10. júna 2012

Rozhovor 2+2: odpovedá Stanislav Háber


Stanislav Háber sa narodil v Brezne (1966), zmaturoval v Banskej Bystrici, potom začal študovať na vysokej vojenskej škole v Košiciach – chcel sa stať letcom, ale po ťažkej autohavárii bol z pilotného výcviku vyradený, a tak napokon vyštudoval žurnalistiku. Ako novinár pôsobil vo viacerých periodikách, niekoľko rokov pracoval v televízii. Okrem publicistiky sa venuje próze i poézii, vydal už dve desiatky kníh. Debutoval románom z vojenského prostredia Sme samý lepší chlap (1995). Nedávno mu vyšiel súbor autobiograficky ladených próz Mäkké „F“ a osobitý román o živote a smrti, vine a treste, odpustení a zmysle života s názvom Oskár ide do neba. Z jeho básnických zbierok spomeňme aspoň niektoré: Pokoj rezbára, Popísané páperie, Spovede z dymu. Zatiaľ poslednou (v poradí jedenástou) Háberovou  básnickou knižkou je zbierka Po rebríku do neba (2012).

JM: Pán Háber, z vášho životopisu je zrejmé, že ste zažili všeličo – vzostupy i pády, úspechy i sklamania, niekoľko dramatických životných zvratov. Čo vás najviac poznačilo a čo vám dáva silu a odhodlanie ísť ďalej? Aké je vaše životné krédo?
S. Háber: Kto má vieru, ten má všetko. Je úplne jedno, či žijeme v 5. storočí pred Kristom alebo v 17. či v 21. storočí. Spôsob prežívania je rovnaký, mení sa len kulisa v podobe technického či vedeckého pokroku. Najviac ma poznačilo poznanie, že najdôležitejšiu časť nášho života prežijeme pri smrti. V nej budeme skladať účty každý osobitne a každý zvlášť, čo sme urobili, a čo sme mohli urobiť. To nie je strašenie peklom, to je jednoducho fakt.
Keď mi zomierala mama za príšerných okolností a v drastickej situácii, jej bolesť vo mne rezonovala ďalej aj po jej pohrebe. Neustále som sa v podvedomí, ale aj vo vedomí, ďalej zhrýzal, či tam, kde je, netrpí ďalej. Trebárs hoci aj preto, že vidí, ako sa trápim. A vtedy prišla za mnou. Vytiahla ma z môjho tela. Vyleteli sme nad mesto a povedala: poď, ukážem ti, čo je smrť. V tom momente ma prigniavilo všetko zlo, čo som kedy od narodenia rozdal iným. A to aj také zlo, ktorého som si ani nebol vedomý, že spôsobujem, či nemohol som ovplyvniť, aby nevznikalo. Dôležité bolo, že ja ako osoba som bol jeho tvorcom.
Odvtedy viem, že nevedomosť hriechu nečiní – nie je pravdivé príslovie. A tá strašná sila náhleho zla, ktoré som kedy iným rozdal, koncentrovaná do jednej chvíle, ktorú som prežíval, akoby to zlo robil niekto iný mne, tá sila bola neuveriteľne desivá. Doslova akoby som nemal žiadne možnosti pohybu, bol som vlastným absolútnym väzňom. Ani mihalnicou som nemohol pohnúť. Ako som si to-ktoré zlo odžil, postupne jeho intenzita slabla. A zrazu som získaval akési stupne voľnosti.
Ak cirkevní otcovia a teológovia už pred niekoľkými storočiami vyniesli definíciu, že v očistci po smrti najľahší trest je ťažším trestom než najťažší trest na zemi, tak to môžem potvrdiť. Ako som si jednotlivé zlo uvedomoval a pretrpel, zrazu som sa oslobodil. A nebolo mi zima, nebolo mi teplo. Nebol som hladný ani sýty, nebol som smutný ani veselý. Nemal som žiaden z ľudských pocitov. Okrem jediného. Vedel som, že jestvujem, že som. A vtedy mi mama zasa povedala: tak, toto je smrť a viac sa pre mňa netráp. A vrátila ma späť do môjho tela.

JM: Píšete publicistiku, prózu aj poéziu. V ktorej autorskej pozícii sa cítite najlepšie? Ako by ste charakterizovali svoju literárnu tvorbu a ktoré svoje dielo považujete za najlepšie?
S. Háber: To akoby ste sa spýtali otca, alebo mamy, aby vám povedali, ktoré dieťa majú najradšej. Žiaden citlivý človek niečo také nepovie, lebo každé dieťa má rovnako rád. A každé dieťa má rád pre jeho jedinečnosť, osobitosť a zvláštne vlastnosti. Nedá sa porovnávať dieťa a dieťa, lebo každé sa narodilo v inom čase, v inom prostredí, lebo všetko plynie.
Rovnako neviem odpovedať na otázku, v ktorej pozícii sa cítim najlepšie, lebo pri každej tvorbe prežívam osobitné radosti. Jednoducho musím písať. A či je to próza, poézia, či publicistika, to je len kulisa, prostriedok vyjadrenia, dôležitý je obsah, čo ním chcem povedať. Väčšinou téma si vyberá sama aj prostriedky vyjadrenia, ale niekedy je téma taká silná, že sa objaví vo všetkých vami troch spomínaných prostriedkoch vyjadrenia. Prežívam pri tvorbe osobitné šťastie a preto musím tvoriť ďalej. Je mi jasné, že kým budem žiť, to tak bude, aj keď tá tvorba bude rôznej kvality, ale spôsob prežívania pri jej vzniku bude u mňa rovnaký.

JM: Ďakujem za rozhovor.

Súvisiace odkazy: Wikipédiahaber.exil.sk.

1 komentár:

  1. čítavam si jeho poéziu, ktorú uverejňuje na svojom blogu. Je zvláštna, niekedy ľahko prenikajúca, jasná a priezračná, inokedy sa treba zamyslieť. Každopádne pozoruhodná :)

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.