Život je boj a radosť

 

Knut Hamsun: Požehnanie zeme

Bratislava, Slovenský spisovateľ, 1976

Nórsky spisovateľ Knut Hamsun (1859–1952) dostal za román Požehnanie zeme, s prihliadnutím na celé jeho dovtedajšie dielo, Nobelovu cenu. Kniha o „ľuďoch pustatiny“, žijúcich v spätosti s prírodou, tvrdo pracujúcich, obrábajúcich zem a tešiacich sa z jej plodov, zaujala mnohých čitateľov a i dnes je čitateľsky príťažlivá ako oslava roľníckej práce, usilovnosti, trpezlivosti i vynaliezavosti a nezlomnosti.

Hlavnou postavou románu je Izák – muž prostý a statočný, tvrdý, no so srdcom dieťaťa, muž stojaci pevne na zemi, ktorú kultivuje a ktorá ho živí, muž spokojný so svojím osudom: „Izák kráča po poli a seje, postavou je to ozruta, peň. Kráča v doma tkaných šatách, vlna je z jeho vlastných oviec, čižmy z jeho vlastných teliat a kráv. Kráča zbožne, s holou hlavou, seje... Vyšiel z minulosti, ktorá ukazuje do budúcnosti, je to muž z prvých čias obrábania zeme, poľnohospodár starý deväťsto rokov, a pritom muž súčasnosti.“

Je v tom mystika aj symbolika, vyzdvihnutie životnej sily: „Život je boj a radosť.“ Vyzdvihnutie archetypálnosti, autonómnosti a starobylých osvedčených vzorov, vyzdvihnutie sveta, v ktorom sú ľudia „dobrí k sebe, k zvieratám aj k zemi“. Vyzdvihnutie prirodzeného poriadku: „Vám netreba meč do ruky, kráčate životom s holými rukami a holou hlavou, obklopení veľkou vľúdnosťou. Hľa, tu je príroda, je moja a tvoja. Ľudia a príroda na seba neútočia, uznajú si jeden druhému, nesúperia spolu, v ničom sa nepretekajú, vyhovejú si navzájom.“

Hamsunovo umelecké zobrazenie ľudského bytia má v sebe prvky panteizmu. Príroda je mocná, bezhraničná, zem je matka, živiteľka, istota. A ľudia majú svoj údel, poslanie: „Máte všetko, čo potrebujete k životu, máte prečo žiť, máte v čo veriť, rodíte sa a tvoríte nové pokolenia, ste potrební na zemi. Nie sú všetci takí, ale vy hej: ste na zemi potrební. Vy udržujete život. Z pokolenia na pokolenie udržujete rod, a keď umriete, ďalší žijú po vás. Takto treba chápať večný život. A čo máte za to? Existenciu v práve a moci, život v úprimnom a správnom pomere ku všetkému...“

Izák má zdravý spôsob nazerania na veci, „vie ich postaviť rovno, keď sa nakláňajú“, vie odpúšťať, vie sa uspokojiť s málom, nemyslí na veľký svet, zameriava sa na to, čo môže ovplyvniť, preto „maličký pásik, po ktorom Izák kráčal a ktorý osieval, bol stredom všetkého“. Z toho povstáva životná vyrovnanosť, sila potrebná na prekonávanie prekážok, schopnosť znášať údery osudu. Pravdaže, tak ako v realite, tak aj v románe je prítomné i zlo, ľudské chyby a zlyhania, rozdielne charaktery a názory na život. Ale Izák predstavuje lepšiu tvár človečenstva.

Ladislav Obuch v doslove k vydaniu píše, že román Požehnanie zeme, jedno z centrálnych Hamsunových diel, vyjadruje apoteózu prírody a činorodého, pracovitého, v istom zmysle prírodného človeka: „Pre Hamsuna je príroda zhmotnením najvyššej dokonalosti, súhrnom najzdravších, najlepších, najplodnejších síl, je životodarkyňou a živiteľkou, je akýmsi začiatkom aj koncom.“ A prichádza človek, aby zaujal svoje miesto a zužitkoval plody zeme a práce svojich rúk.

Knut Hamsun povýšil románové rozprávanie na epos, ktorého hrdinami sú ľudia z mäsa a kostí, zemití, jednoduchí, naviazaní na domov, rešpektujúci nemenný poriadok stvorenia. Aj po formálnej stránke kniha v podstate jednoducho, no pôsobivo a umelecky účinne zachytáva pulzovanie prírodného a ľudského sveta. Požehnanie zeme sa oprávnene radí k vrcholným dielam svetovej literatúry.

 

Ján Maršálek

::

Čítame krásnu literatúru:

Jozef Cíger Hronský: Pohár z brúseného skla

Teofil Klas: Pútnikova kapsa

Alexander Solženicyn: Rakovina

Franz Werfel: Pieseň o Bernadete