Žiť tu a teraz

Vlado Gregor

(Glosa Vlada Gregora)

JE TREBA BYŤ RADOSTNÝ A SNAŽIVÝ, AJ KEĎ SA TEN OPTIMIZMUS OBČAS ŤAŽKO UŽIVÍ

Čím som starší, tým viac si spätne vybavujem milé zážitky z detstva, ktoré som vtedy plne nechápal, ale dodatočne badám, ako ma natrvalo poznamenali.

Vždy ma zaujímala aj história a jej zmysel a aj úvahy o možnej a otvorenej budúcnosti, teórie o náhode a predurčení, o pevnom zmysle života a neistote nášho určenia a podobne. Stále viac sa mi ale zdá, že ten zmysel sa vytvára postupne, od prípadu k prípadu a v rámci vzájomných medziľudských vzťahov, láskavých i nenávistných, zodpovedných i nezodpovedných a v lepšom prípade zodpovedných a jasných. Mám teda priam živý pocit, že ten cieľ a zmysel života, ten druh talentov, ktoré máme rozvíjať, sa realizuje príležitostne a často dodatočne. Možno to dokonalý Boh dopredu vidí, alebo aj nevidí, keď nám daroval určitú slobodu rozhodovania, ale som presvedčený, že nás vníma a že nám pomáha. Môj život mi našepkáva, že to je stopercentná pravda a istota, ktorá mi dáva tú nenabúrateľnú vieru, ktorá mnohých pohoršuje a rozčuľuje.

Dôležité asi je, aby sme to, čo konáme, konali s láskou a dobrým úmyslom. Ak sme to robili v minulosti, robme to aj v budúcnosti, ale hlavne nezabúdajme, že tvoríme tu a teraz, každý deň a každý okamih. Kristus tvrdí, že "môj Otec pracuje aj v sobotu". Stále teda žijeme v živej Božej prítomnosti a máme šancu to vnímať, ak si nezapcháme uši a nezatvoríme oči, o čom nás Kristus, proroci a svätci takisto často uisťujú. Minulosť bola často tragická, aj súčasnosť je často komplikovaná a hrozivá, ale uvedomenie si naznačenej nádejnej a trvalej situácie nám naďalej dovoľuje dúfať v svetlé zajtrajšky, aj keď nám stále unikajú. Možno je hlavným dôvodom to, že nedokážeme radosť prežívať tu a teraz a v tom sa naozaj máme čo učiť od tých malých a ešte menších detí. Asi naozaj existujú cesty, na ktorých ani neskúsený nezablúdi, ako hlása už Izaiáš.

Zase som pocítil potrebu tieto ťažké úvahy konkretizovať. Utkvel mi z raného detstva v pamäti zvláštny obraz. Určite som vtedy ešte nechodil do školy, ale veľmi dobre si ten hlboký zážitok pamätám a možno práve on určil moju cestu a smer rozvíjania môjho talentu. Mali sme na humne pozostatok nejakej starej stavby, zvyšky akejsi nahrubo murovanej zemľanky, možno kedysi aj peknej a vtedy modernej budovy. A nad tým bola vysadená mladá marhuľa, nádherne rozkvitnutá. Mimochodom, dávno už vyschla a bola vyťatá, ale určite spravila radosť a chuť mnohým, nielen mne. Akoby podvedome som si vďaka tomuto, možno bežnému kontrastu, uvedomil, že napriek možno krásnej minulosti a možno krásnej budúcnosti, musíme žiť tu a teraz, vedieť sa tešiť z toho, čo tu máme a vnímame a snažiť sa potešiť aj druhých, pokiaľ máme na to schopnosti a kompetencie. Život mnohých z nás býva často trpký, beznádejný a nad naše sily komplikovaný, ale ak sa dokážeme z neho poučiť a dobrosrdečne pomáhať druhým, tak môžeme radostne žiť a aj radostne a s nádejou umierať. Ďakujme za všetko Bohu a verme, že nám bude milostivý.

DEO GRATIAS!

::

Autorom príspevku ja Vlado Gregor.

Prečítajte si aj rozhovor s autorom: Pasia z hľadania pravdy.