27. decembra 2011

Kresťanstvo a politika

(Hosťovský priestor)

Ak skúšame statočne a bez kompromisu brániť svoju vieru, naozaj vždy dostaneme len z koláča dieru?
(Vianoce 2011)

Viem od očitého svedka ako biskup Andrej Škrábik hovorieval ašpirantom na kňazstvo: "Carissimi, hlavne nebuďte lakomí. Lebo všetky hriechy a chyby vám ľudia odpustia, len to nie, keď uvidia u vás chamtivosť." Je to naozaj problém spájať kresťanstvo a politiku a vlastne už Kristus o tom hovorí ako o neriešiteľnom rébuse. Upozorňuje, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta a ono to naozaj tak je.
Skutočný kresťan, laik či klerik, si musí všímať hlavne tých utláčaných, chudobných a neuznávaných a stále musí odháňať pokušenie, že najlepšie im pomôže, ak bude mať dobré kontakty s elitami z opačného tábora, bohatými, kariéristickými a schopnými - ozaj všetkého. Je to veľké pokušenie a dá sa mu podľahnúť aj z naivnosti a neznalosti skutočného a budúceho stavu vecí.

Počas výsluchu na Februárke som sa vehementne zastával nášho oficiálneho disentu a dával som tým eštébákom suverénne najavo, aký som ja a tiež podobní zásadne inakší. Reakciou vyšetrovateľa nebolo rozčúlenie, ale len melancholický komentár: "A vy si naozaj myslíte, že im nejde o moc?" O nejaké dva roky sa už spievalo na námestiach "sľúbili sme si lásku", ale rýchlo sme prišli na to, že pre niektorých ľudí znamenala táto zmena už dlho dopredu: "sľúbili sme si moc" - bez ohľadu na nemoc a biedu tej nakrátko rozbúrenej väčšiny plnej ružových vidín.
Aj ja som sa pokúšal ostať kresťanom a pritom budovať zásadne novú politiku, ale rýchlo ma to prešlo. Vždy som chcel byť poslom zmierenia a pokoja, ale na vlastnej koži som zistil, že aj v politike zvanej kresťanská ide o niečo diametrálne odlišné, a to je umenie odhryznúť si z koláča čo najviac, bez ohľadu na všetkých ostatných. Takisto nejde o umenie nažívať s konkurenciou v bratskej láske, ale čo najúčinnejšie ich odstaviť, zhodiť, znemožniť a zadupať. Bolo to tak za Kristových čias, je to tak teraz a bolo a bude to tak vždy.
Aj s našou históriou je to tak. Citujem našu starenku, ročník 1910: "Ňekerí ludé sa dycky mjeli dobre. Najprv byli maďaróni, potom čechoslováci, potom gardisci, potom komunisci a my sme furt mohli byt enem rádzi, že nám dovolá cisknút tú našu káru..." Keby si požili ešte dlhšie, možno by spomenuli aj tých pravých kresťanov, národovcov, európanov a globalistov. Z tohto povzdychu teda vyplýva, že najviac zla nám nerobia Maďari, Česi, alebo Židia, ale my sami.
Je vôbec zaujímavé, že kresťanstvo a jeho protagonisti a organizácie fungujú naozaj po kresťansky hlavne vtedy, keď sú utláčaní, prenasledovaní a zhadzovaní - občas až na dno. Musí to tak byť a nikdy sa to nezlepší? Je to pre mnohých ambicióznych a pritom nadšene veriacich hrozné konštatovanie, ale je to naozaj tak. Akékoľvek spájanie sa s akýmikoľvek elitami alebo len "lepšími a slušnejšími" totiž akúkoľvek vyhranenú a ohradenú kresťanskú skupinu len rozožerie zvnútra a v konečnom dôsledku dehonestuje.
Počul som nie o jednom prípade, že v istých kostoloch sa vyskytujú ďakovné tabule istým "výtečníkom", ktorí nie jedného človeka zadupali do zeme a boli príčinou zúfalstva a samovrážd... Ako vo všetkých mojich úvahách, aj tu by sa dalo všeličo konkretizovať, ale keď to nerobil náš zakladateľ Kristus a veľakrát nás vystríhal, aby sme nesúdili, lebo budeme odsúdení, a akou mierou budeme merať, takou aj nám namerajú, nerobme to ani my. Ale na druhej strane by sme zase mali vedieť upozorniť tých lepších, elitnejších a politickejších kresťanov, že by to nemali robiť ani oni, lebo nebudú potom ani oni kresťanskejší a nebude kresťanskejšie ani naše milované sedembolestné Slovensko.
Kristus síce realisticky hovorí, že chudobných vždy budeme mať medzi sebou, ale nemali by sme tento výrok používať na znižovanie našej zodpovednosti a zavinenia za takúto situáciu, ktorá sa rapídne zhoršuje aj v krajinách, ktoré sú nositeľmi kresťanskej tradície... Ak chceme kresťanstvo čo najúčinnejšie zlikvidovať, spájajme sa s tými efektívnejšími a úspešnejšími, s tými už ozaj opravdivo revolučnými, avantgardnejšími a podobne, ako sa to už toľkokrát stalo. Apokalypsa nás vystríha nielen pred slúžením Rímskej ríši a jej krvavým a bohatým cisárom, ale pred službou akýmkoľvek absolútnym, zase lepším a teraz už naozaj priam globálne neomylným snaživcom.
Na záver dodám: Iste som mnohých týmto ďalším otvoreným vyznaním rozhorčil, ale pevne verím, že oveľa viac tých reálne zarmútených som potešil.

Autorom príspevku je Vlado Gregor. Prečítať si môžete aj rozhovor s autorom.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.