Budúcnosť Cirkvi

ZÁPISNÍK – týždeň 36 / 2014

V letnej prílohe časopisu VOX boli publikované tri prednášky Josepha Ratzingera – Benedikta XVI. Hoci ide o staršie práce (prvá je z roku 1969, druhá z roku 1991 a tretia premiérovo zaznela v roku 2011), sú stále aktuálne a stoja za pozornosť. Svoj krátky komentár k nim prinášam na pokračovanie.

Prvá prednáška (Wie wird die Kirche im Jahre 2000 aussehen) je venovaná budúcnosti Cirkvi. Joseph Ratzinger ju predniesol 25. decembra 1969 v Hessenskom rozhlase, neskôr bola viackrát publikovaná časopisecky i knižne.

Autor v úvode pripomína, že teológ nie je veštcom ani futurológom a vyzýva na opatrnosť pri prognózovaní. Navyše, kto verí tomu, že Cirkev nie je iba ľudský výtvor, ale Božie dielo, ten má osobitný dôvod neprenáhľovať sa v predpovediach; domýšľavosť môže byť prejavom úplnej neznalosti dejín. Napriek tomu, ako čítame, táto téma môže mať zmysel, pokiaľ si budeme vedomí objektívnych i subjektívnych obmedzení. V prvom rade treba vychádzať z minulosti, pohľad do dejín je nutný, inak nebudeme mať primerané východisko.

Budúcnosť Cirkvi musí vychádzať z hlbokých koreňov a z rýdzej viery: „Budúcnosť tvorí len ten, kto nasadzuje seba samého. Kto chce iba poučovať a rád by prerábal len tých druhých, zostáva neplodný.“ Život Cirkvi bol aj bude utváraný svätcami, teda ľuďmi, ktorí vidia viac než ostatní a neriadia sa iba tým, čo je práve moderné, pretože, žijúc v každodennosti, majú na zreteli večnosť: „Vymanenie sa od seba samého dáva človeku slobodu.“ Joseph Ratzinger zdôrazňuje, že nepotrebujeme Cirkev pestujúcu kult aktivity, podobne nepotrebujeme kňazov, ktorí by boli len akýmisi sociálnymi aktivistami. Budúcnosť má iba Cirkev Ježiša Krista – vyznávajúca vieru v trojjediného Boha, ktorý sa stal človekom, aby nás spasil a aby nám dal nám život aj po smrti, opierajúca sa o pomoc Ducha Svätého, ktorá potrvá až do konca.

Čo teda môžeme očakávať? Zo súčasnej krízy povstane Cirkev zajtrajška – zrejme menšia, javiaca sa „ako dobrovoľné spoločenstvo, do ktorého sa vstupuje len na základe vlastného odhodlania“. Je nutné počítať s otrasmi a vážnymi problémami. Bude to dlhý a namáhavý proces – proces strácania a nachádzania, prekonávania prekážok; bude to cesta od falošného progresivizmu k obnove. Autor je však v podstate optimistom – verí totiž, že Cirkev je postavená na skale a pekelné brány ju nepremôžu (porovnaj: Mt 16, 18). Po všetkých skúškach bude Cirkev znova plná sily, preniknutá vnútorným životom: „Schudobnie a stane sa Cirkvou chudobných.“

Joseph Ratzinger uzatvára: „Pokladám za isté, že pre Cirkev nastávajú ťažké časy... Ale som si tiež istý aj tým, čo bude na konci: nie Cirkev politického kultu... ale Cirkev viery.“ Z pravej, hlbokej a praktizovanej viery sa teda znova a znova rodí dobrý domov. V sekularizovanom svete, akokoľvek fungujúcom a prosperujúcom, budú ľudia čoraz viac osamotení: „A vtedy objavia malé spoločenstvo veriacich ako úplnú novinku. Ako nádej, ktorá k nim prichádza, ako odpoveď, čo v skrytosti vždy hľadali.“

Možno dodať, že tieto myšlienky sa azda najväčšmi dotýkajú života Cirkvi na Západe. V iných častiach sveta sa situácia možno vyvinie inak. Alebo obdobne, ibaže s časovým posunom? Odpoveď pozná iba Boh.

Ján Maršálek

::

Predchádzajúca stránka Zápisníka: Cieľ cesty.

::

Časopis VOX.

::

PriestorNet – ponúka viac!