17. decembra 2014

Pochybnosti bratanca Mariána

Ilustračná snímka:
Arpád Horváth
Robert Hakala
„Žatva je veľká, ale robotníkov málo.“ Mt  9, 37
Môj bratanec Marián bol veľmi zvláštny človek. Čudák. Bol odo mňa o dobrých desať rokov starší, ale to vôbec neprekážalo, aby sme boli výborní kamaráti. Chodieval k nám iba počas letných prázdnin, keďže býval v meste, zatiaľ čo my na dedine. To mu mimoriadne vyhovovalo, lebo počas tých dní, ktoré u nás trávieval, sa snažil spoznať „dušu obyčajného človeka“, aspoň tak mi to vždy hovoril.
Bratanec, ako som už uviedol, bol čudák, ale mne to neprekážalo. Práve naopak. Naučil som sa od neho veľa rôznych vecí, ktoré boli nevyhnutné pre môj ďalší úspešný rast mladého muža. Skončil na samé jednotky gymnázium a bez problémov ho prijali na filozofickú fakultu Komenského univerzity v Bratislave. Bohužiaľ, neohrial sa tam dlho.

Hneď v závere prvého semestra písali z marxistickej filozofie akúsi prácu, ktorá bola postavená na materialistickom princípe stvorenia sveta. Nemôžem tvrdiť, že by bol nejaký zadubený katolík, ale ako hovoril, tie komunistické drísty o materializme a  hmote mu poriadne zdvihli žlč. V závere svojej polemickej práce sa pokúsil o nonšalantný veršík: „Keď je okolo nás samá hmota, kto potom vymyslel Desatoro do života?“ Odpoveď na túto otázku mu jeho docenti dali hneď pri najbližšej skúške – nespravil ju, a tak ho vyliali zo štúdií. Viem to takto presne preto, lebo moja mama, sestra jeho otca, mi o tom  často rozprávala a napomínala ma:
„Však len aby si aj ty tak nedopadol. Taká hanba! Kto to kedy počul, aby sa študent niečo pýtal svojich učiteľov?“
Nielen pre toto som mal bratanca rád. Okrem iného ma naučil chytať ryby, lebo v tom bol veľmi dobrý. Zaviazať háčik, namiešať nástrahu, zhotoviť plaváčik, bolo to umenie, na čo som ja len zízal s otvorenými očami.
Naposledy bol u nás, keď som mal asi dvanásť a jemu sa roky prelomili cez dvadsiatku. Vôbec mu neprekážalo, že už nie je študent. 
„Mariánko,“ zalomila rukami mama, keď ho v jeden sparný letný večer neočakávane zazrela vo dverách našej verandy. „Bóžičko môj nebeský, kde sa tu berieš?“ zakoktala.
Bratranec sa iba usmial, posotil šiltovku do čela a pateticky zakričal:
„Tetuška moja, tu ma máte! Robte si so mnou, čo chcete! Prišiel som do tohto utešeného kúta, aby som lepšie spoznal dušu obyčajného, láskavého a ničím neskazeného, dedinského človeka!“
Mama zalomila rukami, prevrátila oči a nezmohla sa na slovo. Bratanca jej neskrývaný úžas vôbec neprekvapil.
„To vyvaľujete okále, tetuška! Skoro som vás ani nespoznal. A mám vás pozdravovať, od všetkých.“ Začal akoby rátať na prstoch: „Od mamy, od otca, od Gabiky, od Hildy, od Marty, od...“ zasekol sa, „od Betky a odo mňa. A to by bolo všetko.“
Mama nevedela, čo napochytro robiť. Ruky si dala vbok, pozerala na neho s nesmiernym úžasom a pokyvovala hlavou. Keď ma konečne zbadala prichádzať, svitla jej nádej.
„Pozri, kto k nám prišiel?“
Len čo ma zbadal, vybuchol do veľkého smiechu. Nevedel som, čo sa robí. Mama sa usmievala, on sa rehotal a ja som neisto pozeral tu na mamu, tu na neho.
„Robert,“ prestal sa smiať, „kedy sa vyberieme na rybačku?“
Viac mi ani nebolo treba počuť. Aj tentoraz bude v najbližších dňoch veselo! Pritisol som sa k nemu  a on mi rozstrapatil šticu čerstvo ostrihaných vlasov.
Hneď nasledujúce ráno sme sa vybrali loviť. Naša riečka poskytovala bohaté zátišia na nerušenú rybačku, nebol teda problém nájsť  vhodné miesto. Bratanec sa v tom vyznal. Kráčali sme po prúde niekoľko sto metrov, brodili sme sa cez hustú trávu, ktorá nám siahala povyše kolien, rukou sme odhŕňali konáre ovisnutých vŕb, ktoré lemovali oba brehy. Konečne sme sa zastavili.
Malá čistinka s udupanou trávou sa mu zdala najvhodnejšia. Zhodil z pliec batoh napakovaný všelijakými nevyhnutnými drobnosťami. Dva rybárske prúty, ktoré mi daroval otec, som niesol v ruke ja. Okrem rybárskeho náčinia mal v batohu aj niekoľko kníh. Nejaké básne a knihu poviedok. Bratanec bol totiž náruživý milovník literatúry, každú voľnú chvíľu využíval na to, aby prečítal aspoň jednu stranu, čo len jediný veršík. Jedným očkom pomrkával na plaváčik, druhým lúskal sonety daktorého smutného veršotepca. Keď uvidel, s akým záujmom si prezerám ošúchané knižky s roztrhanými obalmi, ledabolo prehodil:
„Rýb je dosť. Zato dobrej knihy...“
Mne to bolo jedno. Knihy ma nezaujímali, tobôž teraz, cez prázdniny. 
„Kafku som už prečítal niekoľko ráz,“ pokračoval a popritom triedil rybárske pomôcky, „ale nemôžem mu prísť na chuť.“ Odmlčal sa, vybral niekoľko háčikov a očami sa ma spýtal, ktorý si vyberiem. Ukázal som na najnovší, ktorý som dostal len nedávno za vysvedčenie. Zobral ho do rúk a začal priväzovať na rybársky silon.
„Počul si už niekedy o tom, že by sa človek premenil na chrobáka?“
Záporne som pokýval hlavou.
„Vidíš, ani ja. A nemôžem pochopiť, že spisovateľ napíše niečo také. Na chrobáka, ktorý sa vyvaľuje na posteli. A vôbec – ako to myslel?“
Mykol som plecom.
„Ech, tebe je len dobre,“ vzdychol. „Bavia ťa tie tvoje ryby a o nejakom chrobákovi sa ti ani nesníva.“
„Náhodou,“ oponoval som mu, „koľkokrát sa mi sníva o rôznych zvieratách. Aj minule, snívalo sa mi, že som bol na rybách.“
Bratanec sa rozosmial. Oči mu hrali ako cigánske husličky.
„Tu máš,“ vopchal mi do ruky udicu s priviazaným háčikom. „Daj tam červíka. Alebo skús na cesto. Uvidíme, čo tým potvorám zachutí.“
Obratne som nahodil a sadol som si do tieňa najbližšej vŕby. Bratanec urobil to isté, iba miesto cesta ako návnadu použil červíka. Sedeli sme vedľa seba, tráva bola mäkká a tak som si pripadal ako doma na pohovke. Deň sa iba začínal, takže vzduch nebol nasýtený horúčavou. Zem bola teplá ako bavlnená deka. Noc musela byť horúca, ako sa patrí na júlový čas.
Bratanec sa oprel o starý strom, nasadil si šiltovku a začal čítať. Ale len jedným očkom, druhým pomrkával na udicu. Čas sa vliekol pomaly ako rozheganý rebrinák. Mlčali sme. Napäto som pozoroval plaváčik a občas som úkosom pozrel na bratanca. Ten si ma nevšímal. Bol zahĺbený do čítania, pravda, iba jedným očkom. Ryby nie a nie zabrať. Asi si nachytali dostatok mušiek, čo vždy večer padali na hladinu. Minúty sa vliekli ako lenivý prúd rieky.
„A inak máš sa?“ začal som nesmelo, keď žiadna ryba celý čas ani nezavadila o naše nástrahy.
„Fantasticky,“ precedil cez zuby. Čítal bez pohnutia ďalej.
Nechal som ho na pokoji, ale nie nadlho. „Je pravda, že ťa vyhodili zo školy?“
Moje slová ho prebrali, zatvoril knihu, zvraštil obočie  a prekvapene na mňa pozrel. „Odkiaľ to vieš?“   
„Viem.“
„A čo ešte vieš?“ 
„Už nič.“ 
Zobral do úst steblo trávy a začal ho nervózne žuť. Knihu odložil nabok. Postavil sa. Spravil niekoľko krokov, akoby chcel odísť, ale zastavil sa a pospiatky sa vrátil. Zastal tesne vedľa mňa. Neotočil sa, videl som mu iba mohutný chrbát s vyblednutým tričkom. Nehovoril nič. Iba stál. Občas kopol špičkou tenisky do trsu trávy, ruky dal do vreciek krátkych nohavíc a mlčal. Ticho, ktoré sa medzi nami vytvorilo, bolo ako napnutá struna. Zrazu sa prudko obrátil a pozrel mi priamo do očí.
„No a čo? Chlieb bude lacnejší, alebo pivo drahšie?!“
Mykol som plecami. „Mne je to jedno. Ja len... či je to pravda.“
„Je, je.“ Ťažko si oddýchol a sadol si vedľa mňa. „Vybral som si školu, ktorá vo mne vzbudila určité pochybnosti. Ešte tomu nemôžeš rozumieť. Myslel som si, že budem môcť povedať svoj názor. Ale kdeže! Iba sa prispôsobiť. Vraj matéria, hmota! A kde je duša?“ rozohnil sa.
Od tejto chvíle už rybačka nestála za nič. Bratanec sa ponoril do čítania, ale čítal tak, ako som ho dosiaľ nevidel – oboma očami. Na udicu ani nemrkol, prestala ho zaujímať. Cítil som, že sa niečo v ňom zlomilo, nejaký balvan, ktorý ho tlačil na duši, sa pohol a on ho už nedokázal zabrzdiť.
Ani ja som nič nechytil. Vracali sme sa zmĺknutí, bez nálady, akoby nás bol niekto oblial studenou vodou.
Mamu ani neprekvapilo, že sme sa vrátili naprázdno. „Čo na tom, však som vám navarila guláš.“
Po obede sa bratanec utiahol na manzardku a celý deň nevytiahol z izbičky nos.
Nasledujúce ráno, sme opäť kráčali popri riečke na naše včerajšie miesto. Hustá tráva nám šteklila lýtka, voda žblnkotala a spievala si. Slnko už poriadne nakuklo spoza oblakov, vzduch bol nasýtený ťažkou vôňou dozretých polí.
„Na cesto?“ opýtal sa ma sucho, keď sme sa usalašili na našom mieste.
„Ako chceš.“ Radšej by som bral červíka, ale nechcel som mu oponovať, aby sa náhodou nenahneval. Lenže on na mňa mrkol jedným okom a usmial sa:
„Môžeš ma pokojne ovaliť udicou po hlave, ak nevytiahnem aspoň dvoch jalcov.“
Zasmial som sa a ihneď som zacítil, že včerajšia nervozita  je definitívne za nami. Konečne, nehnevá sa. A odrazilo sa to ihneď aj na úlovkoch. Ryby nemali šancu! Za niekoľkých minút mi zabrali dva kapitálne kusy, ale neskoro som zasekol. Bratranec bol šikovnejší. Onedlho vyťahoval z riečky peknú mrenu.
„Fíha,“ zalichotil som mu.
On sa však nedal opiť mojimi rečičkami. „Nehíkaj. Je pod mieru.“ Rybu opatrne oslobodil z háčika a vrátil do vody. Nahodil opäť na cestíčko a o chvíľu sa mu už na silone trepala ďalšia. Tentoraz nádherný jalec. Opatrne vybral háčik z malej papuľky a rybu strčil do sieťky, ktorú sme mali pripravenú na naše úlovky.
„Pekný,“ obdivne som prikývol.
Onedlho sme chytili päť či šesť rýb. Keď vytiahol ďalšieho krásneho jalca, začal skladať udicu. Pozrel som nechápavo na neho.
„Takýmto tempom by sme vyťahali všetko, čo tu pláva. Ale ty chytaj ďalej. Ja si zatiaľ niečo prečítam.“
Sadol do trávy, vytiahol knihu, nalistoval stránku a začal čítať. Poslúchol som ho. Konečne bol taký, akého som ho spoznal: veselý, trochu zádumčivý, občas sa na mňa uškrnul, popiskoval si, žul v ústach steblo šťavnatej trávy, prípadne klopkal hánkou palca do knižného obalu.
„Stále čítam toho Kafku,“ odrazu sa rozhovoril. „Už som ti vravel, že opisuje človeka, ktorý sa premenil na chrobáka? Naozaj, na chrobáka. No, napadlo by ti také niečo?“
„To nie,“ dosvedčil som mu.
„Ani mne. Ale už tomu začínam rozumieť. Človek sa nemôže premeniť na chrobáka z jediného dôvodu – chrobák nemá srdce. A človek ho má.“
Vystrúhal som grimasu, ako že mne je to jedno. Bratanec ani nečakal, že mu odpoviem, a pokračoval: „Nikdy nesmieš zabudnúť, že človek sa od ostatných, myslím hlavne na chrobákov, odlišuje tým, že má srdce. Nech ho má hocijaké, dobré či zlé, je to srdce. A chrobák, povedz sám, má nejaký chrobák srdce?“
Zavrtel som hlavou. Ani na mňa nepozrel a pokračoval:
„Robert, pamätaj, aj ty sa odlišuješ od chrobákov tým najpodstatnejším, čiže srdcom!“ Zatvoril knihu, hodil ju do batohu, postavil sa a začal baliť.
„Na dnes by stačilo,“ vyhlásil, keď videl moje prekvapenie. Neoponoval som a zbalil som si veci. Pobrali sme sa domov. Išli sme ako husi, jeden za druhým. On vpredu, ja som cupkal za ním.
„Môžem ti niečo povedať?“ opýtal som sa ho cestou.
„Samozrejme.“
„Si dobrý kamarát,“ ticho som povedal, „s tebou mi je fajn.“
Zastal, obzrel sa, pohladil ma po vlasoch. „Ty si ešte lepší. Naozaj.“
Raz ráno som vstal, išiel som ho na manzardku zobudiť, ale posteľ bola prázdna.
„Odišiel veľmi skoro,“ povedala mi mama. „Aj som ťa chcela zobudiť, ale hovoril, len nech ťa nechám spať. Nechal ti túto knihu.“ Hneď som ju spoznal. Kniha s ošúchaným obalom, ktorú čítal na našich spoločných rybačkách. Franz Kafka Povídky, prečítal som na obale trošku zošúchaný nápis. Zaplavila ma clivota, niečo mnou vo vnútri zatriaslo a mne vypadli z očí slzy, klopli o  dlaždičky na podlahe ako dozreté orechy v jeseni v záhrade. Mama ostala prekvapená.
„No tak, o rok príde znovu,“ upokojovala ma.
Zahanbene som si utrel slzu, zobral som knihu a odišiel som do svojej izby, tam som ju zastrčil do poličky. Oblečený som sa zvalil na posteľ. V tej chvíli som vedel, že už nič nebude také isté, ako bolo pred tým, práve sa skončila jedna etapa môjho života, ktorému sa hovorí detstvo. Vedel som, že táto kniha bude akýmsi spojivom medzi mnou a ním a hlavne som cítil, že bratanca tak skoro neuvidím. Ani som sa nemýlil.
Dostával  som o ňom iba veľmi strohé správy. Mama občas zatelefonovala jeho otcovi, ujovi Milošovi. Dozvedela sa, že Mariánko opustil celkom dobré miesto v okresnej knižnici a začal robiť na družstve. Kŕmil a kydal okolo dobytku. Nechápal som, ako sa môže on, človek s dušou filozofa a spasiteľa oddať takejto  práci, navyše ťažkej. Vždy, keď som sa na neho pýtal, mama posmutnela.
„Bojím sa, aby si aj ty takto neskončil. Ktovie, čo ti na tých rybačkách natáral...“
O našich vážnych rozhovoroch som jej nikdy nič neprezradil. Onedlho som skončil základnú školu a prijali ma na strednú odbornú do okresného mesta. V škole som nemal problémy, učenie ma bavilo, čo sa odrazilo i na známkach. Raz, keď som prišiel zo školy neskôr ako zvyčajne, mama sedela v kuchyni za stolom, ustarostená. Zľakol som sa, že sa niečo stalo otcovi, alebo niektorej sestre, našťastie všetko bolo v poriadku.
„Telefonovala som s Milošom,“ začala konečne. „Mariánko sa asi zbláznil.“
Bojazlivo som vyčkával na vysvetlenie.
„Vstúpil do strany,“ zalomila rukami. „On, ktorého vyhodili z univerzity len za to, že sa priznal, že verí v Boha!“
Aj pre mňa to bol šok. Vstúpiť do strany sa v našej rodine považovalo za niečo nepredstaviteľné. Môj otec, pôvodným povolaním notár, len preto, že sa neprispôsobil režimu, skončil v uhoľnej bani. Tristo metrov pod zemou, so zbíjačkou v ruke. Mama toho dňa už o bratancovi nerozprávala. Až v nedeľu, keď sme sa vrátili z kostola a sedeli sme spoločne pri obede, zrazu jej vyhŕkli slzy.
„Keby len do strany,“ spustila. „Do kostola prestal chodiť, ba čo viac, doma sňal zo steny kríž a vycapil si tam Lenina. Miloš mi vravel. Všetci sa im smejú. Taká hanba!“
Nikto ani nehlesol. Pečený rezeň sa mi vzpriečil v hrdle, nemohol som jesť. Mama to zbadala.
„Robert, o teba mám veľkú starosť...“
Odložil som príbor a vytratil som sa von od nedojedeného obedu. Sadol som si pod orech na lavičku. Ani mne nešlo do hlavy, čo bratanec vyvádza. A duša, tá ho už nezaujíma? Aj on prišiel na chuť materializmu a hmote? Ako sa takto mohol zmeniť?
Od jeho poslednej návštevy ubehli už štyri roky. Pomaly som začal zabúdať, že sme voľakedy boli takí kamaráti. Každodenné starosti mi ho čiastočne začali vytláčať  z  mysle. Ani vo sne som netušil, aké udalosti sa na mňa dovalia v najbližších týždňoch.
Tesne pred skončením druhého ročníka strednej školy sme boli na školskom výlete v Tatrách. Tri dni sme zdolávali horské vrcholy, v noci sme sa potajomky zoznamovali s telami svojich spolužiačok... Cestou domov som mal nejaké tušenie, zvláštny pocit, že sa niečo  u nás  stalo.
A mama ma naozaj čakala vo dverách a hľadela na mňa neprítomným pohľadom.
„Nie, nie...nikomu sa nič nestalo.“ Všimla si moje znepokojenie a tak ma hneď upokojila. Vzápätí sa rozplakala: „Telefonoval Miloš!“
„Mariánko?!“
„Ušiel. Predstav si, ušiel...“
Vyjavene som na ňu pozeral. „Kde?“
„Na Západ, kam inam?!“
Takmer som sa zosypal, neschopný vyriecť jediné slovko.
„A nikomu ani slovíčko,“ pokračovala už pokojnejšie. „Ani za máčny máčik! Ako jedného z najlepších družstevníkov a navyše straníka ho vybrali na zájazd, za odmenu, na Kubu. A na spiatočnej ceste, keď lietadlo malo medzipristátie v Kanade, jednoducho vystúpil, rozumieš? Vystúpil. Bez ničoho, s prázdnymi rukami. Iba s pasom. Dokonca ešte vedúcemu zájazdu, nejakému okresnému papalášovi na odchode povedal, že serie na ich komunizmus. Miloša zavolali na políciu a tam sa všetko dozvedel.“
„To nemôže byť pravda! Mariánko a Kanada?!“ ešte stále som neveril, „čo si tam počne?“
Mame zrazu  začalo pomykávať kútikmi úst a o chvíľu sa roznariekala. Darmo som ju utešoval, iba bedákala a zalamovala rukami. Napokon sa utíšila, ale bolo vidno, že je z tohto všetkého veľmi utrápená.
Ďalšie dni som chodil ako bez duše. Nemohol som sa na nič sústrediť. Našťastie, o niekoľko dní prišli prázdniny a ja som tak ako každé leto začal chodiť na ryby. Bolo mi však veľmi smutno. Nemal som najmenšiu radosť z úlovkov, chytenú rybu som zakaždým vrátil do rieky. Chýbal mi bratanec. Môj výborný kamarát, s ktorým som toho toľko prežil. Čo asi robí? A ako sa mu vodí? Trápil som sa celé leto. Všimla si to aj mama. Utešovala ma, ale nepomáhalo. Tak veľmi som túžil vedieť, čo robí, ako sa má.
Posledné augustové dni už dávali na známosť, že sa blíži škola, celkom som sa potešil. Naozaj, tešil som sa, že prázdniny sa končia a opäť sadnem do lavice. Sám seba som nepoznával. Rybačka nestála za nič, frajerku som ešte nemal, a tak som sa umáral myšlienkami na bratanca.
Prvé týždne v škole ubehli ako voda. Keď sa už zdalo, že tento môj stereotyp nič nenaruší, raz keď som sa vrátil zo školy, vo dverách ma čakala mama. Usmievala sa. Prekvapilo ma to, lebo ma nezvykla čakať už vo dverách. Muselo sa stať niečo výnimočné.
„Dostal si darček,“ usmievala sa.
„Ja?“ vyhŕklo zo mňa. „Kde? A čo...“
„V kuchyni.“
Ako bez duše som vletel do kuchyne.
„Nevidíš? Na stole.“
Ešte stále som v prvej chvíli nevidel nič. Až potom – pohľadnica!
Opatrne ju beriem do ruky. Krásna, farebná, cez ňu krížom veľkými písmenami  ROMA. Nechápavo pozriem na mamu.
„Už len čítaj,“ pobádala ma.
Obrátim ju a na druhej strane: Krásny pozdrav z Vatikánu Ti posiela Marián. P.S. Dúfam, že si nezabudol, aký je rozdiel medzi chrobákom a človekom.
„Mariánko! Ale však on je...“ nechápavo pozerám na mamu.
Iba hodí rukou a sadne si. „Telefonovala som hneď Milošovi. Predstav si, Mariánko už nie je v Kanade, ale odišiel do Talianska. A teraz sa podrž: začal študovať vo Vatikáne,  za farára!“
To nemôže byť pravda!
Mama videla môj úžas a za horúca pokračovala: „Však som vedela, že to s tými komunistami musela byť od neho nejaká somarina. No, napadlo by ti také niečo? Ide ku komunistom, vyhodí kríž z domu, a to len preto, aby sa dostal do Vatikánu. Až do Vatikánu! Bože môj nebeský, nevieš si predstaviť, akú má Miloš radosť! Však sa mu všetci smiali, čo to má za syna a teraz,“ na chvíľu zmĺkla, „bude mať doma kňaza! Taká radosť ! Pre celú našu rodinu.“
Pohľadnicu som držal kŕčovito v ruke, znovu a znovu som ju pomaly čítal. Ešte stále nie a nie uveriť. Odrazu som sa hlasno zasmial, vstal som a odišiel do svojej izby. Medzi  knihami na poličke som začal horúčkovito hľadať. Nakoniec som ju našiel, Mariánkovu knihu s ošúchaným obalom, ktorú mi nechal, keď od nás vtedy pred rokmi odišiel. Franz Kafka  Povídky.
Celý ten čas mi nezišlo na um, aby som si ju prečítal! Ako je to možné? Sadol som si na posteľ, ešte raz som ju očami pohladkal a opatrne som ju otvoril. Moje prekvapenie dosiahlo absolútny vrchol hneď na prvej strane. Bola husto popísaná úhľadným písmom. Trochu vyľakaný som  čítal:
Robert, prejde niekoľko rokov od našej poslednej rybačky, kým budeš toto čítať. Nevyčítam ti to. Dokonca s tým rátam. Za dlhý čas nášho odlúčenia si sa o mne dozvedel  veci, ktorým si niekedy nemohol uveriť a porozumieť im. Ale pochop ma. Ak som nechcel, aby ma úplne pohltila hmota, musel som spraviť veľa kompromisov, hlúpostí a somarín. Život je taký krátky a ja som si musel vybrať. Ďakujem ti, áno, ďakujem ti, lebo nebyť teba, nikdy by som sa neodvážil spraviť to, po čom som tajne túžil. Ty si rozptýlil moje pochybnosti. Povedal si mi, že som dobrý človek a ja som pochopil, že viera v nášho Stvoriteľa mi dovolí  nasledovať ho, aj keď ma mnohí kvôli tomuto rozhodnutiu zatratia. Ak ti môžem v niečom poradiť: tvoje srdce je veľmi dobré, priveľmi dobré na to, aby ti nepomohlo postupne odhaliť všetky klamstvá o hmote. Duša človeka je nesmrteľná, aj keď nám sa zdá pravý opak. Verím, že sa s tebou onedlho stretnem a pôjdeme spolu na ryby. Hoci neviem, či vo Vatikáne tečie nejaká rieka. Srdečne ťa pozdravuje tvoj bratanec Marián.
::
Poviedku napísal Robert Hakala.
::
Ďalšie poviedky autora:

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.