Slováci v exile

 

Ján Okáľ: Výpredaj ľudskosti

Cambridge (Kanada), Dobrá kniha, 1989

Básnik, spisovateľ, redaktor Ján Okáľ (1915–1990) bol na konci druhej svetovej vojny nútený opustiť svoju domovinu a uchýliť sa do cudziny, kde potom žil až do smrti; aj preto je doma pomerne málo známy. Priradil sa k skupine intelektuálov, umelcov, politikov, verejných činiteľov, ktorí v obavách pred perzekúciami odišli zo Slovenska, aby v zahraničí pokračovali v tvorivej práci a vlasteneckej činnosti, udržiavajúc a obhajujúc ideu slovenskej štátnej samostatnosti, čo na „oslobodenom“ území našej vlasti nebolo možné.

Po strastiplnom úteku sa viacerí z utečencov ocitli na sklonku roka 1945 v Taliansku, kde našli dočasné útočisko. Bol medzi nimi aj J. Okáľ – na talianskom území prebýval až do januára 1950, keď sa mu podarilo získať povolenie a odísť do USA. A práve toto niekoľkoročné obdobie zachytáva v memoárovej knihe Výpredaj ľudskosti, predstavujúcej pôsobivú mozaiku osudov slovenskej povojnovej emigrácie.

Autor pútavo píše o svojich zážitkoch a skúsenostiach, o existenčných problémoch a pocitoch ľudí, ktorí sa stali nedobrovoľnými emigrantmi. Rodoľubi, vlastenci telom i dušou boli zrazu vyhnancami, doma odsúdení na zabudnutie. Nové pomery, nové poriadky mali „nových hrdinov a nových zločincov“, víťazi začali prepisovať históriu a otázka pravdy či spravodlivosti pritom nebola rozhodujúca. A tak sa stalo, že mnohí „utekali pred oslobodením“.

Prišli Vianoce 1945, prvé v cudzine. Slováci v Ríme sa zišli na polnočnej omši v jednom z miestnych kláštorov: „Kaplnka bola aj dosť veľká, aj neveľká... Všetci sme stáli...“ Všetky obavy i nádeje, žiale a túžby, všetky emócie sa uvoľnili: „Len sám Pán Boh vie, čo to bolo. Bolo to odrazu krásne aj strašné, ale bola to v prvom rade prosba, prosba taká vášnivá, taká nástojčivá, že bola až kdesi na hranici rúhania, vzbury, zanovitého dožadovania sa vlasti, slobody, úcty človeka k človeku...“ J. Okáľ predostiera sugestívny obraz danej chvíle: „Bol to fatalistický útek do minulosti, bola to ochota spáliť sa túžbou po rodnej zemi a všetkom, čo nám v nej bolo drahé, že všetko prijmeme okrem rozlúčky s ňou.“ Ale realita si žiadala cestu vpred, cestu do neznámej budúcnosti.

Ďalší vývoj na svetovej scéne bol ovplyvnený výsledkom vojny. Slovensko bolo síce pričlenené k víťazom, stratilo však vlastný štát a domáce spoločensko-politické pomery rýchlo smerovali k novej totalite. V súvise s tým autor približuje aktivity Ferdinanda Ďurčanského, prvého ministra zahraničných vecí Slovenskej republiky (v období rokov 1939 až 1940), ktorý sa usiloval o zachovanie právnej identity Slovenska: „Jedným z prejavov Ďurčanského v emigrácii bolo vyhlásenie, že Slovensko môže byť subjektom v medzinárodnej politike len tak, že prijme všetky z toho plynúce dôsledky... (...) Vychádzal zo stanoviska, že je výhodnejšie pre náš národ, ak prijmeme všetky čo aké prísne dôsledky čakajúce na porazený národ, ako bez zásluhy dostať sa do radu víťazných národov, ale za cenu straty štátnej samostatnosti.“

Kniha popri inom prináša literárne, respektíve dokumentárne portréty viacerých osobností slovenského povojnového exilu, vykreslené v prúde autorovho spomienkového rozprávania. Čitateľ sa oboznámi s príbehmi ľudí, ktorí by za normálnych okolností, keby mohli zostať slobodne doma, boli veľkým prínosom pre Slovensko, hoci treba poznamenať, že aj v zahraničí vykonali mnoho v prospech národa. Spomeňme aspoň niektorých: J. Cincík, R. Dilong, J. C. Hronský, S. Mečiar, Š. Polakovič, K. Strmeň, M. Šprinc. Žiaľ, doteraz sme nevyrovnali dlh voči nim, bránia nám v tom politické tlaky, antikultúrne tendencie globalizmu a progresivizmu, v neposlednom rade pohodlnosť, ľahostajnosť, nezáujem o veci verejné, o históriu vlastného národa a štátu.

J. Okáľ patril k významnej generácii Slovákov so silným národným a kresťanským povedomím. Píše o tom: „Už začiatkom tridsiatych rokov nastúpilo nové pokolenie... ktoré bolo oveľa radikálnejšie ako ktorákoľvek predchádzajúca generácia a – dalo by sa povedať – zvarilo Hlinkov politický program s matičným kultúrnym programom.“ Slovenské ašpirácie sa stali neprehliadnuteľnými, viedli k plnej samostatnosti, zrelosti vo všetkých oblastiach života, a to napriek nemalým prekážkam: „Že tu išlo o ťažkú úlohu za Masaryka a ešte ťažšiu za Beneša vyplýva aj z toho, že Beneš do konca svojho života popieral existenciu slovenského národa a zakiaľ mal moc ako prezident využíval ju (lepšie povedané zneužíval) na potláčanie slovenskej vôle po slobodnom prejave národnej samobytnosti.“

Výpredaj ľudskosti poňal J. Okáľ ako literárne svedectvo – ani nie tak o sebe, ale viac o druhých, o Slovákoch v exile, ako aj o Slovensku a slovenskosti, o slovenskom národnom bytí. Zachytáva jedno z prelomových období našich dejín, o ktorého charaktere hovorí aj motto tejto knihy: „Tu sekli žilu Európy – / bude sa páčiť čerstvej krvi? / Nik oči hanbou neklopí – / kto prišiel prvý, cická prvý.“

 

Ján Maršálek

 

::

Čítame krásnu literatúru:

Teofil Klas: Pútnikova kapsa

Jaroslav Durych: Boží bojovníci

Karol Strmeň: Návštevy