O emancipácii žien (1)

(Pohľad z druhej strany)

Pavel Duraj

Táto úvaha je určená všetkým ženám (a mužom), teda ľuďom, ktorí sú cieľovou skupinou pekných rečičiek – oficiálne informácií – „o emancipácii žien, o boji za rovnoprávnosť žien, o zrovnoprávnení žien a mužov, o feminizme“ atď... Áno ide o všetkých ľudí, nielen u nás, ale na celom svete!

Namiesto úvodu dva citáty z knihy Epikurova záhrada od A. Franca, asi z roku 1895:

„Žena vytvára svet. Je v ňom neobmedzenou vládkyňou: nič sa v ňom nerobí bez nej, všetko sa robí len pre ňu. Žena je teda veľkou vychovávateľkou muža: učí ho pôvabným cnostiam, zdvorilosti, mlčanlivosti a tej hrdosti, ktorej sa bojí, aby nebola odmeraná. Niektorých učí umeniu, ako sa páčiť, všetkých užitočnému umeniu, ako sa neznepáčiť. Učíme sa od nej, že spoločnosť je zložitejšia a citlivejšie usporiadaná, než si napospol predstavujú kaviarne, v ktorých sa robí politika. No a napokon si pri nej hlboko do srdca vštepujeme myšlienku, že citové sny a príšery viery sú nepremožiteľné a že rozum nevládne ľuďom“ (str. 38–39).

„Napokon, keby som bol vami, nenávidel by som všetkých emancipátorov, ktorí vás chcú urobiť rovnými s chlapmi. Donucujú vás, aby ste klesali. Vyrovnať sa advokátovi alebo lekárnikovi, aké je to krásne pre vás! Dajte si pozor! Už ste sa zbavili niekoľko čiastočiek svojho  tajomstva a svojho kúzla. Všetko ešte nie je stratené: ešte sa bijeme, ešte sa privádzame na mizinu, ešte si berieme život pre vás; ale mládenci sedia v električkách a nechávajú vás na plošine stáť. Váš kult umiera spolu so starými kultmi“ (Anatol France:  Epikurova záhrada; Nakladeľstvo NESTOR, EDÍCIA MINOR, Bratislava, 2001; str. 21).

V ďalšom si budeme všímať najmä tie prejavy (tváre, aspekty) emancipácie, o ktorých sa hovorí málo, alebo o ktorých hovoriť je akoby neslušné či takmer tabu. Pritom  hovoriť o nich v iných súvislostiach je prípustné, ba  skoro žiaduce. Týka sa to mnohých kníh (najmä kníh tzv. ružovej knižnice), časopisov, filmov, rozhovorov v rozhlase, televízii a iných médiách. Táto téma je medzi nami neustále prítomná v akejsi podprahovej forme v rôznych podobách – filmy, knihy, zábavné a súťažné programy, dokumenty... v tlači, v rozhlase, v televízii, na internete. Je prítomná vo všetkých časopisoch, návodoch na zdravú výživu, príručkách o správnom a dobrom životnom štýle...

Čo to je „emancipácia“ a „rovnoprávnosť“ – spresnenie pojmov

Porovnaním viacerých slovníkov cudzích slov: najkratšou a najvýstižnejšou definíciou slova emancipácia je:

Emancipácia →  oslobodenie, vymanenie sa; zrovnoprávnenie žien s mužmi; boj za rovnoprávnosť žien (pozri napr.: cudzieslova.sk).

Zamerajme sa predovšetkým emancipáciu žien, presnejšie: zrovnoprávnenie žien s mužmi, boj za rovnoprávnosť žien. Na takto spresnený pojem emancipácie žien dnes bežne používame ďalšie slovo: feminizmus. Napríklad na stránke referaty.aktuality.sk čítame: „Právo na vzdelanie a kvalifikáciu žien bolo (a je) jedným z programových cieľov svetového feministického hnutia – v minulosti i súčasnosti.“

O pár riadkov nižšie čítame: „Feminizmus a tzv. ženská otázka sú pojmy, ktoré v rôznej podobe skloňovali mnohé generácie pred nami. Dnes sa pojem feminizmus (feminius, lat. = ženský) používa v dvoch významoch, po prvé, ako ženské hnutie, usilujúce sa o obranu ženských záujmov a praktické zrovnoprávnenie žien s mužmi v rôznych oblastiach spoločenského života a po druhé, ako interdisciplinárna veda o ženách (feministika).“

Je zaujímavé, že podobná interdisciplinárna veda o mužoch „maskulinistika“ (z lat. masculinum = mužský) neexistuje; a ak áno, potom je to skôr odnož „feministiky“ – pojednáva o mužoch z pohľadu žien, feministiek.

Zvýrazníme dva aspekty emancipácie:

1,  čo vlastne pojem (slovo) emancipácia žien znamená;

2,  ako sa emancipácia prejavuje v živote a čo všetko sa pod týmto pojmom skrýva.

O „vedecké práce“ zamerané na historické súvislosti vzniku emancipačného hnutia s popisom podmienok a základných predpokladov, z ktorých emancipácia žien vychádza, zakopávame na každom kroku. Preto o historických súvislostiach budeme písať len krátko a tiež z pohľadu „maskulinistiky“.

Emancipácia žien – feminizmus je slovo, resp. pojem vo význame boja za zrovnoprávnenie žien s mužmi. Poniektorí budú namietať, že tieto dve slová neznamenajú to isté, ale pri širšom pohľade na problém sa tieto rozdiely zotierajú. Prvotný význam – a najmä to, v akých súvislostiach sa tieto dva pojmy bežne používajú, svedčia o regulárnosti a správnosti takéhoto zjednodušenia. Presné vymedzenia zmyslu slov (aby sme sa lepšie pochopili) obyčajne nemajú ako dôsledok lepšie porozumenie medzi ľuďmi – skôr prispievajú k zahmleniu a rozmazaniu pojmu. Veď obyčajný človek nemá čas na to, aby si rozdiely medzi týmito dvoma slovami dobre naštudoval a potom slová „správne“ používal. Spresnenie zmyslu slova slúži najmä na to, aby tí, čo sa v probléme „vyznajú“, mohli dlho a zasvätene hovoriť, prípadne aby mohli z diskusie – ak sú oproti sediacim diskutujúcim (oponentom) zatlačený „do kúta“ – slovnou ekvilibristikou parádne vycúvať. Známe sú dodatočné vysvetlenia typu: „My sme to nemysleli takto, my sme to mysleli takto!“

Priamo v definícii je použité slovo „rovnoprávnosť“. S týmto slovom a jeho odvodeninami sa pri debatách aj v písaných textoch priamo „šermuje“. (Čo o tom hovoria slovníky, môžeme si pozrieť napr. na adrese: slovnik.azet.sk.)

Vidíme, že pri definovaní slov rovnoprávny, rovnoprávne problémy nie sú, kým pri slove – pojme rovnoprávnosť problémy už máme. Horšie je to s ich chápaním a uplatňovaním v živote, najmä pri rovnoprávnosti žien.

Najlepšie to pochopíme na príklade. Definujme si: „Rovnoprávnosť žien znamená, že majú rovné – rovnaké práva ako muži, že majú rovnaké práva na vzdelanie, pri uzatváraní zmlúv, voľbe zamestnania, voľbe partnera, rozhodovaní v oblasti osobného aj spoločenského života – že napr. môžu byť volené do všetkých funkcií a zastávať všetky posty v zamestnaní atď. Ale tiež to znamená, že za rovnaký prehrešok (priestupok, previnenie sa) proti „spoločenskej zmluve“ ženy budú súdené podľa toho istého zákona ako muži, dostanú rovnaký trest a aj rovnako si ho odpykajú.“ Možno povedať, že pre obyčajných ľudí táto definícia je úplne presná a dostačujúca. Pritom si však neuvedomujeme, že v živote je „právo na niečo“ úzko prepojené s „povinnosťou voči niečomu“ – čím väčšie práva, tým väčšie povinnosti (ako pri spojených nádobách). Hovoriť o povinnosti a o zodpovednosti v dnešnej dobe je tiež neslušné, „nesprávne“ – ba skoro tabu. „Správne“ je hovoriť len o právach a o slobodách.

Emancipácia a rovnoprávnosť žien v živote (v praxi)

Áno, pred zákonom sme si rovní, alebo by sme aspoň mali byť. Príklady zo života však svedčia skôr o opaku – spomeniem iba dva:

Ešte v nedávnej minulosti pri rozvode deti do opatery dostávali skoro vždy mamy. Tu sa určite v mnohých z nás ozve: „Predsa ženy deti privádzajú na svet a už predtým vlastne s nimi deväť mesiacov žijú a poznajú ich; preto deti súd obyčajne prisúdi mame – žene“. Je to celkom logické a v zdravej spoločnosti zároveň aj najlepšie riešenie, ale muži sú v nerovno-právnom postavení. Podľa „PRINCÍPU ROVNOPRÁVNOSTI“ by polovica detí mala byť prisúdená matkám – ženám, polovica otcom – mužom. Alebo v tomto prípade princíp rovnoprávnosti neplatí? (V poslednom čase súdy začínajú deti viac prisudzovať aj otcom – najskôr však preto, že mnohé, najmä mladé ženy akoby prestali mať záujem o svoje vlastné deti, berú ich skôr ako príťaž.)

Predpisy o manipulácii s ťažkými bremenami sú tiež jednoznačné – najťažšie telesá, ktoré môžu ženy dvíhať, nesmú mať väčšiu váhu ako 15 kilogramov, pre mužov je limit omnoho vyšší. Na webovej adrese www.bozpo.sk na str. 5 príslušného dokumentu čítame: „Odporúča sa prijať nasledovné opatrenia: ...Ak sa ručnej manipulácii nedá vyhnúť úplne, posúdiť riziko u všetkých zamestnancov i s ohľadom na osobitné skupiny zamestnancov (najmä žien, mladistvých).

Na str. 16 vyššie uvedenej publikácie je zasa tabuľka, z nej napr. vyplýva, že mladistvými sú muži a ženy, ktorí nemajú ešte 18 rokov. Vyplýva z nej aj to, že pre mužov maximálna prípustná hmotnosť bremena sa znižuje podľa veku od 50 kg (pre vek od 18 do 29 rokov) až po 35 kg (pre vek od 50 do 60 rokov). Pre ženy a mladistvých maximálna prípustná hmotnosť je 15 kg a 10 kg pre ženy od 50 do 60 rokov.

Vidíme, že predpisy o manipulácii sú jednoznačné, ženy tvoria úplne inú kategóriu ako muži. A znova vysvetlenie: Ale predsa ženy majú inú telesnú stavbu, ako muži; ženy majú krehkejšiu telesnú konštrukciu, ako muži, preto ľahšie bremená!  Ženy sú iné ako muži, preto sa vyššie spomenuté rozdiely odzrkadľujú  priamo v niektorých zákonoch; prípadne pri ich praktickej aplikácii sa litera zákona mierne modifikuje a berieme to ako normálne. Proti tomu nikto nič nenamieta!

Áno, ženy nie sú muži – sú iné!

Niečo o fyziologických rozdieloch medzi mužom a ženou

Áno, ženy sú iné ako muži, sú inakšie; muži a ženy nie sú rovnakí! Už na prvý pohľad sa od seba odlišujú. Tento rozdiel je zakódovaný aj na tej najnižšej, najjemnejšej úrovni rozlíšenia jedinca – v génoch (chromozómoch), ktoré sú v jadre každej bunky. Človek ich má 23 párov; 22 párov je rovnakých pre mužov aj ženy, 23. pár je rozdielny. U žien obsahuje dva chromozómy tvaru X – pár je označovaný XX; muži majú dvojicu chromozómov tvaru X a Y označovaných ako XY, ktoré rovnaké nie sú. A tento rozdiel v génoch rozhoduje o tom, či je to muž, alebo žena. Rozdiel medzi nimi je v dospelosti vidieť na prvý pohľad: muži majú iný vonkajší vzhľad, mohutnejšiu telesnú konštrukciu, hrubší hlas, nemôžu mať deti!  Už len to, že muž nemôže mať deti (nemôže byť oplodnený, v lone vynosiť dieťa a potom ho porodiť), tvrdo svedčí o tom, že muži sú iné bytosti, ako ženy.

Viac sa dočítame v rozhovore s Danielou Ostatníkovou na webovej stránke sme.sk, kde okrem iného čítame: „Gény vytvárajú predpoklady na produkciu hormónov, ktoré nás uspôsobujú na to, aby sme mohli byť ženami a mužmi – tvarujú naše telá, ktoré sú očividne odlišné. Rovnaké hormóny na základe génov však odlišne tvarujú aj náš mozog, čo už nevidíme, lebo je ukrytý v lebke. No už predtým, než sa narodíme, je usporiadanie nášho mozgu predurčené. Muži i ženy sú porovnateľne inteligentní, preto si chceme byť všetci rovní. Zamieňame si však rovnosť s rovnakosťou. Všetci sme si rovní pred zákonom, mali by sme dostávať rovnaký plat za rovnaké množstvo a kvalitu odvedenej práce, ale povaha práce muža a ženy nikdy nebude rovnaká. Nie sme disponovaní na totožný výkon mozgu, tak ako nie sme disponovaní na rovnaký výkon tela.“

Ďalšou skutočnosťou, ktorá potvrdzuje, že muži a ženy nie sú rovnakí, je úloha muža a ženy pri milovaní – moderne „sexe“. Na tej najzákladnejšej (fyziologickej) úrovni je muž vždy aktívnym, dávajúcim – aj keď pri samotnom akte môže byť úplne nečinný, kým žena je pasívna, prijímajúca (aj keď navonok aktívnou je práve ona). Je to určené priamo fyziologickou danosťou muža a ženy. Muž sa môže milovať len vtedy, keď je na to disponovaný (ľudovo povedané – „keď môže“), žena môže prakticky vždycky. U mužov vyvrcholenie (orgazmus) sa  fyziologicky zahrať nedá, kým žena vyvrcholenie (orgazmus) môže zahrať úplne perfektne a s istým časovým odstupom aj niekoľkokrát za sebou. A to je už podstatný rozdiel. Ženy to využívajú ako zbraň a mužov takto dostávajú „pod papuču“. Istý známy mi povedal: „Ja musím urobiť všetko, čo mi manželka povie, lebo keď nebudem dobrý, potom mi nedá!“ Samozrejme, bolo to myslené ako žart, ale z „toho vreca trčalo poriadne šidlo“.

V ďalšej časti budeme uvažovať o tom, čo je to „modernosť“ a  kam až vedie snaha byť neustále moderní.

(Veľká noc 2015)

Pavel Duraj

::

PriestorNet – niečo navyše!