ZÁPISNÍK – 3 / 2014
Pozrel som si
záznam televíznej relácie Večer pod lampou z 9. 1. 2014. Hosťom bol český
astronóm a astrofyzik Jiří Grygar.
Zapísal som si niekoľko jeho výrokov – útržkovito:
„Vesmír je dômyselne zostavený ... veda
objavuje neuveriteľné, nepochopiteľné vlastnosti hmotného sveta ... moderná
fyzika je kúzelnícka ... za každou zodpovedanou otázkou sa vynoria tri nezodpovedané...“
Veľkou okľukou –
cez materializmus a nihilizmus, cez pýchu a pád sa dostávame k tomu,
čo sčasti vytušili, sčasti vyrozumeli a sčasti prijali zo zjavenia naši
pradávni predkovia – že svet vznikol a trvá z vôle Ducha, že nie je
dielom náhody, ale dielom Stvoriteľa. Keď to človek uzná, stáva sa Božím
dieťaťom.
Patria mi k tomu
slová Benedikta XVI. z knihy Cirkevní
otcovia (Dobrá kniha 2009):
„Človek, ktorý je ďaleko od Boha, je ďaleko aj od seba samého, odcudzil sa sám sebe a môže sa nájsť iba vtedy, ak sa stretne s Bohom. Tak príde aj sám k sebe, k svojmu pravému ja, k svojej pravej identite.“
„Človek, ktorý je ďaleko od Boha, je ďaleko aj od seba samého, odcudzil sa sám sebe a môže sa nájsť iba vtedy, ak sa stretne s Bohom. Tak príde aj sám k sebe, k svojmu pravému ja, k svojej pravej identite.“
Zázraky sa dejú, sú
súčasťou Božieho plánu a riadenia. Kto má moc stvoriť svet, má moc ho aj
usmerňovať. Mávnutie motýlieho krídla môže spôsobiť búrku, modlitba dieťaťa
môže ovplyvniť dejiny... Čas sa rozplýva vo večnosti.
Času nám ubúda. A čím
viac oň zápasíme, čím viac sa náhlime, tým menej ho máme. Prepočítavame ho na
peniaze – a nevychádza to, lebo hodnota času sa v peniazoch vyjadriť
nedá.
Podnetne uvažoval o čase
Svätý Augustín vo svojich Vyznaniach
(pred 1 600 rokmi):
„Ako sa však umenšuje a stráca budúce, ktoré ešte nejestvuje? Alebo ako rastie minulé, ktoré už nejestvuje? Ako ináč, ak nie v duchu, ktorý to koná, ak nie je v tom duchu troje vecí, totiž: očakávanie, pozorovanie a spomínanie?“ (11. kniha, 28. kapitola).
„Ako sa však umenšuje a stráca budúce, ktoré ešte nejestvuje? Alebo ako rastie minulé, ktoré už nejestvuje? Ako ináč, ak nie v duchu, ktorý to koná, ak nie je v tom duchu troje vecí, totiž: očakávanie, pozorovanie a spomínanie?“ (11. kniha, 28. kapitola).
Môžeme z toho usudzovať,
že čas je naviazaný nielen na hmotu, priestor a pohyb, ale že čas začína
plynúť až v prítomnosti inteligentného pozorovateľa. Bytosť, ktorá koná
(spomína, pozoruje, očakáva), bytosť duchovno-hmotná (čiže človek) dáva v istom
zmysle čas do pohybu. Nemôže inak!
::
PriestorNet: Niečo navyše
Zaujímavá myšlienka: "... čas začína plynúť až v prítomnosti inteligentného pozorovateľa". V tom je zakódovaný aj vznik a zánik sveta. Z pohľadu individuality osobnosti. A pekné vyjadrenie času: spomína, pozroruje, očakáva - v tom je všetko.
OdpovedaťOdstrániť