Volanie poézie

 

V končiacom sa kalendárnom roku sme si mohli pripomenúť dve výročia súvisiace s osobnosťou básnika Svetloslava Veigla: stodesiate výročie jeho narodenia a pätnáste výročie úmrtia.

Svetloslav (Ferdinand) Veigl sa narodil 24. decembra 1915 v Horňanoch. Bol najmladším z ôsmich súrodencov. Už ako gymnazista sa prihlásil do noviciátu a stal sa františkánom. V kláštore prijal nové meno – Clarus, v poslovenčenej podobe Svetloslav, ktoré potom používal aj ako literárny autor. Za kňaza bol vysvätený v roku 1940. Knižne debutoval básnickou zbierkou Cestami vetrov (1938) a po nej mu s menšími či väčšími prestávkami vychádzali ďalšie zbierky poézie. Pravda, žiada sa poznamenať, že tie najdlhšie prestávky boli vynútené okolnosťami, nepriazňou zo strany komunistickej moci, a tak po zbierke Volanie z diaľky (1946) nasledovala až v roku 1968 knižka poézie Mesto na návrší a potom v roku 1988 zbierka Pred ružou stojím nemý. Natrvalo sa básnik odmlčal 17. februára 2010, keď si ho Pán života a smrti povolal k sebe.

Súborné vydanie básnického diela Svetloslava Veigla nesie názov Keď anjel v tebe spieva (Prešov, Vydavateľstvo Michala Vaška, 2006), obsahuje všetky autorove zbierky (celkovo osemnásť), ako aj viaceré verše dovtedy nepublikované. Táto rozmerná kniha je poctou básnikovi, ktorý po desaťročia pôsobil v priestore slovenskej poézie. Súčasťou vydania je obsažná štúdia Jozefa Brunclíka, prinášajúca celistvý pohľad na Veiglov život a tvorbu.

Aj poézia je rozmerná, a mnohorozmerná, vyjadruje ľudské predstavy a túžby, obrazne pomenúva skutočnosť, svet prírody i svet ducha. Veiglov lyrický subjekt, ako čítame v básni Štít, načúva hlasu srdca, napriek prekážkam kráča svojou životnou cestou, chráni to, čomu verí, a „čistým pohľadom hľadá krásy sveta“. Uvedomuje si dôležitosť viery, nádeje a lásky. Pýta sa, čo ostane po človeku: „Čo ostane tu po nás, / čím sme svet pretvárali? / Či sme sa iba / pretvarovali?“ A uzatvára: „Stred srdca žeravý / punc dáva nášmu spevu. / Ostatné spáli čas / vo večnom kolobehu“ (Čo ostane tu po nás?).

V zbierke Volanie z diaľky nachádzame báseň s názvom Nerušte túto ružu, ktorú možno pokladať za emblémovú. Cez metaforu ruže básnik rozvíja svoj spev o ľudskom údele, niekedy ťažkom, inokedy ľahkom, o láske a kráse, tajomstve žitia: „Každý chce milovať. // Najkrajšia sestra ruža, / aká si krásna, jemná tiež. / Spievaš o kráse Pána / najkrajšie ako vieš.“

J. Brunclík v spomenutej štúdii cituje Aloša Stankovského, ktorý už v roku 1946 výstižne a predvídavo pomenoval Veiglov tvorivý naturel: „Robí dojem básnika príležitostného, ale je básnikom celou svojou osobnosťou a ako taký zápasí o nový výraz vo svojej poézii...“ Svetloslav Veigl sa znova a znova vracal k poézii, objavoval jej rozmanité podoby, šiel za jej volaním a sám ju privolával. Aj v neskorom veku mohol konštatovať: „Múza je ešte stále pri mne / i v starobe ma drží v umení / a zhrieva ma keď prídu noci zimné / jej hlas ma mámi v tichom šumení“ (Múza je ešte stále pri mne). A to je Boží dar!

 

Ján Maršálek

::

Súvisiaci článok: Spevy o kráse Pána.

::

Recenzujeme krásnu literatúru:

Janko Silan: Dom opustenosti

Francis Jammes: Čistiny v nebi

Teofil Klas: Pútnikova kapsa