Hodinky

 

Ján Grešák

Bol slnečný podjesenný deň. Starý otec, opierajúc sa o drevenú palicu, šuchtavým krokom vošiel do našej izby. Býval hneď oproti v starej drevenici, sám ako palec, a často si rozhovormi s nami krátieval dlhú samotu. Chalupu nezamkýnal, iba starostlivo pozatváral dvere izby, pitvora a vonkajší vchod.

Ako šesťročnému chlapcovi sa mi zo všetkých vecí, ktoré opatroval v šuplíku svojho kredenca, najviac páčili okrúhle vreckové hodinky so strieborným puzdrom i retiazkou, s bielym ciferníkom a veľkými čiernymi číslicami. Bol by som dal za ne celý svet. Zakaždým, čo ich starý otec vybral, aby ich natiahol a zároveň zistil, koľko práve ukazujú, nevedel som odlepiť oči od toho zázraku. Aj on zvedel, po čom moja detská duša piští, preto si hodinky opatroval ako oko v hlave. So sebou ich však nosieval len zriedka.

Sotva sa toho dňa u nás usadil a dal sa s mamou do reči, skrsla mi v hlave myšlienka a hneď som sa jej chopil. Potichu, nenápadne vytratil som sa z izby a prikradol sa k opustenej chalupe. So zatajeným dychom opatrne otváram dvere a nedočkavo mierim ku kredencu s hodinkami. Vysuniem šuplík a temer poslepiačky ich nahmatám. Hľadím na ne ako na najväčší poklad na svete, obdivujem ich zo všetkých strán, prikladám k ušiam, hladím v dlaniach a vytešujem sa, že konečne sú moje. Vtom začujem v predsieni kroky. Zmeravel som ako v zlom sne. Starý otec vytušil môj zámer. Klopkanie palice, o ktorú sa podopieral pri chôdzi, bolo čoraz silnejšie. Času na rozmýšľanie bolo málo. Bleskovo som strčil hodinky do náprsného vrecka košele, zatvoril šuplík a ukryl sa v kúte izby pod stôl. Viac sa v tom okamihu stihnúť nedalo. Rozhnevaný starý otec, vidiac ma schúleného pod stolom, zamieril rovno ku kredencu a vzápätí zvolal:

„Kde sú hodiny?!“

Odpovede sa nedočkal; vyfrnkol som ako vrabec a uháňal domov. Navonok som sa tváril, akoby sa nebolo nič stalo, hoci v skutočnosti som sedel ako na tŕňoch. Už o chvíľu som cez oblok zazrel starého otca, ako sa krívajúc znova náhli k nám. Už vo dverách žaloval mame, čo som vyparatil.

Priskočila ku mne a s krikom pýtala hodinky. Plačky som jej tvrdil, že žiadne nemám a že som nič nezobral. Ihneď mi začala ohmatávať a prezerať vrecká na nohaviciach. Hodinky nenašla. V duchu som sa nádejal, že ich azda nenájde a že mi napokon predsa len ostanú. Mýlil som sa. Mama sa nedala odradiť, verila tvrdeniu starého otca a nakoniec siahla aj do náprsného vrecka košele, odkiaľ vytiahla vytúžené hodinky. Vrátila ich starému otcovi, uštedrila mi niekoľko buchnátov a plačúceho ma za trest zatvorila do maštale, aby som si navždy zapamätal, že kradnúť sa nemá. V dusnej tmavej maštali vrešťal som ešte viac. Ktovie dokedy by som tam vrešťal, keby ma nebol vyslobodil práve starý otec. Odchádzajúc od nás s hodinkami v ruke, hlasno riekol:

„Dajte mu pokoj, on to už viac neurobí!“

A naozaj. Odvtedy som po žiadnych hodinkách netúžil.

Mal som trinásť rokov, keď starý otec zomrel. Stojac pri rakve udreli mi do očí hodinky so striebornou retiazkou, trčiace mu spod saka. Zahľadel som sa na ne a v duchu som ho poprosil o odpustenie.

Po starom otcovi mi však ostal bicykel, ktorý si priviezol ešte v mladosti z Nemecka, kam chodieval za robotou. Mal som nezabudnuteľnú radosť, keď mi prvý raz dovolil posadiť sa naň. Odvtedy som si ho opatroval ako najvzácnejší poklad.

 

Ján Grešák

::

Z tvorby autora:

Opatera

Umelá inteligencia verzus prirodzená hlúposť