Kresťanstvo a politika

(Hosťovský priestor)

Ak skúšame statočne a bez kompromisu brániť svoju vieru, naozaj vždy dostaneme len z koláča dieru?

(Vianoce 2011)

Viem od očitého svedka ako biskup Andrej Škrábik hovorieval ašpirantom na kňazstvo: "Carissimi, hlavne nebuďte lakomí. Lebo všetky hriechy a chyby vám ľudia odpustia, len to nie, keď uvidia u vás chamtivosť." Je to naozaj problém spájať kresťanstvo a politiku a vlastne už Kristus o tom hovorí ako o neriešiteľnom rébuse. Upozorňuje, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta a ono to naozaj tak je.

Skutočný kresťan, laik či klerik, si musí všímať hlavne tých utláčaných, chudobných a neuznávaných a stále musí odháňať pokušenie, že najlepšie im pomôže, ak bude mať dobré kontakty s elitami z opačného tábora, bohatými, kariéristickými a schopnými - ozaj všetkého. Je to veľké pokušenie a dá sa mu podľahnúť aj z naivnosti a neznalosti skutočného a budúceho stavu vecí.

Počas výsluchu na Februárke som sa vehementne zastával nášho oficiálneho disentu a dával som tým eštébákom suverénne najavo, aký som ja a tiež podobní zásadne inakší. Reakciou vyšetrovateľa nebolo rozčúlenie, ale len melancholický komentár: "A vy si naozaj myslíte, že im nejde o moc?" O nejaké dva roky sa už spievalo na námestiach "sľúbili sme si lásku", ale rýchlo sme prišli na to, že pre niektorých ľudí znamenala táto zmena už dlho dopredu: "sľúbili sme si moc" - bez ohľadu na nemoc a biedu tej nakrátko rozbúrenej väčšiny plnej ružových vidín.

Aj ja som sa pokúšal ostať kresťanom a pritom budovať zásadne novú politiku, ale rýchlo ma to prešlo. Vždy som chcel byť poslom zmierenia a pokoja, ale na vlastnej koži som zistil, že aj v politike zvanej kresťanská ide o niečo diametrálne odlišné, a to je umenie odhryznúť si z koláča čo najviac, bez ohľadu na všetkých ostatných. Takisto nejde o umenie nažívať s konkurenciou v bratskej láske, ale čo najúčinnejšie ich odstaviť, zhodiť, znemožniť a zadupať. Bolo to tak za Kristových čias, je to tak teraz a bolo a bude to tak vždy.

Aj s našou históriou je to tak. Citujem našu starenku, ročník 1910: "Ňekerí ludé sa dycky mjeli dobre. Najprv byli maďaróni, potom čechoslováci, potom gardisci, potom komunisci a my sme furt mohli byt enem rádzi, že nám dovolá cisknút tú našu káru..." Keby si požili ešte dlhšie, možno by spomenuli aj tých pravých kresťanov, národovcov, európanov a globalistov. Z tohto povzdychu teda vyplýva, že najviac zla nám nerobia Maďari, Česi, alebo Židia, ale my sami.

Je vôbec zaujímavé, že kresťanstvo a jeho protagonisti a organizácie fungujú naozaj po kresťansky hlavne vtedy, keď sú utláčaní, prenasledovaní a zhadzovaní - občas až na dno. Musí to tak byť a nikdy sa to nezlepší? Je to pre mnohých ambicióznych a pritom nadšene veriacich hrozné konštatovanie, ale je to naozaj tak. Akékoľvek spájanie sa s akýmikoľvek elitami alebo len "lepšími a slušnejšími" totiž akúkoľvek vyhranenú a ohradenú kresťanskú skupinu len rozožerie zvnútra a v konečnom dôsledku dehonestuje.

Počul som nie o jednom prípade, že v istých kostoloch sa vyskytujú ďakovné tabule istým "výtečníkom", ktorí nie jedného človeka zadupali do zeme a boli príčinou zúfalstva a samovrážd... Ako vo všetkých mojich úvahách, aj tu by sa dalo všeličo konkretizovať, ale keď to nerobil náš zakladateľ Kristus a veľakrát nás vystríhal, aby sme nesúdili, lebo budeme odsúdení, a akou mierou budeme merať, takou aj nám namerajú, nerobme to ani my. Ale na druhej strane by sme zase mali vedieť upozorniť tých lepších, elitnejších a politickejších kresťanov, že by to nemali robiť ani oni, lebo nebudú potom ani oni kresťanskejší a nebude kresťanskejšie ani naše milované sedembolestné Slovensko.

Kristus síce realisticky hovorí, že chudobných vždy budeme mať medzi sebou, ale nemali by sme tento výrok používať na znižovanie našej zodpovednosti a zavinenia za takúto situáciu, ktorá sa rapídne zhoršuje aj v krajinách, ktoré sú nositeľmi kresťanskej tradície... Ak chceme kresťanstvo čo najúčinnejšie zlikvidovať, spájajme sa s tými efektívnejšími a úspešnejšími, s tými už ozaj opravdivo revolučnými, avantgardnejšími a podobne, ako sa to už toľkokrát stalo. Apokalypsa nás vystríha nielen pred slúžením Rímskej ríši a jej krvavým a bohatým cisárom, ale pred službou akýmkoľvek absolútnym, zase lepším a teraz už naozaj priam globálne neomylným snaživcom.

Na záver dodám: Iste som mnohých týmto ďalším otvoreným vyznaním rozhorčil, ale pevne verím, že oveľa viac tých reálne zarmútených som potešil.

Autorom príspevku je Vlado Gregor. Prečítať si môžete aj rozhovor s autorom.