9. septembra 2014

Dejiny dobra a zla v Božom projekte stvorenia (2)

Veľkoleposť Božieho projektu – Bezhraničná Božia spravodlivosť

Karol Dučák

Boží projekt stvorenia
Aby Všemohúci mohol stvoriť inteligentné bytosti, musel im najprv zabezpečiť domov, v ktorom by mohli existovať. Na počiatku teda stvoril nebo pre anjelov a ľudí a zem pre pozemskú púť ľudí. No samotnému stvoreniu sveta predchádzal Boží projekt, v ktorom Stvoriteľ zakotvil niekoľko fundamentálnych momentov. Teda po prvom kroku, ktorým bolo rozhodnutie stvoriť svet, vypracovanie projektu genézy bolo druhým krokom Božieho stvoriteľského diela.

Z hľadiska dôležitosti malo v tomto projekte absolútnu prioritu určenie a potvrdenie cieľa sprístupňovania sa Boha navonok, expanzie Jeho nekonečných darov. Boh jednoznačne stanovil, že toto má umožniť inteligentným bytostiam bezhraničnú slasť spoznávať Božiu dokonalosť a dobrotu, Jeho veľkosť, slávu a velebnosť, ba dokonca mať spoluúčasť na Božej dokonalosti, dobrote, láske a sláve. Boh nechá pôsobiť svoju všemohúcnosť, aby mohol byť poznávaný, oslavovaný a zvelebovaný bytosťami, ktoré stvorí. Stvoriteľské dielo Božie malo teda zväčšiť jeho slávu, povýšiť jeho velebnosť a poukázať na jeho veľkosť.
Ďalším mimoriadne dôležitým momentom projektu bolo jednomyseľné rozhodnutie všetkých troch božských osôb, že druhá osoba sa stane Vteleným Božím Slovom, teda prijme hmotné telo ľudskej bytosti, ktorú Boh plánoval stvoriť ako korunu pozemského tvorstva. Tým bude zabezpečená čo najdokonalejšia spoluúčasť ľudí na božskom majestáte. V Božom ume bola vopred vyprojektovaná štruktúra najsvätejšieho človečenstva Vteleného Slova a jeho dokonalosť. Ježiš Kristus, Syn nebeského Otca v ľudskom tele, bol predurčený stať sa modelom pre stvorenie ostatných ľudských bytostí. Žiaden iný človek však nebol povolaný dosiahnuť úplnú dokonalosť Vteleného Slova. Ježiš Kristus sa mal ako Bohočlovek, Boh a človek zároveň, stať najdokonalejšou pozemskou bytosťou. 
Boží duch predurčil harmóniu a krásu ľudskej prirodzenosti, pozostávajúcej z hmotného tela a nehmotnej oživujúcej duše, obdarenej schopnosťou poznávať svojho Stvoriteľa, prijímať jeho nesmierne dary, rozoznávať dobro a zlo a slobodnou vôľou milovať Hospodina.
Spojenie Boha a človeka bolo najdôležitejšou pohnútkou, pre ktorú sa Všemohúci túžil prejavovať navonok. Patrilo sa, aby všetky tvory, ktoré mali byť stvorené, boli podriadené Pánovi, Bohočloveku, ktorý by bol súčasťou Najsvätejšej Trojice. Bohočlovek teda mal stáť na vrchole pyramídy živého tvorstva, ktorým Boh plánoval zaplniť nebo aj zem. Vrchol tejto pyramídy bol takto zakotvený priamo v Bohu, kým spodnú časť, základňu pyramídy, tvorili tie najjednoduchšie pozemské živočíchy. Práve Vtelené Slovo umožňovalo vytvoriť takéto optimálne usporiadanie pyramídy života.
Ďalším rozhodujúcim momentom projektu stvorenia bolo predurčenie darov a milostí, ktoré mali byť pridelené Ježišovmu človečenstvu v spojení s Bohom. V tomto prípade Všemohúci nešetril a uštedril najsvätejšiemu človečenstvu a duši Krista bezhraničnú hojnosť svojich darov a milostí. Takto ho dokonale pripravil na nesmierne ťažkú a zodpovednú pozemskú misiu.
Zároveň Božia vôľa rozhodla, že Bohočloveka privedie na svet najčistejšia Panna, ktorá ho porodí bez straty svojho panenstva. Ešte pred anjelmi a ľuďmi, ba aj pred stvorením sveta, bola v Božej mysli splodená nepoškvrnená bytosť, Panna Mária. Boh pritom pamätal na vznešenosť človečenstva najsvätejšieho Syna a primerane tomu počal Pannu vo svojej mysli v takom stave a takým spôsobom, aký bol primeraný pre Matku Vteleného Slova. Boh ju okamžite vystavil takej mohutnej záplave svojho božstva a svojich vlastností, akú len bol schopný ľudský tvor absorbovať. Rozmanitosťou a vzácnosťou pokladov, udelených Panne Márii, oslávil Boh svoje vznešené meno viac ako stvorením všetkých anjelov a ľudí, okrem Bohočloveka Ježiša Krista.
Aká neskutočne skvostná to bytosť! Koľko slávy a poklôn sa jej už zosypalo k nohám! Koľko ušľachtilých prívlastkov, koľko vznešených mien! Nedotknutá, Čistá, Krásna, Bohumilá, Bohu dôstojná, Požehnaná, Blahoslavená, Bohorodička, Kráľovná neba i zeme, Pani vesmíru, Cisárovná nebies, Nebeská Kňažná, Matka lásky, Učiteľka cirkvi, Hviezda morská, Kráľovná sveta, Kráľovná anjelov, Spoluvykupiteľka, Nebeská veliteľka, Najsvätejšia Panna, Prečistá Panna, Presvätá Panna, Dcéra Otca, Matka Syna, Nevesta Svätého Ducha, Sprostredkovateľka milosti, Nepoškvrnené Počatie, Pani naša, Matka milosrdenstva... Kto by vymenoval všetky tie úchvatné mená a prívlastky Najsvätejšej Panny?
V Márii sa koncentrovalo viac vzácnych pokladov Stvoriteľa ako vo všetkých anjeloch a obyčajných ľuďoch dohromady, pretože toľko Božích pokladov prináležalo vznešenosti Božej Matky. Iba Boží Syn, Ježiš Kristus, dostal primerane viac od Otca v nebesiach. Mária je druhá po Synovi vo večnom zámere Otca, ktorý mal v nej od večnosti zaľúbenie. Božia stopa bola do Nej vtlačená tak verne, že ju možno nazvať „druhorodenou“ Otca pre dokonalosť, ktorú dostala a dokázala si uchovať, ako aj pre dôstojnosť Božej nevesty a Matky, Kráľovnej neba.
Hoci Mária, druhá Eva, prišla na tento svet niekoľko tisícročí po prvej Eve z raja, v skutočnosti bola dávno pred prvou Evou. Ona, Božia Matka, nesmierne vznešená, najvyššia zo všetkých bytostí po svojom Božskom Synovi, bola od večnosti predpoznaná Najsvätejšou Trojicou. Hierarchickou hodnosťou nasledovala hneď po Bohočloveku, Ježišovi, a ako jeho Matka bola po svojom Synovi najbližšia k Bohu zo všetkých bytostí, dokonca bližšia ako archanjeli a anjeli. Ba sám Najvyšší ju poctil tým, že už počas jej pozemského života jej umožnil posadiť sa, hoci len relatívne krátko, po boku Najsvätejšej Trojice v najvyššom nebi.
Jednorodený Otca, Ježiš Kristus, a „druhorodená“ Otca, Panna Mária, mali v Božom projekte genézy absolútnu prioritu. Bohočloveka nám Všemohúci predostrel ako jedinú cestu, po ktorej sa môžeme dostať do večnej blaženosti. Máme sa teda zo všetkých smerov približovať k tejto ceste a vkročiť na ňu, aby sme sa zaradili medzi ostatných pútnikov Cirkvi, putujúcej do nebeskej vlasti. Z toho vyplýva aj mimoriadne poslanie Jeho najsvätejšej Matky, ktorá mala priviesť Vtelené Slovo na svet.
Boží zámer bol, aby bol Ježiš zrodený z pozemskej ženy, ako každý iný človek, hoci Všemohúci mohol príchod svojho Jednorodeného na svet zariadiť aj iným spôsobom. Práve prostredníctvom Panny Márie mal byť uskutočnený úžasný zázrak spojenia božstva s človečenstvom. Otec pre svojho Jednorodeného nechcel nijaké výnimky ani privilégiá. Ježiš mal byť podľa Božích zámerov nielen pravý Boh aj pravý človek so všetkým, čo k tomu patrí.
Predposledným fundamentálnym momentom projektu genézy bolo rozhodnutie Najvyššieho stvoriť anjelov, kým stvorenie človeka bolo posledným rozhodujúcim momentom projektu stvorenia.

Veľkoleposť Božieho projektu stvorenia
Boží projekt stvorenia bol absolútne dokonalý a precízny. Aj ten najkvalitnejší ľudský projekt ďaleko zaostáva svojou precíznosťou za detailne spracovaným Božím projektom. Všemohúci mal stvorenie sveta vopred premyslené do tých najmenších detailov. Vedel, koľko hviezd a planét stvorí, poznal ich rozmery, dráhy, rýchlosť ich pohybu a všetky detaily, týkajúce sa existencie nebeských telies, ba vedel aj to, koľko stavebného materiálu bude na genézu vesmíru potrebovať. Mal všetko absolútne presne zrátané do poslednej molekuly. Avšak nielen presnú materiálnu evidenciu. Boh vedel, koľko anjelov stvorí a koľko ľudí sa počas celej budúcej existencie ľudstva narodí.
Ešte nebol stvorený ani prvý človek a Stvoriteľ mal už veľmi presnú evidenciu budúceho obyvateľstva planéty, na ktorej stvorí človeka. Vedel veľmi presne nielen to, kedy, kto a kde sa počne a narodí, alebo zomrie ešte v lone matky, ale vedel o každom budúcom človeku úplne všetko. Mal zrátané ešte aj počet jeho vlasov či počet buniek jeho tela. Ľudský rozum si nedokáže ani len predstaviť to nesmierne kvantum informácií, sústredených vo vševediacom ume Stvoriteľa. Ani miliardy miliárd tých najkvalitnejších pozemských počítačov by nedokázali uložiť do svojich pamätí to nekonečné množstvo údajov, obsiahnutých v bezhraničnom géniu Stvoriteľa.
Všetci ľudia, ktorí sa kedy mali narodiť, ale aj tí, ktorí mali predčasne umrieť pri potratoch, boli najprv splodení v stvoriteľskom projekte Boha s tým, že Stvoriteľ im v okamihu oplodnenia dočasne pridelí hmotné telo, ktoré ich bude sprevádzať počas pozemskej existencie. Z hľadiska večnosti predstavuje pozemská existencia človeka nepatrný okamih. Stvorenie každej bytosti bolo už pred stvorením sveta naplánované ako definitívny a neodvolateľný Boží akt a takto stvorená bytosť musí existovať navždy a naveky. Je jedno, či takýto človek zomrie vo veku 100 rokov, alebo zomrie po potrate v tele matky. Každý takýto človek mal pevne stanovenú večnú existenciu. Preto akékoľvek zásahy človeka do reprodukčného procesu ľudstva vždy boli, sú a budú neslýchanou opovážlivosťou a neospravedlniteľnou urážkou Božieho stvoriteľského plánu.
Najdôležitejšou pohnútkou, pre ktorú sa Všemohúci rozhodol uskutočniť genézu sveta, bolo vtelenie Slova prostredníctvom jeho najsvätejšej Matky. Stvorenie ostatných ľudí a anjelov malo nižší stupeň priority. Z týchto bytostí najprv mali byť stvorení anjeli a až potom ľudia. Aj keď najdôležitejším momentom Božieho projektu genézy boli práve dve ľudské bytosti, Bohočlovek a Jeho Matka, stvorenie anjelov v Božom pláne predchádzalo stvoreniu človeka, ktorý mal byť stvorený ako posledná rozumná bytosť.
Anjeli boli stvorení v najvyššom nebi a v stave milosti, vďaka ktorej si mohli ako prví zaslúžiť odmenu slávy. Prináležali k deviatim anjelským zborom a ich hierarchická štruktúra sa skladala z troch stupňov. Anjeli boli stvorení nato, aby slúžili velebnosti Boha, aby ho poznávali, milovali a oslavovali. Ich veľmi dôležitým poslaním bola aj služba Synovi večného Otca a jeho Presvätej Matke, ktorá bola ustanovená za Kráľovnú anjelov. Popri tom mali chváliť, ctiť si a klaňať sa Ježišovi Kristovi, uznávajúc ho za svojho Pána. Ježiš Kristus bol ustanovený za ich zvrchovaného Vládcu a svojimi budúcimi nekonečnými zásluhami, ktoré vševediaci Boh predvídal, im získal všetky potrebné milosti v omnoho väčšej miere, než boli pre nich nevyhnutné.
Rozhodnutie o stvorení človeka bolo posledným dôležitým momentom Božieho projektu. Jeho zmyslom bolo vytvorenie ľudského spoločenstva pre Ježiša Krista, skladajúce sa z jemu podobných bratov, aj keď nižších ako Vykupiteľ a ľud jeho prirodzenosti, teda vyvolený národ, ktorého mal byť predstaviteľom. Boží plán predpokladal obrovské ľudské pokolenie, ktoré by vzišlo z jedného muža a jednej ženy postupným množením sa. Vo vopred predpokladanom čase mala z ľudského pokolenia vzísť presvätá Panna a z nej Jej najsvätejší Syn. Vzhľadom na predvídané spasiteľské zásluhy Ježiša Krista boli pre nich predurčené primerané dary a milosti. Stvoriteľ mal pre ľudstvo pripravený aj alternatívny plán nepretržitého rajského života pre prípad, že by nikdy nezhrešili, no vševediaci Boh predvídal pád Adama a Evy, a po nich všetkých ostatných ľudí s výnimkou Vteleného Slova a Jeho Matky.
Záchranným lanom pre ľudstvo, ohrozené pádom do večnej priepasti, bola vôľa Najvyššieho, že Ježiš Kristus bude schopný trpieť, aby svojím utrpením mohol ohrozené ľudstvo vykúpiť. Bolo stanovené, že spravodliví dostanú večnú odmenu v nebi a nespravodliví budú naveky zavrhnutí na základe spravodlivosti. Toto ustanovenie bolo motivované nedostihnuteľnou logikou Boha, ktorej sa nedokonalý tvor, človek, často zdráha porozumieť.

Bezhraničná Božia spravodlivosť
Náš Boh je nekonečný Boh, nekonečný v odmeňovaní i v trestaní. Všemohúci nemôže byť polovičatý. Veď jeho dary nie sú polovičaté. Sú to nekonečné dary. Každý, úplne každý má na nich právo. Každý môže prijať nekonečné dary Boha a v tom prípade ho čaká nekonečná odmena. Nikomu nie sú vopred uzavreté dvere do večnej blaženosti. V tom spočíva nekonečná spravodlivosť Boha. Človek však môže dary Boha aj odmietnuť, ale v tom prípade ho čaká nekonečný trest. Opakom nekonečnej odmeny je nekonečný trest. Buď všetko alebo nič.
Náš Boh je maximalista par excellence a jedine tak môže byť funkčné jeho kráľovstvo. Oproti oslnivému jasu neba postavil Všemohúci desivú temnotu pekla. Oproti láske neba nenávisť v pekle. Oproti neopísateľnému šťastiu z blízkosti Boha v nebi, nekonečná bolesť z večnej straty Božej prítomnosti v pekle. Oproti kráse neba odpudzujúci vzhľad pekla. Oproti vôňam neba hrozný zápach v pekle. Oproti večnej nádeji neba večné zúfalstvo pekla. Oproti neopísateľnej bezbolestnej blaženosti neba nepredstaviteľnú bolesť pekla.
Ľudia sa nemôžu sťažovať na prísnosť Božiu, lebo On ospravedlňuje svoje konanie bezhraničnosťou svojich darov a milosrdenstva. Ľudská myseľ nedokáže ani pochopiť veľkosť darov, ktoré Boh nezištne dáva každej bytosti, schopnej neodmietnuť jeho nekonečnú lásku. Boh si zamiloval ľudské pokolenie už pred jeho stvorením a bude ho navždy milovať nekonečnou láskou. Ba miluje ľudí nadovšetko aj vtedy, keď sa začínajú od Neho odvracať. Stvoril ich pred mnohými vekmi na svoj obraz preto, aby ich zahrnul nekonečnou láskou, nekonečnou dobrotou a nekonečným šťastím. Mal jediné želanie – dať sa poznať ľuďom, dať sa nimi milovať a sám ich milovať bezhraničnou láskou, pretože nemôže byť väčšie šťastie, ako spoznať všemohúceho Stvoriteľa, milovať ho a dať sa milovať jeho nekonečnou láskou.
Stvoril pre ľudí zem, vodu, vzduch a všetku tú matériu, ktorá ich obklopuje, stvoril pre nich svetlo, teplo, aby im umožnil putovanie za dokonalou, úchvatnou a žiarivou nebeskou nádherou. Blaženosť neba sa nedá opísať ľudskými slovami a on ju nechcel užívať sám, ale chcel, aby ju s ním užívali aj jeho pozemské deti. Veď aj na zemi dobrý otec nechce užívať svoje bohatstvo sám, ale chce, aby ho spolu s ním užívali jeho deti. A Boh je ten najlepší Otec. Žiaden iný otec nemiluje svoje deti tak, ako On, a žiaden iný otec nežičí svojím deťom toľko, čo On. Stvoril ľudí ako zraniteľné bytosti, ktoré často hrešili, ale práve takto mohla vyniknúť jeho nekonečná láska. Veď najviac miluje ten, ktorý najviac odpúšťa. A On bol ochotný bezhranične odpúšťať. Milióny miliónov previnení bol ochotný ľuďom odpustiť. Chcel zato len jediné – lásku. Aby ho ľudia zahrnuli aspoň nepatrným zlomkom tej lásky, ktorú im prejavuje On.
Práve v odpúšťaní bezhraničných previnení neposlušného ľudstva sa prejavuje jeho bezhraničná láska. Skúša ľudí, aby im dal možnosť zaslúžiť si večnú blaženosť, ktorú im ponúka ako odmenu za spravodlivý život. Chce ich zahrnúť svojou nekonečnou láskou, ale urobí tak len v tom prípade, ak ho ľudia vpustia do svojho srdca. Tak rád by zachránil čo najviac ľudí pre večnú blaženosť! No niežeby to nebolo v mojej moci. To nie. Mohol by každého jedného človeka na tomto svete prinútiť, aby vyznával vieru v neho a tak sa zachránil pre večnosť, ale On dal človeku ako jedinému zo všetkých pozemských živých tvorov hneď od začiatku tie najúžasnejšie dary – rozum a slobodnú vôľu – a tak to zostane navždy. Stvoriteľ nikdy nikoho nenútil zachrániť sa pre večnú blaženosť. Každý človek musí využiť tieto úžasné Božie dary a sám sa rozhodnúť, či chce večnú blaženosť, alebo večné utrpenie. Ak sa človek rozhodne pre večné zatratenie, Boh ho - akokoľvek ho to bolí – musí zavrhnúť.
Každý človek musí chcieť a musí si aj zaslúžiť nekonečnú Božiu lásku a jeho bezhraničnú štedrosť. Večná blaženosť je totiž príliš vzácna odmena nato, aby ju niekto mohol dostať nezaslúžene. Ľudia dávajú omnoho menšie odmeny, ako dáva Najvyšší, ale ani tie nedávajú zadarmo. Žiaden pozemský hospodár nedáva svojim robotníkom chlieb bez toho, že by si ho robotníci zaslúžili tvrdou prácou v pote tváre. Ak chce dobrý športovec vyhrať preteky, musí predtým dlho a poctivo trénovať. Odmenou za jeho námahu je zlatá medaila. No Hospodin dáva neporovnateľne hodnotnejšiu odmenu, ako je akákoľvek zlatá medaila. Dáva odmenu nepredstaviteľnej hodnoty – večnú blaženosť, blaženú večnosť, ktorá bude trvať nie rok, nie dva, nie 100 či 1000 rokov, ba ani nie milión či miliardu rokov, dokonca ani nie 100 miliárd, tisíc miliárd či miliardu miliárd rokov, ale ešte omnoho, omnoho viac. Večnú, nekonečnú blaženosť. Nikdy nekončiacu istotu jeho bezhraničnej lásky.
Čo sú ľudské odmeny v porovnaní s jeho odmenou večnej blaženosti? Takouto prevzácnou odmenou, ktorú On ponúka každému človeku, nemožno mrhať. Každý človek sa musí snažiť, urobiť niečo preto, aby si takúto odmenu zaslúžil. To je tá najvyššia spravodlivosť. Každý dostane to, čo si zaslúžil. Veď ako by mučeníci, ktorí pre Všemohúceho preliali krv, prišli k tomu, žeby aj nepolepšiteľní vrahovia dostali rovnakú odmenu ako oni?!
Boh je síce Láska, bezhraničná Láska, veľmi trpezlivá Láska, ale zároveň je aj najvyššia Spravodlivosť. Každého odmeňuje podľa zásluh. Každý jeden človek bude po smrti preskúmaný a zvážený na tých najpresnejších váhach, a pokiaľ to bude čo len trochu možné, Všemohúci ho ospravedlní z jeho vín. Ale pokiaľ bude ľudská duša čierna ako smola, pokiaľ sa človek nikdy neusiloval žiť duchovne, pokiaľ nikdy nezatúžil po večnej blaženosti, alebo aspoň pokiaľ sa niekto iný vytrvalo nemodlil za spásu jeho duše, bude ho musieť Boh s nesmiernym žiaľom zatratiť. Takýto človek nemôže požívať rovnaké ovocie blaženosti, ako Boží spravodliví.
Veď Hospodin urobil viac než dosť pre záchranu ľudského rodu aj napriek veľmi častej vierolomnosti a nespoľahlivosti človečenstva. Rozhodol sa poslať svojho Jednorodeného z najvyššieho neba na zem, aby žil medzi ľuďmi, zomrel za ich spásu a zachránil ich svojou krvou. Otvoril nevyčerpateľné zdroje milosti, ktoré nám Kristova cirkev dodnes ponúka zadarmo. Navyše nám dal ešte Matku Syna a prameň jej presvätého života, vďaka ktorému tiež môžeme dosiahnuť dokonalosť. Počas celej existencie ľudského spoločenstva konal a dodnes koná početné zázraky, aby ani tí najväčší skeptici nemohli tvrdiť, že sa Boh neprejavuje dostatočne zreteľne v praktickom živote ľudí. Okrem toho Všemohúci po stáročia posiela mystičky a mystikov, ktorí svojimi videniami doplňujú a prehlbujú nezmeniteľné texty Svätého písma a dokumentov Katolíckej cirkvi. Preto sa ľudia nemôžu vyhovárať, ak napriek všetkým darom nevyužívali Božie milosti a ak naháňaním sa za klamlivými pozemskými rozkošami stratili dedičstvo večného života. Žnú len to, čo sami rozsievali a ich podiel bude v hrozných mukách večného zatratenia, odkiaľ niet návratu. Čaká ich tu druhá, večná smrť, ako definitívne spečatenie prvej smrti, teda straty milosti, spôsobenej hriechom.
Pritom smrť milosti, do ktorej sa zatratenci dobrovoľne vrhajú svojou záľubou v hriechu, je hroznejšia a odpornejšia ako druhá smrť, pretože uráža nekonečne svätého a dobrotivého Boha, ktorý má byť ctený a velebený. Muky pekla sú preto spravodlivým trestom pre tieto odbojné duše a nanajvýš oprávnenou satisfakciou pre absolútnu a neomylnú spravodlivosť Boha. Tým je Božia spravodlivosť nad všetko povýšená a odškodnená v takej istej miere, v akej bola urážaná a opovrhovaná hriechom. Absolútna a neomylná spravodlivosť Boha však ide až za hranicu pozemského života.
Stvoriteľ je absolútne spravodlivý k človeku počas jeho života, ale aj po jeho smrti, pri udeľovaní večnej odmeny či večného trestu. Duše v pekle trpia podľa toho, ako na zemi páchali hriechy. Nie všetky znášajú rovnako intenzívne utrpenie. Čím zlomyseľnejšie a tvrdohlavejšie niekto hrešil, tým viac trpí. Kto hrešil zo zloby, z nenávisti k Bohu, trpí intenzívnejšie ako slaboch, čo nemal dosť síl vzoprieť sa náruživostiam.
Zatratení katolíci trpia viac ako príslušníci iných náboženstiev. Dostali a aj zneužili viac milostí a svetla ako tí druhí. Podobne aj zatratení hodnostári Cirkvi trpia viac ako radoví veriaci. Kto viac vedel, kto dostal od Boha viac talentov a nevyužil ich, trpí viac ako ten, čo dostal menej. Takže v pekle nie je rovnostárstvo, ale každý trpí podľa miery vlastného zavinenia. Avšak ani v nebi nie je rovnostárstvo. Kým Najsvätejšia Trojica, Panna Mária, anjeli a najväčší svätci spomedzi ľudí sídlia v najvyššom nebi, duše, ktoré boli zachránené na poslednú chvíľu, sa dostanú do najnižšieho neba. Tesne pred smrťou sa síce zachránili pred večným zatratením, ale večná blaženosť, ktorú prežívajú, nie je až natoľko intenzívna, ako večná blaženosť tých, ktorí sú v najvyššom nebi. Medzi najvyšším a najnižším nebom sú duše, ktoré neboli ani priveľmi sväté ani priveľmi hriešne. Ich stupeň blaženosti závisí od toho, ako sú vzdialení od Boha, zdroja večnej blaženosti. Čím vernejšie zachovávali za života Božie príkazy, tým bližšie sú k Bohu a tým intenzívnejšiu blaženosť prežívajú. Naopak, čím hriešnejšie za života žili, tým vzdialenejší sú od Boha, a tým menej blaženosti v nebi prežívajú.
Ľudskému pokoleniu bolo prisľúbené a predurčené všetko, čo bolo primerané a nevyhnutné na jeho zachovanie a na dosiahnutie zámeru vykúpenia bez toho, že by to obmedzovalo slobodnú vôľu človeka. V tomto sa výrazne prejavila Božia povaha a spravodlivosť. Človek totiž dostal v plnej miere slobodnú vôľu, vďaka ktorej mohol hrešiť, no zároveň dostal aj milosť a svetlo rozumu, ktorým rozoznal dobro a zlo a mohol sa hriechu vyvarovať.
Boh neopustil nikoho, kto sa k nemu s dôverou utiekal, a neodoprel pomoc nikomu, kto sa naňho obracal s úpenlivou prosbou. Keďže Boží zákon bol vpísaný do ľudských sŕdc, nikto sa nemôže vyhovárať na to, že nepoznal a nemiloval Boha ako najvyššie dobro. Veľkodušnosť Božia, prejavujúca sa v bezhraničnosti darov, ktorými je ochotný obdarovať každú bytosť, úprimne túžiacu po týchto daroch, mala ľudí viesť k vrelej a ochotnej túžbe chváliť Stvoriteľa a Vykupiteľa a klaňať sa Jeho veľkosti.
(Pokračovanie o týždeň.)
::
Autorom príspevku je Karol Dučák.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.