Katolícka cirkev nemôže akceptovať „tradicionalistických partizánov“

 

Karol Dučák

Niektoré internetové portály „tradicionalistických partizánov“ sústavne útočia na riadnu formu rímskeho rítu. Ja ako katolík, ktorý inklinuje k tejto forme, odmietam akékoľvek militantné prejavy, ktoré rozdeľujú rímskokatolíkov do rôznych táborov podľa toho, k akej forme rímskeho rítu inklinujú.

Existujú mnohé argumenty, kvôli ktorým preferujem riadnu formu rímskeho rítu, aj keď som ju až do sedemnástich rokov svojho života nepoznal. V tomto príspevku uvediem niekoľko myšlienok v prospech tejto formy rímskeho rítu. 

Poznám manažérku jednej firmy, ktorá pracuje v okresnom meste a využíva obedňajšiu prestávku na účasť na svätej omši vo farskom kostole so začiatkom o 12.00. V tomto kostole sa takto takmer po celý rok slávia každý všedný deň sväté omše v riadnej forme rímskeho rítu. Keďže tieto sväté omše sú až na výnimky bez homílie, trvajú niekedy iba 24 minút, výnimočne aj kratšie. Práve toto relatívne krátke trvanie svätej omše je niekedy ako jej pozitívum.

Spomínaná manažérka má obedňajšiu prestávku od 12.00 do 13.00 a keďže má pracovisko blízko farského kostola, môže byť na tejto svätej omši do konca a ešte sa bez stresu stihne aj naobedovať. Krátka svätá omša je teda pre ňu požehnaním. Môže mať vďaka nej každý deň účasť na platnej katolíckej svätej omši, ale čo je dôležité pre spásu jej duše, môže takto každý deň prijímať Ježiša Krista vo svätom prijímaní. To je bezpochyby duchovný zisk.

Oponenti by mohli namietať, že spomínaná manažérka predsa môže ísť na rannú alebo večernú svätú omšu. Odpoveď je: nemôže! Dochádza totiž do okresného mesta z filiálnej obce, v ktorej nemajú sväté omše v každý všedný deň. Okrem toho má popri zamestnaní mnoho povinností v domácnosti, záhrade či pri výchove detí. Preto je pre ňu svätá omša vo farskom kostole o 12.00 jedinou možnosťou zúčastniť sa každý všedný deň na svätej omši. Pravdaže, takých ľudí je viac. Poznám predavačku, ktorá takisto využíva obedňajšiu prestávku na účasť na svätej omši. A mohol by som uviesť aj ďalšie prípady.

Pravdaže, skracovanie svätých omší nesmie byť samoúčelné. Podľa sv. Alfonza Liguori odslúženie svätej omše za menej ako pätnásť minút môže byť ťažkým hriechom celebranta (porov. ewtn.com). Niekedy sa však výslovne žiada, aby bola svätá omša čo najkratšia. Počas pandémie španielskej chrípky, ktorá trvala od roku 1918 do roku 1920, boli v niektorých krajinách vznesené požiadavky na skrátenie trvania svätých omší. K zaujímavej situácii došlo v Taliansku, kde „niektorí prefekti obmedzili trvanie omší od pätnástich do dvadsiatich minút“ (tedeum.cz). Ale aj v iných krajinách, napríklad v Holandsku, boli v tej dobe nastolené požiadavky na skrátenie svätých omší. Ak by bola v tej dobe existovala kratšia svätá omša v riadnej forme rímskeho rítu, mohla byť v danej situácii priam ideálnym riešením.

Je to podobné ako s modlitbami. Sú dlhé modlitby, napríklad modlitba ruženca, ale sú aj kratšie modlitby, a napokon sú aj veľmi krátke strelné modlitby. Boh s láskou prijme každú modlitbu. Aj strelnú v prípade časovej tiesne človeka, ktorý sa momentálne nemôže modliť dlhšie. To isté platí o svätých omšiach. Za seba môžem povedať, že som raz bol na slávnostnej svätej omši v riadnej forme rímskeho rítu, ktorá trvala vyše dvoch hodín, no ja som sa cítil tak vznešene, že sa mi ani po jej skončení nechcelo opustiť kostol a ísť domov. Inokedy mi však bolo dlho na svätej omši, ktorá trvala ani nie celú hodinu. Závisí to od mnohých okolností, ktoré tu netreba podrobne rozoberať.

Jedno je však isté: každá katolícka svätá omša v riadnej alebo mimoriadnej forme rímskeho rítu, ktorá je zbožne a dobre slávená, je nesmierny Boží dar. Na každú takúto svätú omšu prichádza sám Ježiš Kristus a sýti naše duše chlebom večného života a nápojom večnej spásy, pretože bez toho by naše duše zomreli v hriechu. Spomínam si na jednu dávnejšiu kázeň kňaza, ktorého som si hlboko vážil pre jeho zbožnosť. Na tejto kázni okrem iného povedal aj tieto pozoruhodné slová: „Boh určite príde k oltáru v tomto chráme. Aj keby som ja bol v stave ťažkého hriechu, Boh by aj napriek tomu prišiel.“

Pri svätej omši sa dejú dva ústretové pohyby: katabáza Krista a anabáza veriaceho ľudu. Katabáza (zostúpenie) Krista sa uskutočňuje pri každej katolíckej svätej omši. Náš Spasiteľ zostupuje ako Veľkňaz novej a večnej zmluvy do slzavého údolia, v ktorom sa veriaci trápia, aby im umožnil vzostupný pohyb z prachu zeme k Božiemu majestátu skrze chvály, prosby, slávenie a posvätnú hostinu. Slovo katabáza znamená zostupný pohyb a pochádza zo starogréckeho κατάβασις, čo v preklade znamená zostup dole. Kristus zostupuje z neba a pristupuje k oltáru, aby rukami kňaza opakovane vykonával najčastejší zázrak všetkých zázrakov – transsubstanciáciu, teda premenu chleba a vína na skutočné telo a krv Pána.

Katabáza Krista umožňuje veriacemu ľudu uskutočňovať anabázu, teda vyzdvihnutie k Bohu, povznesenie z pozemskej malosti a prízemnosti. Slovo anabáza pochádza zo starogréckeho slova ἀνάβασις a v preklade znamená vzostup hore. Je nevýslovným požehnaním pre človeka, že Kristus k nám môže kedykoľvek prichádzať a my môžeme zažívať duchovnú slasť z povznesenia z malosti a prízemnosti nášho života tu na zemi do duchovných výšin. Prítomnosť Krista medzi nami je veľkým a nezaslúženým požehnaním od Boha, ktoré nám pomáha približovať sa k spáse.

Ako uvádza Katechizmus Katolíckej cirkvi, „omša je súčasne a neoddeliteľne obetnou pamiatkou, v ktorej pretrváva obeta kríža, a posvätnou hostinou účasti (communio) na Pánovom tele a jeho krvi. Ale slávenie eucharistickej obety je celé zamerané na dôverné zjednotenie veriacich s Kristom prostredníctvom svätého prijímania (communio). Prijímať znamená prijať samého Krista, ktorý sa obetoval za nás“ (KKC, 1382).

V jednej starodávnej modlitbe, ktorá bola mnohokrát zhudobnená, Cirkev s jasotom pozdravuje eucharistickú hostinu: „O sacrum convivium, in quo Christus sumitur: recolitur memoria passionis eius; mens impletur gratia et futurae gloriae nobis pignus datur“ (preces-latinae.org). Táto modlitba, ktorej text je prisudzovaný svätému Tomášovi Akvinskému (1225–1274), znie v slovenskom preklade nasledovne: „Ó, posvätná hostina, na ktorej je Kristus naším pokrmom. Koná sa pamiatka jeho umučenia; milosť napĺňa dušu a dáva sa nám závdavok budúcej slávy.“

Pritom, ako uviedol pápež Pius XII. v encyklike Mediator Dei, veriaci majú prijímaním tela a krvi Pána v Eucharistii účasť na samotnej Božskej Obete (Mediator Dei,  117). Pri posvätnej hostine svätého prijímania dochádza k hlbokému spojeniu s Ježišom, veď prijímame jeho samého, ktorý sa za nás obetoval. Prijímame jeho telo, ktoré nechal ukrižovať, i jeho krv, vyliatu „za všetkých na odpustenie hriechov“ (Mt 26, 28). Nie je to nejaká metaforická, ale pravá hostina, na ktorej sa sám Ježiš Kristus podáva ako pravý pokrm.

Je tu pevné a neoddeliteľné spojenie posvätnej hostiny a obety, no aj keď sa Eucharistia uskutočňuje jednou kňazskou konsekráciou ako obeta aj pokrm súčasne, ide o dve rozdielne skutočnosti. Eucharistia je obeta, „keď sa v nej Kristus ponúka Bohu Otcovi. Eucharistia je pokrmom, keď sa Kristus ponúka ľuďom ako sväté prijímanie (porov. Teologická suma, III).

Účelom obety je oslava Pána Boha. Účelom pokrmu je posvätenie ľudí. Eucharistia ako obeta je prechodný úkon. Eucharistia ako pokrm je trvalá realita (pokiaľ trvajú spôsoby chleba a vína). Duchovné tajomstvo – že chlieb a víno sa stanú Ježišom – teológia vyjadrila slovami eucharistické prepodstatnenie. Pri premenení podstaty chleba a vína na podstatu tela a krvi Krista vkladá Boh do stvorenstva princíp radikálnej zmeny vnesený do najhlbšej intimity bytia. Bytie je povolané k takej zmene: ‚Aby bol Boh všetko vo všetkom‘ (1 Kor 15, 28; porov. Sacramentum caritatis, 11). Eucharistia má teda performatívnu (v zmysle ‚prenikať‘) povahu (porov. Verbum Domini, 56). Performovať a formovať človeka je viac ako vychovávať ho“ (katolickenoviny.sk).

Pri slávení eucharistickej obety sa sám Spasiteľ dôverne zjednotí s veriacimi prostredníctvom posvätnej hostiny tým, že ich sýti svojím telom a krvou, aby sa ich duše napĺňali milosťou a aby tak dostávali závdavok budúcej slávy. On sám osobne prichádza počas svätej omše, aby sa mohol neustále stretávať s človekom a bezhranične sa mu darovať.

Eucharistia má mnohostranné blahodarné účinky na veriacich. Stiera všedné hriechy a vytvára ochranu pred možnými budúcimi smrteľnými hriechmi, posilňuje vo veriacich lásku k Bohu a blížnemu a navyše im umožňuje priamo sa Krista dotýkať ústami a jazykom, keď prijímajú jeho sväté telo a krv. Najvyššie dobrodenie Eucharistie však spočíva v tom, že požívaním tela a krvi Spasiteľa v nás samých rastie Kristus. Ak veriaci prijíma telo a krv Pána v Eucharistii, Boh v ňom rastie a potláča jeho úbohé, nehodné, hriešne ľudské ja. Človek, ktorý s úprimnou túžbou často prijíma najsvätejšiu Eucharistiu, je čoraz menej ľudský a čoraz viac božský.

Je zásluhou Druhého vatikánskeho koncilu, že kládol najvyšší dôraz na nenahraditeľný význam Eucharistie v živote katolíka. V konštitúcii Sacrosanctum concilium odporúča veriacim dokonalejšiu účasť na svätej omši, spočívajúcu v tom, že po kňazovom prijímaní sami veriaci prijímajú Eucharistiu z tej istej obety (porov. Sacrosanctum concilium, 55).

To je však len jedna strana mince. Musíme vidieť aj jej druhú stranu, ktorá je zdrojom starostí verných pastierov Katolíckej cirkvi. V niektorých oblastiach, predovšetkým vo vyspelých krajinách Západu, sa z hromadného pristupovania veriacich k Eucharistii stal povrchný konformizmus. Mnohí katolíci čoraz viac ignorujú častú spoveď a prichádzajú na sväté prijímanie v stave ťažkého hriechu. Katolícka cirkev musí omnoho intenzívnejšie ako doposiaľ zdôrazňovať pri každej možnej príležitosti nevyhnutnosť čo najčastejšieho pristupovania k sviatosti pokánia. Prešlo už takmer poltisícročie od momentu, keď Tridentský koncil záväzne nariadil tým, ktorí majú svedomie zaťažené smrteľným hriechom, sviatostne sa vyspovedať pred svätým prijímaním. Podľa tohto kánonu koncilu je potrestaný exkomunikáciou ten, kto by tvrdil, že samotná viera je dostatočnou prípravou na prijatie najsvätejšej sviatosti Eucharistie (porov. Concilium Tridentinum: sessio XIIl. Canones de sacrosancto Eucharistiae sacramento. Can. 11). Je potrebné znovu a znovu pripomínať slova Svätého písma, že ak niekto je a pije telo a krv Pána v stave ťažkého hriechu, „ten si je a pije odsúdenie“ (1 Kor 11, 29).

Eucharistia je absolútny a nezaslúžený dar nevyčísliteľnej ceny, ktorý nám umožňuje priamo sa Krista dotýkať ústami a jazykom, keď prijímame jeho sväté telo a krv. Už tu na zemi sa môžeme priamo dotýkať živého Boha predtým, než ho budeme môcť uvidieť vo večnosti. Preto by sme mali prichádzať na toto stretnutie s Kristom náležite pripravení vnútorne aj navonok. Formálne, teda navonok, by sme mali vzdať úctu Eucharistii decentným oblečením a primeraným správaním na svätej omši, včasným príchodom do kostola, atď. K vnútornej príprave na prijatie najsvätejšej Eucharistie patrí spytovanie svedomia a ľútosť aj nad všednými hriechmi, patričná modlitba, dodržanie eucharistického pôstu, ako aj primeraná pokora a poslušnosť.

Nech je nám nápomocné podobenstvo o namyslenom farizejovi a pokornom mýtnikovi. Nesmieme pristupovať k prijatiu Eucharistie tak ako farizej, ktorý sa modlil: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám“ (Lk 18, 11–12). Naším vzorom musí byť mýtnik, ktorý sa ani neodvažuje dvihnúť oči k nebu, ale bije sa do pŕs a pokorne prosí: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“ (Lk 18, 13). Lebo, ako píše evanjelista, mýtnik odišiel domov ospravedlnený, nie farizej. Nezabúdajme, že „každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený“ (Lk 18, 14).

Veľkým vzorom pokory je aj rímsky stotník, ktorý povedal Ježišovi: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu...“ (Mt 8, 8). Tieto jeho slová vyslovujeme pred prijatím Krista v Eucharistii pri každej svätej omši.

Ale najväčším vzorom pokory je sám Pán Ježiš Kristus. Jeho katabáza z neba a pokora, s ktorou vstupuje do obyčajných materiálnych pokrmov chleba a vína, aby ich premenil na svoje telo a krv. Nemusel by to robiť, ale on to robí ochotne a s nesmiernou láskou. Vždy sa s láskou pokorí a zostupuje z nebeskej slávy do hriešneho sveta, aby svojou katabázou inicioval našu anabázu, teda umožnil nám rásť vo viere a už na zemi zakúšať závdavok večnej slávy. Pristupujme teda k Eucharistii čo možno najčastejšie s pokorou, poslušnosťou, Božou bázňou a s posväcujúcou milosťou v duši, nezaťaženej smrteľným hriechom, aby v nás rástol Boh a odumieral človek. Veď zmyslom ľudského života je cez zjednocovanie sa s Kristom v pozemskom živote dosiahnuť večné zjednotenie s Najsvätejšou Trojicou v nebeskej vlasti.

Katolícka svätá omša (eucharistická liturgia) je vrcholom a stredobodom liturgického života Katolíckej cirkvi. Platí to aj pre sväté omše v riadnej a mimoriadnej forme rímskeho rítu, ak sú zbožne a dobre slávené. V nijakom prípade teda nemožno tolerovať pokusy „tradicionalistických partizánov“ diskreditovať riadnu formu rímskeho rítu.

Naopak, chcem vyzdvihnúť kultivovaný spôsob komunikácie, akého som bol v poslednej dobe svedkom vo viacerých prípadoch. Musím napríklad výnimočne pochváliť portál Christianitas za článok s názvom Kríza viery: Život si vyžaduje otvorených pastierov, nie „nemých psov“, hovorí francúzsky biskup Marc Aillet, v ktorom sa okrem iného píše: „Francúzsky biskup zastáva názor, že konštitúcia Sacrosanctum concilium II. vatikánskeho koncilu považuje obe liturgické formy slávenia svätej omše za rovnako hodnotné a významné... Biskup Aillet je presvedčený, že mladí nemajú problém so slávením svätej omše Pavla VI., ak je zbožne a dobre slávená. Nemá zmysel ich zaťažovať teologickými stretmi a rozpormi ohľadom liturgie, ktoré boli silné počas II. vatikánskeho koncilu a ktoré už nie sú podľa jeho slov dnes až tak relevantné“ (christianitas.sk).

Za vzor v týchto súvislostiach považujem O. Ľubomíra Urbančoka, ktorý síce inklinuje k mimoriadnej forme rímskeho rítu, ale je ochotný sláviť aj sväté omše v riadnej forme rímskeho rítu. Pritom je zakladateľom Spolku latinskej omše na Slovensku, no odsudzuje „tradicionalistických partizánov“, ktorí robia prívržencom mimoriadnej formy rímskeho rítu zlú službu (porov. spoloklatinskejomse.sk).

Taký a len taký prístup, aký prezentuje O. Urbančok, alebo francúzsky katolícky biskup Aillet, môže akceptovať katolícky klérus i veriaci laici. Katolícka cirkev však nemôže akceptovať „tradicionalistických partizánov“, ktorí ju rozbíjajú zvnútra.

 

Karol Dučák

::

Rozhovor s autorom: Bojujme za zachovanie kresťanských a národných koreňov.