcu, ovládajúceho básnické remeslo, ale ho vedie k zmysluplnosti výpovede, v rámci širšieho kultúrneho kontextu. Ako píše v doslove knižky Peter Kubica: „Všetko so všetkým súvisí, a tak i Prikrylova poézia nie je náhodná, bez literárnych i všeobecnejšie kultúrnych a hodnotovo-estetických súvislostí. Je tu prítomná, ponúkajúca niečo navyše – to čisté, čo pretrvalo dvetisíc rokov a bude tu naveky.“ Oná nenáhodnosť je potvrdená a zdôraznená vedomým nadväzovaním na tvorbu iných básnikov – v zmysle udržiavania kontinuity kultúry, ako aj v zmysle inšpiratívnych prepojení individuálnych autorských poetík, prekračujúcich generačné hranice (pripomeňme Abrahámske rondely Valentína Beniaka alebo Bardejovské rondely Svetloslava Veigla).

V rámci zvolenej formy a jednej veľkej témy, ktorou je ľudské prebývanie v priestore a čase, básnik predostiera viacero menších tém a motívov. Obsahové zameranie zbierky naznačujú názvy jednotlivých básní, hoci zväčša jednoslovné (napríklad: Drevenica, Deti, Horal, Božia muka, Návšteva, Manželstvo). V neposlednom rade je táto kniha poctou rodnej Orave. Autor nachádza krásu i tam, kde ju iní nevidia. Vo veršoch, v básnických obrazoch oživuje svet pôvodnosti a prirodzenosti, pripomínajúc nám všetkým, že pravá krása nevyrušuje, nedráždi, neznepokojuje, pravá krása obohacuje. Umenie má človeka dvíhať, alebo mu aspoň dodávať nádej, rozširovať jeho bytie v smere horizontálnom i vertikálnom. Ako v básni Chrámové okná: „To, čo je chmúrne, bude iné: / keď žobrák prijme Svetlo, hneď je kráľ. / Ako hmla ranná na krajine / sú okná všetkých Božích katedrál.“

Mám pred sebou štyri zbierky poézie Pavla Prikryla. Žiada sa mi povedať, že básne, ktoré napísal, sú čitateľsky zaujímavé, príťažlivé svojou ľudskosťou, úprimnosťou a tvarovou čistotou. Jeho poézia je v najlepšom zmysle slova zrozumiteľná, lebo je vnímavá k údelu človeka – pútnika, ktorý neraz blúdi a padá, no zakaždým chce vstať, keď zbadá „otvorené Božie dvere“ (Pieseň o viere, nádeji a láske). A tak čítajme, zahĺbme sa do tejto poézie, aby sme nestratili zo zreteľa krásu a hodnotu života.

 

Ján Maršálek

::

PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.