Kristus nám dáva odvahu

Vlado Gregor

Svojimi úvahami sa už od roku 1978 snažím povzbudiť aj profesionálnych historikov k pravdivému písaniu o dejinách a filozofov zase k úprimnému reflektovaniu súčasnosti. Pretože, pokorne priznávam, že ja som do veľkej miery v jednom i druhom amatér.

Väčšinou píšem pre jednotlivcov a pri svojej tvorbe mám na mysli konkrétneho človeka, ktorému predovšetkým úvahu adresujem, či už preto, aby som ho povzbudil, alebo mu dal podnet na zamyslenie. Vyzerá to totiž tak, že sa nemôžeme spoliehať na inštitúcie, organizácie a iné oficiálne štruktúry. Ľudstvo pohýna dopredu predovšetkým zdravý rozum, dobré srdce a pevný charakter jednotlivcov. Pretože v rôznych spolkoch a niekedy aj v ušľachtilých a vzdelávacích „alma mater“ sa opakovane presadzujú karieristi a príživníci, a nezabránia tomu žiadne reformy a inovácie štruktúr. Tak to bolo za čias Krista, pred ním a je a bude aj po ňom. Preto je také ťažké hovoriť hoci len približnú pravdu o histórii, nehovoriac už o žeravej súčasnosti. Bože, buď milostivý k nám hriešnym, ustrašeným a nepokorným, aby sme sa k tejto pravde aspoň trochu priblížili!

Ak vyzývam k pravdivosti, nejde samozrejme len o individuálnu záležitosť, ale aj o poctivý, úprimný a pokorný vzťah k dejinám vlastnej Cirkvi a národa. Najsilnejším impulzom mi bola asi Scénka z dneška z roku 1979, v ktorej parodujem spôsob výkladu dejín podľa učiteľky brannej prípravy. Toto mrzačenie histórie ma priviedlo až do amoku – menovanú scénku som prečítal pred plnou najväčšou prednáškovou miestnosťou na filozofickej fakulte, čo znamenalo začiatok konca môjho účinkovania na socialistickej alma mater.

Takéto silné zážitky síce človeka psychicky rozhodia, ale zároveň ho motivujú k produktívnemu prievanu v hlave. Okrem spomínanej Scénky z dneška ide napríklad o Scénku z práce z roku 1981, kde opisujem svoje doslova mystické zážitky pri obyčajnom zakladaní kníh, a tiež scény zo Sviečkovej demonštrácie z roku 1988 pod názvom Pred ešte horším divadlom? Podobne hlboký zážitok som mal v Ružomberku v auguste 1990, kde som napísal D–2, sedembodové memorandum o nevyhnutnosti vzniku samostatného Slovenska.

Mimochodom, pre moje aktivity založila na mňa spis vtedajšia Federálna bezpečnostná informačná služba v Prahe. Bolo to v júli 1990, pravdepodobne pre podozrenie z rozvracania republiky. Okrem dvoch spisov, ktoré na mňa viedla rodná ŠTB, som mal teda niečo na rováši aj u susedov. Ešte šťastie, že sme sa s našimi najbližšími príbuznými dokázali po mnohých peripetiách udobriť.

V celej svojej tvorbe sa snažím hlavne obhajovať kresťanstvo ako základ hľadanej slobody oproti iným ideovým a náboženským systémom; a je na vás, aby ste posúdili, nakoľko sa mi to darí. Nejde teda u mňa len o akúsi lásku k múdrosti, ale doslova o vášeň a asi aj o hnev, či už svätý a či nesvätý, o tom ťažko rozhodovať producentovi. Pretože ťažko dokážem vytiahnuť smietku z oka svojho brata, ak mám brvno vo vlastnom... Preto sa permanentne modlím pri svojej búrlivej povahe o vlastnú pokoru a pomodlite sa za mňa aj vy, moji vzácni čitatelia.

Pri tej pokore ma nezaslúžene drží aj moje umiestnenie na spodku spoločenského rebríčka, pretože menej ako knihovníci zarábajú už asi len upratovačky. Často sa ale my, nenároční a nešikovní, pohybujeme medzi ľuďmi v nefalšovanom a nepretvarovanom vydaní, čo je tiež neoceniteľné plus. Často aj veľký papaláš skôr vyjde s pravdou von pred svojím šoférom, skladníkom alebo iným sluhom, lebo pred takzvaným rovnocenným by sa všeličo hanbil, alebo aj bál povedať. Ak sedíme za katedrou, vo vedeckom ústave, alebo v hocijakej inej ctihodnej inštitúcii, mnohé reálie a obrazy zo života sa k nám jednoducho nedostanú.

(Viaceré myšlienky z tejto úvahy som koncipoval už dávnejšie pre webovú stránku PriestorNet – a vyjadrujem ňou vďaku jej prevádzkovateľovi.)

::

Autorom príspevku je Vlado Gregor.

::

PriestorNet publikoval dva rozhovory s autorom:

Rozhovor 2+2

Pasia z hľadania pravdy