Na Vianoce

 

Ján Grešák

Teta Matilda, hoci mala na krku už osemdesiatku, bola ešte čulá a celkom samostatná. Príjemne a útulne bývalo v jej drevenom domci, zariadenom starodávnym nábytkom. Barokové stojacie hodiny šli vždy presne, stĺpiky, ktoré ich podopierali, boli lesklé a ľudové maľby na skle – oči by človek na nich nechal.

Teraz však Matilda ochorela. Akási slabosť, čosi s nohami a čosi mala aj s dýchaním. Rozhodnutie primára bolo jasné – tie kŕčové žily bude operovať a dýchanie sa tiež dá do poriadku.

„Na Vianoce ju máte doma,“ oznámil Matildinej neteri domnievajúc sa, že ju poteší. Tá sa aj pokúsila o radostný a vďačný výraz tváre; áno, veľmi jej záleží na tetičke. A skutočne jej záležalo – totiž na tom domčeku, dobre by sa dal predať. Jej, neteri, bude patriť ako dedičstvo. A zo staromódneho nábytku dosť by sa dalo povyberať na zariadenie exkluzívnej izby. Aj maľby na skle si nájdu svoje miesto v modernom byte, veď čím všetkým si dnes ľudia neskrášľujú príbytky; starými mlynčekmi začínajúc a kolovratmi či vozovými kolesami končiac.

Ale, hm... na Vianoce ju máte doma. To je predsa nepríjemné. Bude sa o ňu treba starať, kým sa celkom nepostaví na nohy. Vlani ju síce pozvali – vraj aby nebola sama – a potom... Pri večeri chlipkala polievku, opakom ruky si utierala ústa, pri televízore zaspala a napokon jej museli ustlať v obývačke, miesta bol málo, pretože jedna neterina dcéra mala pozvaného priateľa a druhá kamarátku.

„Na Vianoce budeš, teta, doma,“ oznámila starkej naoko s radosťou, keď si prisadla k jej posteli. V duchu však už rátala, ako vydeliť z domáceho rozpočtu tisícku. Nakoniec, má ju pri sebe, načo otáľať.

„A primárovi dám tisícku, aby ťa poriadne opatril,“ ubezpečila ju pri rozlúčke. Teta Matilda jej div ruku nepobozkala a hneď riekla:

„No, to je šťastie mať takú neter, ale ja ti tú tisícku pre primára s radosťou dám.“

A hneď jej vďačne vtisla bankovku do dlane.

Pred primárom neter najprv habkala, potom jasne vyriekla, že on bude najlepšie vedieť vysvetliť starkej, prečo musí na Vianoce zostať v nemocnici a že aj tu vie personál vyčariť pacientom vianočnú radosť. A primár? Odmietol. Veď prípady, keď ľudia chceli mať svojich najbližších v nemocnici čo najdlhšie, len aby nemali s nimi starosti, mu neboli neznáme.

A starká sa tešila, že na Vianoce bude v neterinej domácnosti. Dostane bonboniéru a tradičné teplé pančuchy. A ona skromne otvorí dlaň a povie:

„Neviem vyberať dary, všetko je to iné ako za mojich mladších rokov, nuž tieto stovôčky...“

Len neter sa hnevá. Na celé Vianoce má pokazenú náladu. Ten neoblomný primár! A do posledného dňa tŕpne v obavách, že pred jej vilou zastane sanitka, z ktorej vystúpi naradovaná teta Matilda a oznámi:

„Vidíš, pustili ma aspoň na tieto vianočné dni...“

 

Ján Grešák

::

Odporúčame:

Čas vianočný

Čakanie

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.