13. decembra 2010

Ako zostať jednoduchý v stále zložitejšom svete?

(Hosťovský priestor)

Spoločenstvo Kristovo, teda Cirkev, je neustále predmetom pohoršenia a výčitiek. Raz ju obviňujú z prílišnej tvrdosti, inokedy zase z kapitulantstva a chameleónstva. Ako teda máme chápať slová, že ju brány pekelné nepremôžu?
Na jednej strane sa ako príslušníci Cirkvi máme snažiť o stopercentnú úprimnosť. Lenže takáto snaha môže viesť a často aj vedie k zjednodušovaniu, vulgárnosti a bezohľadnosti. Na druhej strane je faktom to, že aj malé percento „kvasu farizejov“ pokazí celé cesto... Ako teda môžeme hľadať a nájsť cestu?
Máme byť ľstiví ako hady a pritom aj jednoduchí ako holubice. Máme rozhlasovať Kristovo posolstvo zo striech, pretože „nič nie je skryté, čo by nevyšlo najavo“ a pritom „nemáme hádzať svoje perly pred svine“. Ako teda odhadnúť mieru rizika a nakoľko slepo a bezvýhradne sa môžeme angažovať a obetovať za to, čo za nášho „kuracieho“ života ani nedokážeme v plnosti pochopiť?
Naša zodpovednosť ako poslov Kristových je iste veľká a u príslušníkov kléru ešte väčšia. Už v stredoveku hovorili: „qualis sacerdos, talis populus“ (aký kňaz, taký ľud).
V súčasnosti je ešte ťažšie byť príkladom, pretože vzrástla nielen vzdelanosť, ale aj polovzdelanosť a nielen informovanosť, ale aj množstvo dezinformácií a poloprávd. Ako teda Cirkev a jej predstavitelia môžu ostať pravdivým znamením, živým príkladom a skalou, na ktorú sa dá spoľahnúť? Iste to nemôže byť vzdaním sa svojej autority, rozptyľovaním sa, táraním a zbabelou ústupčivosťou.
Zo starých čias totiž pochádza aj príslovie: „sine labore non erit panis in ore“, čo sa dá zhruba preložiť tak, že „bez práce nebudú koláče“. Cirkev síce v celkom určitom zmysle musí byť oddelená od toho „bežného“ a mnohokrát nerozumného zhonu a zbytočného konzumu, ale v nijakom prípade sa nemôže oddeľovať od tých najhlavnejších ľudských starostí, nemôže maľovať veci na ružovo a stavať potemkinovské dediny.
Tieto problémy sa snaží riešiť už kniha Kazateľ, jedna z najhlbších kníh Starého zákona, ktorá spolu s Veľpiesňou bola zaradená do záväzného kánonu len po dlhom váhaní. Človek je tvor netrpezlivý a plytko chápané náboženstvo ho často aktivizuje veľmi unáhleným a nezdravým spôsobom.
„Všetko má určenú chvíľu a všetko dianie pod nebom svoj čas. Je čas rodenia i čas umierania, čas sadiť i čas trhať, čas zabíjať i čas liečiť, čas boriť i čas budovať, čas milovať i čas nenávidieť, čas boja i čas pokoja“ (Kaz 3,1-18).
Citát je síce zostručnený, ale dostatočne dlhý, hodný zamyslenia a svojím spôsobom možno aj pohoršujúci. Ako môže vždy aktívny, vždy tip-top, neustále príjemný, usmiaty a „easy“ kresťan vôbec uvažovať o zabíjaní, borení, nenávisti a boji?
Rébus je v tom, že dokonalosť je vytýčená a takmer vždy sú nejaké možnosti sa o ňu snažiť, ale s plnohodnotnou a bezchybnou realizáciou kompletných kladov a čností je to už o čosi horšie. Celkom určite sa pritom nezaobídeme nielen bez odpúšťania a milosrdenstva, ale ani bez sebakritiky a bez celkom určitej, i keď samozrejme nie zlomyseľnej skepsy.
Krista totiž občas považovali za akéhosi nasledovníka esejcov, ktorí propagovali „superkumránsku“ dokonalosť. Hlásatelia „učiteľa spravodlivosti“, ktorých celkom určite Ježiš i Ján Krstiteľ dobre poznali, to však v mnohom „presolili“. Už Ján sa ich jemne snaží vrátiť do reality a Kristus týchto „synov svetla“ občas až nemilosrdne vysmieva a zráža z ich „podnebeských“ výšav. Ako človek praxe im výstižne naznačuje, že ak niekto neustále pozerá len na hviezdy, skôr či neskôr padne na nos.
Ako pevne veriaci a bez odchýlky smerujúci k spáse iste o určitých veciach nesmieme pochybovať, ale to neznačí, že máme uschovať hlavu do záložne a sami si amputovať všetku fantáziu a všetky pochybnosti. Je pekné obhajovaťť pravidlo „nezabiješ“, ale ak by mi ktosi zabil syna, ako môžem dať ruku do ohňa, že mu to neodplatím rovnako, zvlášť ak ten „grázel“ hrozí zabitím ďalších z mojej rodiny? Použil som trochu vyhranený príklad, ktorý sa zase až tak často nestáva, ale sú aj mnohé jemnejšie príklady odstavovania iných na vedľajšiu koľaj v osobnom záujme, prípadne v záujme toho môjho „kolektívu“.
Je nesmierne ťažké životné pravidlá tvoriť a často nie je možné v tomto smere overiteľne a bez výnimky zovšeobecňovať. Je to koniec-koncov charakteristické aj pre samotného Krista, že neprednáša teórie a vzorce, ale hovorí v podobenstvách a uvádza konkrétne aj obrazné príklady, ktoré síce znejú jednoducho, ale často ich vôbec nie je jednoduché pochopiť. Niekedy sa to bez nevyhnutnej a živej aplikácie ani nedá a omyly teoretikov sa v histórii do podrobností opakujú, občas dokonca na stále hroznejšej a neuveriteľnejšej úrovni.
Nejaké to desaťročie som už na tomto hrboľatom svete a na zvlášť členitom Slovensku prežil a stále jasnejšie vidím, že nie teória, veda a plané moralizovanie rozhodujú, ale rozhodujú charaktery a ničím nepodmieňovaná dobrota a pritom pevnosť srdca.
Žiadne domino sa nezosype, ak je podopierané týmito jednoduchými stavebnými kameňmi. Sme a budeme tu stále, i keď nám každý týždeň sedemkrát budú dávať najavo, že niet vo svete špinavších a chamtivejších svíň ako na Slovensku a všade inde je to inak a lepšie. Je to veru nielen u nás tak a nie je ten vták bez viny, čo do vlastného hniezda špiní... Tým netvrdím, že „Kocúrkovo“ treba chváliť, že Janko Jesenský nemal kritizovať vtedajších „demokratov“ a že teraz sme už proti detským chorobám imúnni a konečne smerujeme neochvejne vpred. Touto úvahou a celou svojou tvorbou chcem len ľudí učiť nie socialistickému ani kapitalistickému, ale Kristovmu realizmu.

Autorom príspevku je filozof a publicista Vlado Gregor. Výňatky z jeho rozsiahleho a pozoruhodného diela Svedectvo času uverejňujeme na pokračovanie.

Súvisiaci článok: Viera alebo rozum?

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.