7. septembra 2014

Budúcnosť Cirkvi

ZÁPISNÍK – týždeň 36 / 2014
V letnej prílohe časopisu VOX boli publikované tri prednášky Josepha Ratzingera – Benedikta XVI. Hoci ide o staršie práce (prvá je z roku 1969, druhá z roku 1991 a tretia premiérovo zaznela v roku 2011), sú stále aktuálne a stoja za pozornosť. Svoj krátky komentár k nim prinášam na pokračovanie.
Prvá prednáška (Wie wird die Kirche im Jahre 2000 aussehen) je venovaná budúcnosti Cirkvi. Joseph Ratzinger ju predniesol 25. decembra 1969 v Hessenskom rozhlase, neskôr bola viackrát publikovaná časopisecky i knižne.

Autor v úvode pripomína, že teológ nie je veštcom ani futurológom a vyzýva na opatrnosť pri prognózovaní. Navyše, kto verí tomu, že Cirkev nie je iba ľudský výtvor, ale Božie dielo, ten má osobitný dôvod neprenáhľovať sa v predpovediach; domýšľavosť môže byť prejavom úplnej neznalosti dejín. Napriek tomu, ako čítame, táto téma môže mať zmysel, pokiaľ si budeme vedomí objektívnych i subjektívnych obmedzení. V prvom rade treba vychádzať z minulosti, pohľad do dejín je nutný, inak nebudeme mať primerané východisko.
Budúcnosť Cirkvi musí vychádzať z hlbokých koreňov a z rýdzej viery: „Budúcnosť tvorí len ten, kto nasadzuje seba samého. Kto chce iba poučovať a rád by prerábal len tých druhých, zostáva neplodný.“ Život Cirkvi bol aj bude utváraný svätcami, teda ľuďmi, ktorí vidia viac než ostatní a neriadia sa iba tým, čo je práve moderné, pretože, žijúc v každodennosti, majú na zreteli večnosť: „Vymanenie sa od seba samého dáva človeku slobodu.“ Joseph Ratzinger zdôrazňuje, že nepotrebujeme Cirkev pestujúcu kult aktivity, podobne nepotrebujeme kňazov, ktorí by boli len akýmisi sociálnymi aktivistami. Budúcnosť má iba Cirkev Ježiša Krista – vyznávajúca vieru v trojjediného Boha, ktorý sa stal človekom, aby nás spasil a aby nám dal nám život aj po smrti, opierajúca sa o pomoc Ducha Svätého, ktorá potrvá až do konca.
Čo teda môžeme očakávať? Zo súčasnej krízy povstane Cirkev zajtrajška – zrejme menšia, javiaca sa „ako dobrovoľné spoločenstvo, do ktorého sa vstupuje len na základe vlastného odhodlania“. Je nutné počítať s otrasmi a vážnymi problémami. Bude to dlhý a namáhavý proces – proces strácania a nachádzania, prekonávania prekážok; bude to cesta od falošného progresivizmu k obnove. Autor je však v podstate optimistom – verí totiž, že Cirkev je postavená na skale a pekelné brány ju nepremôžu (porovnaj: Mt 16, 18). Po všetkých skúškach bude Cirkev znova plná sily, preniknutá vnútorným životom: „Schudobnie a stane sa Cirkvou chudobných.“
Joseph Ratzinger uzatvára: „Pokladám za isté, že pre Cirkev nastávajú ťažké časy... Ale som si tiež istý aj tým, čo bude na konci: nie Cirkev politického kultu... ale Cirkev viery.“ Z pravej, hlbokej a praktizovanej viery sa teda znova a znova rodí dobrý domov. V sekularizovanom svete, akokoľvek fungujúcom a prosperujúcom, budú ľudia čoraz viac osamotení: „A vtedy objavia malé spoločenstvo veriacich ako úplnú novinku. Ako nádej, ktorá k nim prichádza, ako odpoveď, čo v skrytosti vždy hľadali.“
Možno dodať, že tieto myšlienky sa azda najväčšmi dotýkajú života Cirkvi na Západe. V iných častiach sveta sa situácia možno vyvinie inak. Alebo obdobne, ibaže s časovým posunom? Odpoveď pozná iba Boh.
Ján Maršálek
::
Predchádzajúca stránka Zápisníka: Cieľ cesty.
::
Časopis VOX.
::

3 komentáre:

  1. Karol Dučák26.9.14

    Aby nebolo toľko pesimizmu pokope, trochu optimizmu nezaškodí. Našťastie, zdá sa, že napriek kríze budúcnosť Cirkvi nie je až natoľko chmúrna, ako by sa mohlo zdať na základe súčasného vývoja situácie vo svete. Kresťanstvo rastie aj v typicky nekresťanských oblastiach sveta. V poslednom období milióny moslimov v severnej Afrike a na Blízkom východe konvertovali na kresťanstvo. Presné štatistiky síce nie sú k dispozícii kvôli prísnym trestom pre odpadlíkov od islamu v týchto krajinách, ale podľa odhadov prijalo v Maroku kresťanstvo 150000 a v Egypte dokonca možno až 2 milióny ľudí. Podľa samotných islamských duchovných len v Afrike opúšťa islam každoročne približne 6 miliónov moslimov. Po páde Sovietskeho zväzu na jeho bývalom území konvertovali na kresťanstvo asi 2 milióny moslimov. Aj keď v západnej Európe moslimov povážlivo pribúda kvôli imigrácii, ročne konvertuje na kresťanstvo asi 15 tisíc francúzskych moslimov. Celkove konvertuje na kresťanstvo asi 15% všetkých moslimov, ktorí emigrujú do Európy. Aj súčasné násilie moslimských fundamentalistov voči kresťanom v Iraku, Sýrii, či inde vo svete, ktoré má za cieľ likvidovať kresťanstvo v jeho pôvodných baštách, bude mať opačný výsledný efekt. Z krvi mučeníkov vyrastie ušľachtilé semeno omladeného kresťanstva. Moslimovia teda hromadne konvertujú na kresťanstvo, aj keď musíme poctivo priznať, že existuje aj opačný trend, teda konverzie kresťanov na islam.
    Potešiteľné sú prírastky Katolíckej cirkvi a to aj v typicky nekatolíckych oblastiach. Jednou z nich je Škandinávia. V Dánsku, Nórsku, Švédsku a Fínsku je už zaregistrovaných okolo 330.000 členov katolíckych farností. Možno však predpokladať, že v skutočnosti v týchto krajinách žije okolo 600.000 katolíkov, pretože mnohí migranti nie sú oficiálne zaregistrovaní vo farnostiach. Katolícka cirkev evidentne ožila aj v Albánsku a tak nie div, že práve Albánsko bolo nedávno cieľom návštevy pápeža Františka. Zdá sa teda, že napriek kríze naberá kresťanstvo vo svete druhý dych. Akcia vyvoláva reakciu. Útoky na Cirkev mobilizujú veriacich a to je dobré.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Karol Dučák11.5.15

    Počet mladých mužov vo vyspelých krajinách sveta, ochotných stať sa kňazmi, klesá. Medzi rokmi 2011 a 2013 to bol pokles o 2 %. Okrem Európy (mínus 3,6 %) zaznamenala výrazný pokles kňazských povolaní napríklad aj Južná Amerika (mínus 7 %). Naproti tomu v Afrike vzrástol počet kandidátov kňazstva o 1,5 %. Celkový počet kňazov vo svete v období rokov 2011-2013 sa naďalej nepatrne zvýšil o 0,3 % na 415 348, avšak s ohľadom na pokles kňazských povolaní možno v budúcnosti očakávať pokles celkového počtu katolíckych kňazov vo svete. Aj napriek tomu sa však očakáva ďalší pozvoľný nárast počtu katolíkov vo svete.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Zaujímavé myšlienky o Cirkvi som našiel v eseji G. Papiniho Mladistvosť katolicizmu. Papini píše, že v rímskej Cirkvi možno nájsť istotu a pokoj, a to napriek všetkým búrkam a nepokojom, napriek všetkým krízam, ktoré kvária i samotné cirkevné spoločenstvo. Viera v Ježiša Krista nám dáva silu a nádej: „Keby prenasledovania, kataklizmy, apostázie, pohromy zredukovali Cirkev čo i na trinásť ľudí – koľko ich bolo na počiatku – a jeden z týchto ľudí by bol kňazom, katolicizmus by ešte vždy nebol mŕtvy a bol by rovnako katolícky, t. j. všeobecný...“

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.