1. augusta 2011

O napĺňaní života

(Hosťovský priestor)

BOJUJEME VŠETCI O AKÚSI KOSŤ, NEVIEME PRITOM, KEDY MÁME DOSŤ A NA INÝCH MÁME HRIEŠNU ZLOSŤ

V čom je naplnenie nášho vlastného a originálneho života, v čom môže byť naozaj cenný a vynikajúci v týchto pozemských, prašných a malicherných podmienkach? Každý človek, ba každý živý tvor, si buduje svoj svet, snaží sa prežiť, mať prevahu, zaistiť si ten svoj priestor, vychovať si svojich potomkov. Je teda naše pozemské a životné šťastie založené na napĺňaní nejakého druhu egoizmu, hoci rôzne a ušľachtilo maskovaného? Asi dosť ťažko. Boh nám dáva určité a veľké možnosti, ale kladie aj veľké prekážky, ba až neriešiteľné problémy. Pracujeme pre seba a pre našich nielen v pote tváre, ale aj v celkovom psychofyzickom strese, aby sme to povedali moderne.
Mnohí chápu príbeh o raji ako rozprávanie o počiatočnej a hneď absolútnej dokonalosti a perfektnosti, čo je nakoniec sen a snaha spoločná pre každého jednotlivca a aj pre celé ľudstvo. Ale v tejto histórii sa vôbec o tom nehovorí. Vieme to zo skúsenosti, a moderné výskumy to potvrdzujú, že pojem „človek“ bez spoločenstva, v ktorom vyrastá, tvorí sa a hľadá, vlastne nemá logiku.
Celý náš život a zmysel našej existencie nakoniec spočíva v tom, ako sme sa správali k ľuďom, ktorých nám Boh poslal do cesty, nakoľko sme k nim dokázali byť dobrí a úprimní, napriek všetkým pozemských strastiam a prekážkam a napriek prirodzenej snahe po našom presadení, po našom vlastnom a lepšom rozlišovaní dobra a zla. Adam a Eva nie sú konkrétni jednotlivci, Adam znamená zhruba Hlina a Eva Život, teda tieto názvy naznačujú, ako vznikáme a ako fungujeme.
Príbeh o našom rozlišovaní dobra a zla a o pochopení našej smrteľnosti a nahoty je o tom, že až vtedy sa stávame ľuďmi, keď pochopíme nielen to, že sme nedokonalí a smrteľní, ale aj to, že do určitej miery sme schopní rozlišovať dobro a zlo. Je fajn, ak hneď pritom pochopíme aj to, že rozlišujeme dobré a zlé hlavne vo vzťahu k nám samým a ťažko môžeme týmto spôsobom prísť k dokonalému a objektívnemu poznaniu. Dokonca sa mi zdá, že zároveň s týmto pochopením sa rozsvietilo v našom už ľudskom vedomí aj svetlo, že práve myslieť si o sebe, že to dokážeme, je podstata hriechu a všetkých problémov a trápení, ktoré nás môžu stretnúť a ktoré si nevyhnutne my sami občas zapríčiňujeme.
Kristus ako dokonalý tlmočník Božej vôle si tieto naše smrteľné nedostatky a pozemské obmedzenia do zvláštnej miery a hĺbky uvedomuje. Snaží sa nám dodať nádej, presvedčiť nás o potrebe lásky, nezištnosti, úprimnosti a odpúšťania, ale sám priznáva, ako je tieto informácie ťažko odovzdať. Často sa to naozaj dá len v príbehoch, podobenstvách a najlepšie názorným príkladom vlastného života, prežívaním nezaslúžených obviňovaní, trápení, mučenia, ba až zabitia.
Čítam rôznych liberálnych aj konzervatívnych vykladačov Kristovej zvesti a chodím aj na ich stretnutia. Nepochybujem o ich úprimnosti a nezhadzujem ich často príliš optimistické a nereálne snahy a ciele. To, že sa pri týchto akciách nepotrebujem hádať a na rôzne nelogické eskapády reagujem s úsmevom, je zapríčinené tým, že vážne beriem Kristove slová „klopte a bude vám otvorené“. V tom je prísľub našej nádeje, poznania našej životnej cesty, našej osobnej úlohy a poslania na tejto prašnej Zemi. Takisto nám tieto slová dávajú nádej na riešenie rébusov, permanentne nám zavadzajúcich a znovu vznikajúcich, ktoré sú nám nepochopiteľné a s ktorými bojujeme v pote tváre a ničení si nervov.
Najťažším problémom je prekonať práve povedomie o tom, že ja som lepší a ak aj nie, tak moja skupina, v ktorú verím a ktorú dokonca náležite chápem a oceňujem, je lepšia a najlepšia. Môže to tak byť, ale dáva nám to nejakú záruku, že je to naozaj pravda? Nezvedie nás to k sebapreceňovaniu, biblicky povedané k pýche očí a pýche života? Asi áno. Tí iní môžu byť bezcharakternejší, drzejší, korupčnejší a bezohľadnejší, ale ak si tieto veci v kútiku srdca uvedomujú, čo je veľmi pravdepodobné, potom my, čo sa nad nich vyťahujeme, sme tí nerealistickejší, pyšnejší a v konečnom dôsledku aj hlúpejší a škodlivejší.

SAPIENTI SAT                   (8. 7. 2011)


Autorom príspevku je stály spolupracovník PriestorNetu, filozof a publicista Vlado Gregor.

2 komentáre:

  1. Úvaha Vlada Gregora O napĺňaní života prináša viac otázok než odpovedí. Ale o to zrejme autorovi šlo - podnietiť k premýšľaniu a vyvolať diskusiu. Chcem sa preto vyjadriť k napísanému.
    Gregorovu filozofiu vnímam ako filozofiu života, ktorá je na jednej strane ukotvená v ľudskom poznaní, v teórii, ale na druhej strane je pevne zachytená o živú realitu, berie do úvahy človeka ako komplexnú bytosť, ktorá má svoje výšky i hĺbky.
    Z jeho úvah vyčnieva otázka, ako možno dôstojne a plnohodnotne prežiť svoj život na tejto "prašnej zemi". Je to otázka dôležitá, gruntovná a počas celých ľudských dejín spojená s otázkou náboženskou.
    Dotknem sa ešte jednej konkrétnej pasáže z textu: "Adam a Eva nie sú konkrétni jednotlivci, Adam znamená zhruba Hlina a Eva Život..." To je citlivá vec, súvisiaca so spôsobom výkladu a pochopenia Biblie. Nechcem ísť teraz do detailov či do hĺbky (a rozsah tohto komentára to ani neumožňuje), ale poukážem na to, že považovať biblického Adama a Evu za konkrétnych jedincov je tiež opodstatnené.
    V liste svätého Pavla Rimanom čítame (5, 12): "Preto ako skrze JEDNÉHO ČLOVEKA vstúpil do tohoto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili."
    Neodporuje to ani čisto ľudskému poznaniu. Podľa niektorých vedeckých výskumov, opierajúcich sa nové poznatky z genetiky, ľudstvo sa s veľkou pravdepodobnosťou rozšírilo po Zemi z jedného miesta (niekde v Afrike) a vzišlo z malej skupiny jedincov, možno z jedného páru...

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Oceňujem fakt, že autor má tak blízko k poetickým prirovnaniam. Niekde som čítal, že zmyslom života je hľadanie jeho zmyslu. To vyznieva ako filozofia filozofie, ale o to vlastne ide. Človek mysliaci, ak nechcem zrovna povedať že "múdry", myslieť musí. Je to jeho povinná prirodzenosť.

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.