18. októbra 2015

Klamať je vraj normálne

Pavel Duraj
Dieťa vychovávame predovšetkým naším postojom k bežným problémom života. Ak ich vychovávame len slovami a naše činy sú so slovami v rozpore, učíme ich klamať...
V májovom vydaní českého časopisu Vesmír (5/2015) bol publikovaný krátky článok pod názvom Podvádět pro dítě ano, ne však před dcerkou. V texte je opísaný experiment, ktorý bol zameraný na tendenciu dospelých konať nečestne, osobitne vo vzťahu k vlastným deťom.
Na prvé prečítanie článok vyzerá seriózne. Zdá sa byť zaujímavým vedeckým overením skutočností a faktov, ktoré všetci „poznáme“ z bežného života. Je to však naozaj tak?
Poďme k samotnému článku:

Prvý odsek uvádza ako niečo normálne to, že všetci klameme a podvádzame, ak je to pre nás výhodné. Vraj to robíme preto, aby sme si uľahčili život! Ale zároveň chceme pôsobiť ako poctiví a morálni. A tak sa vlastne celý život rozhodujeme, či budeme konať poctivo, alebo budeme konať inak.
Je to naozaj tak? Ozaj si takto uľahčujeme život? Nie je to skôr tak, že tým len spúšťame kolotoč ďalších klamstiev a podvodov – aby sme to najprvšie klamstvo zakryli; že sa zahrabávame do úplne zbytočných problémov, riešenie ktorých nám zaberá všetok čas, a potom si iný život ani nevieme predstaviť?
A nie je to „náhodou“ parádne skrytý návod – manipulácia? Akoby sme počuli: „Keď je to výhodné, kradnite, klamte, podvádzajte... veď je to normálne!“ Presne podľa neoficiálneho sloganu z čias socializmu: „Kto nekradne, okráda svoje deti!“ Tak sa naučíme klamať, kradnúť, podvádzať... A robíme to potom aj vtedy, keď „výhodné“ to nie je – len preto, lebo sme si tak zvykli, tak sa naučili a inak to už ani nevieme.
Druhý odsek článku popisuje zaujímavý pokus, ktorý práve tým, že bol veľmi jednoduchý a vychádzal z bežných situácií v živote, sa dá považovať za dobrý model skutočnosti. Preto jeho výsledky presne vykresľujú našu spoločnosť a vzťahy medzi ľuďmi; presnejšie vzťah rodič – syn a vzťah rodič – dcéra.
Pri pokuse mohli rodičia malým podvodom získať alebo desať dolárov pre seba, alebo hračku pre deti približne v tej istej cene. Pokus pozostával z toho, že rodičia hádzali dvoma žetónmi s jednou stranou zelenou a s jednou stranou modrou. Vyhrávali vtedy, keď im na oboch žetónoch padla zelená farba – ostatné kombinácie farieb nevyhrávali. Rodičia neboli nijako kontrolovaní, mali len oznámiť, či ich hod vyhrával alebo nie. Je jasné, že v skutočnosti mohlo vyhrať len okolo 25 percent hodov – ak miera výhier bola vyššia, niektorí rodičia museli podvádzať. Približne pri polovici experimentov boli prítomné aj deti.
V treťom odseku – poslednom – je vyhodnotenie pokusu. Pokus dopadol tak, ako by väčšina z nás (podľa úvodného odseku a aj podľa skúseností) očakávala. Zistilo sa, že rodičia podvádzali. Keď sa výhra týkala ich (desať dolárov) a keď boli v miestnosti sami, miera výhier bola 46 percent – podvádzalo 21 percent rodičov (46 – 25 = 21). Ešte viac podvádzali, ak výhra bola určená pre deti – 58 percent pokusov (podvádzalo 33% rodičov).  Ak však v miestnosti boli aj deti, vyhrávalo len 33 percent hodov, čiže podvádzalo len 11 percent rodičov. Už len prítomnosť dieťaťa ich nútila k poctivejšiemu konaniu.
Na internetovom portáli NATIONAL BUREAU OF ECONOMIC RESEARCH (NBER), ktorý je uvedený ako zdroj informácie pod článkom (konkrétne: www.nber.org/papers/w20897.pdf), nájdeme ešte viacero spresnení – napr. pokusu sa zúčastnilo 152 rodičov (134 žien – 88 percent, 18 mužov – 12 percent)  s deťmi od troch do šesť rokov (77 chlapcov a 75 dievčat);  pokus bol urobený priamo v triedach sociálneho zariadenia, v „materskej škole“ a trval asi pätnásť minút;  pokusu sa zúčastnili najmä ženy (mamy?) preto, lebo tie boli k dispozícii.
Informácie v závere predmetného článku časopisu Vesmír sú pre menej informovaného človeka objavné. Úplne zarážajúce sú posledné štyri vety:
„Intenzita šizení se však významně lišila podle pohlaví potomka. Před dívkami byli rodiče téměř zcela čestní, před syny bezostyšne lhali. Výsledky studie nabízejí vodítko, proč jsou muži mnohem nečestnější než ženy – častějí podvádějí, chovají sa sebestředně a lžou. Mohou být k tomu prostě vychováváni.“
Odkiaľ je informácia, že „...muži jsou mnohem nečestnější než ženy – častějí podvádějí, chovají sa sebestředně a lžou“, to sa v článku neuvádza. V zdrojovom texte (www.nber.org/papers/w20897.pdf) sú uvedené aj zdroje a náčrty pokusov, na základe ktorých experimentátori dospeli k tomuto uzáveru.
Zarážajúce je to, že v skutočnosti sa nemuseli odvolávať na iné zdroje. Pokus bol postavený tak, že to mohli určiť priamo z pokusu – veď vyhodnotiť pokus aj v podskupinách žena a dieťa,  muž a dieťa by nebolo viedlo k strate anonymity pri pokuse, a práca navyše by bola minimálna – napr. pri zázname pridať značku F (žena) alebo M (muž). Ani veľká prevaha žien pri pokusoch (88 percent) nie je podstatná.
Je jasné len to, že táto informácia, toto tvrdenie, je v súlade s oficiálnou módou (pardón, TRENDOM) v posudzovaní všetkých informácií o vzťahoch muž – žena, podľa ktorej muži (vo všeobecnosti) sú ľudia druhej kategórie a môžu skoro za všetko nedobré, kým ženy sú vždy len obeťami. Veď napr. v doteraz zverejnených správach o prečine sexuálneho „harašenia“ násilníkmi boli vždy muži. Aj súdení a odsúdení boli zatiaľ len muži.
Posledná veta v hodnotení pokusu („Mohou být k tomu prostě vychováváni.“) vraví, že muži sú vychovávaní tak, že pred synom klamať je dovolené, kým pred dcérami je to zakázané. Čiže muži sú (asi? možno?) vychovávaní tak, aby klamali. Je to nezvyčajné zistenie a treba si ho trochu ozrejmiť, vysvetliť, prípadne overiť. Podľa celkového vyznenia článku sa dá usúdiť, že viac klamali ženy – preto tento údaj uvedený nie je.
Pozrime sa na problém s trochu širšieho hľadiska. Deti vychovávajú predovšetkým mamy; dá sa predpokladať, že to platí aj v Amerike – v uvedenom pokuse tvorili 88 percent. Už v lone mamy dieťa dostáva prvé lekcie „výchovy“. Aj potom, po narodení, dieťa je skoro neustále v styku s mamou, mama je preto rozhodujúcim človekom pri jeho výchove.
Čo sa dieťa v tomto veku naučí, to mu zostáva na celý život. Treba si uvedomiť, že dieťa v tomto veku sa neučí iba skrz slovo, ale učí sa všetkými zmyslami. Nevieme si napríklad predstaviť, že by sme dieťa učili pomocou slova chodiť. Dieťa sa to naučí odpozorovaním a neustálym skúšaním. Aj hovoriť sa takto naučí – či hovorenému slovu rozumie aj predtým, oficiálne správy, určené laickej verejnosti, nehovoria; zo skúsenosti však vieme, že dieťa slovu rozumie oveľa skôr, ako sa naučí hovoriť.
A tu robíme mohutnú chybu, keď najmenšie deti, ktoré ešte nevedia hovoriť, pri bežných rozhovoroch s inými dospelými skoro vôbec neberieme do úvahy. Nerobíme to ani potom, mysliac si, že tomu ešte nerozumejú. Deti berieme do úvahy len vtedy, keď ich „vychovávame“.
Tak nám uniká to podstatné pri výchove, že dieťa už od najútlejšieho veku vychovávame najmä tým, akí sme, ako sa sami prejavujeme a čo robíme v rôznych životných situáciách (C. G. Jung: Člověk a duše, str. 102–118). Dieťa sa to učí najmä od rodičov. Odpozerá aj to, ako sa správa k otcovi mama a k mame otec. Výsledky pokusu hovoria, že dieťa sa takto naučí, že klamať otcovi – mužovi (a potom prenesene aj synovi) je skoro normálne, kým klamať mame – žene (a prenesene aj dcére) sa nemá. Odpozoruje to priamo od svojich rodičov – od mamy a od otca.
Treba vedieť aj to, že pri opise nejakej udalosti, kde bolo aj dieťa, každý, v našich očiach aj úplne bezvýznamný odklon od skutočného priebehu, je pre dieťa klamstvom. Je jasné, že úplne presne zážitok sa opísať nedá. Toto obmedzenie reči však dieťa spozná veľmi skoro a určite to potom berie úplne podvedome do úvahy. Ale ak si pri rozprávaní o nejakej udalosti – pri ktorej bolo aj dieťa –  trochu (možno aj hodne) vymýšľame len preto, aby sme boli zaujímavejší, aby opis bol čím farbistejší, potom v očiach dieťaťa klameme. A ženy v tomto smere mužov neuveriteľne prekonávajú. Tam niekde by som hľadal odpoveď na výsledky pokusu. Dieťa vychovávame predovšetkým naším postojom k bežným problémom života. Ak ich vychovávame len slovami a naše činy sú so slovami v rozpore, učíme ich klamať.
Deti na Slovensku vychovávajú najmä ženy; veď odhaduje sa, že vo fungujúcich rodinách v 70 percentách dominantné postavenie majú ženy. V rozvrátených rodinách najmenej v 80 percentách deti vychovávajú zasa ženy. Odhadom až 90 percent detí je od najútlejšieho veku pod absolútnym vplyvom mamy. Pokračuje to v jasliach, materských škôlkach a na základných školách, ktorých učiteľské zbory tvoria skoro výlučne ženy. Tam niekde je treba hľadať príčinu toho, že „před dívkami byli rodiče téměř zcela čestní, před syny bezostyšne lhali“.
Celý článok je parádnym príkladom toho, ako sa dnes všetko prekrúca a manipuluje, aby to bolo v súlade so „správnym smerovaním spoločnosti“.
Pavel Duraj

Rozhovory s autorom:
::
Súvisiace príspevky:

2 komentáre:

  1. Anonymný18.10.15

    Tiez som sa uz zamyslala nad tym, co to robi s chlapcom, ked od utleho detstva je stale len so zenami. Jasle, skolka, ZS, stredna skola... Aj v domacnosti je vacsinou len mama, otec je v praci od nevidim do nevidim. Kde je tu muzsky vzor? V TV bezia filmy, kde su muzi zabijaci, nasilnici, vojaci, zlodeji, vrahovia...
    Kde su nase kvalitne slovenske rozpravky, v nich vitazilo dobro. O dobre sa uz dnes nehovori, uz sa rozprava len o tom, kto je chytri, cize chytrak, cize podvodnik... Presne ako o tom pise pan Duraj.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem za reakciu. Spomínate naše staré dobré (ľudové) rozprávky. Už viackrát som počul námietku, že aj v nich je veľa násilia i zla. To však neobstojí. V tradičnej rozprávke totiž možno dobro a zlo ľahko rozlíšiť, pričom dobro vždy zvíťazí, na rozdiel od tzv. modernej rozprávky, v ktorej sa dobro a zlo mieša a zamieňa, a príbeh je postavený tak, že záporný hrdina je neraz vykreslený s väčšími sympatiami ako kladný.

      Odstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.