9. októbra 2015

Poctivo o umení

ANTIKVARIÁT
Giovanni Papini: Eseje o umení
Bratislava, Elán, 1943
Veľký taliansky mysliteľ a spisovateľ Giovanni Papini (1881–1956) prešiel zložitým osobným vývojom – od ateizmu ku kresťanstvu. Patrí k najosobitejším tvorivým duchom nielen Talianska, ale celej Európy prvej polovice 20. storočia. Viaceré jeho diela boli preložené do slovenčiny, hlavne v štyridsiatych rokoch, a ovplyvnili a naďalej ovplyvňujú našu duchovnú a kultúrnu klímu (platí to hlavne o knihe Život Krista, ktorá vyšla v niekoľkých vydaniach). Eseje o umení obsahujú texty vybrané a preložené z dvoch zväzkov: Strieborná korunaVlastná výstava (spolu osem esejí a úvodná štúdia, poslovenčil kolektív siedmych prekladateľov).

V mladom veku, hľadajúc pravú vieru a filozofiu, hľadajúc sám seba a svoje miesto vo svete, netrpezlivo, zápalisto a polemicky skúmal rozličné ideové smery, pričom revolučne odmietal všetko staré a cudzie. Ako píše autor úvodnej štúdie Leone Pacini, po opakovaných sklamaniach Papini „dospel k úplnému popieraniu akejkoľvek filozofie, o čom svedčí jeho dielo Súmrak filozofov (1906)“. Neprestával však hľadať krédo, ktoré by ho dokázalo uspokojiť a naplniť. V diele Hotový človek (1912) umeleckou rečou priznáva stroskotanie svojich duchovných a intelektuálnych dobrodružstiev, zhŕňa pesimizmus, ktorým sa zakľučuje dovtedajšia etapa jeho vývinu.
V tých rokoch bol populárny ako neviazaný tvorca, voľnomyšlienkar a hlásateľ „ostentatívneho plebejstva“. Keď potom v roku 1921 vyšiel Život Krista, mnohí nechápali, nechceli pochopiť jeho konverziu a nečakané prihlásenie sa ku katolicizmu. No nebol to len chvíľkový nápad či rozmar, ale výsledok urputného vnútorného boja. Pacini dokladá: „Tento človek, ktorý celý svoj život márne hľadal pevnú bázu, konečne práve v katolicizme našiel tú etickú istotu, ktorú nemohol nájsť ani v jednej zo sto izieb pragmatizmu.“
S príklonom ku Kristovi, so zmenou postoja a svetonázoru prichádza iný pohľad na modernú spoločnosť a súčasné umenie – pohľad kritickejší, pesimistickejší, opretý o tradíciu, o čom sa môže presvedčiť aj čitateľ slovenského výberu z Papiniho esejí. Už v prvom texte Neľudské umenie autor podrobuje nové umelecké smery kritike, pre ich strojenosť, povrchnosť, komerčnosť, falošnosť. Keďže podľa módnych kritérií umenie „už nemôže byť nadľudské, stalo sa neľudským, protiľudským“. Samozrejme, „jestvujú ešte umelci, ktorí sa nezriekli svojej humanity a snažia sa tvoriť humánne diela“, sú však zaznávaní a označovaní za prekonaných, za „umierajúcich, ktorí nijako nechcú umrieť“. V takejto atmosfére sa mnohí boja vyjadriť svoj názor, aby neboli obvinení zo spiatočníctva a obmedzenosti.
Papini píše o príčinách úpadku a odľudštenia umenia (hoci ide o texty napísané pred viac než polstoročím, sú stále aktuálne). Okrem iného poukazuje na to, že žijeme v dobe neľútostného boja, náš každodenný život je ťažší, drsnejší, preplnený povinnosťami, a to sa odráža aj v umení. No zrejme hlavnou príčinou úpadku je „zabudnutie a vyhnanie Boha“. Autor dáva do protikladu „neľudský racionalizmus“ a „umenie ako akt lásky“. Zdôrazňuje: „Veľké umenie, aj keď nehovorí o Bohu, je vždy náboženské.“
V ďalších esejach (dlhších i kratších) nachádzame rozvinutie danej problematiky. Umenie by malo byť prejavom spolupráce človeka s Bohom. Prvotné vnuknutie, prvotný impulz prichádza z vyšších sfér, je nadprirodzeného pôvodu, ale nie každý autor má toľko pokory, aby si zaslúžil dar božskej inšpirácie (esej Nehudobné poznámky o hudbe). Dnešný básnik „stal sa pyšným podozrivou pokorou“, už nečaká nič zhora. Jeho herézou je pelagianizmus aplikovaný v umení – trúfalá domýšľavosť, podľa ktorej Boha nepotrebuje (Úprimne o poézii).
Spisovateľ, a vôbec umelec, ako človek s mimoriadnym poslaním, je tvorený z jemnejšej hmoty, preto viac pociťuje a ťažšie prežíva  protiklady, dilemy a protivy života, čítame v úvahe Paradox spisovateľa. V eseji Umenie a zodpovednosť autor píše o zodpovednosti umelca voči Bohu, voči národu i voči sebe samému; umelec má pomáhať spoločenstvu v súlade so svojou povahou a nadaním, jeho dielo má dvíhať život na vyšší stupeň.
Giovanni Papini je vážny, chce burcovať a presviedčať, pritom však vie použiť – ako korenie – iróniu aj humor. Jeho literárna reč je vášnivá, prudká, sčasti azda aj nekoncepčná, ale úprimná a myšlienkovo silná. Slová z eseje Priinteligentní nepriamo charakterizujú jeho vlastnú tvorbu: „Premilení moji mudrci, nepíše sa vždy a len rozumom a slovami, ale aj srdcom, ktoré je horúce, a krvou, ktorá vrie... táto výrečnosť je vlastným vrcholom a slávou umenia, výrečnosť, ktorá nemá len orechy žuvať a šprtať sa v mozgových závitoch špecialistov, ale má hýbať citmi, t. j. pretvárať ľudí.“
::
Ďalšie recenzie:
::

PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.