Z prítmia na svetlo

Rudolf Dobiáš: Príbehy z prítmia
Bratislava, Hlbiny, 2014

Rudolf Dobiáš (1934) patrí k výrazným predstaviteľom našej literatúry. Je autorom niekoľkých desiatok rozhlasových hier, rozprávok a dramatizácii diel iných autorov. Okrem toho napísal viacero knižiek pre deti, štyri zbierky poézie a tiež faktograficky ladené publikácie, v ktorých prostredníctvom spomienok, svedectiev a úvah približuje osudy ľudí postihnutých komunistickým režimom (Triedni nepriatelia I až IV).

V päťdesiatych rokoch minulého storočia sa životný príbeh autora bolestne zauzlil. Štátna moc ho zaistila a nespravodlivo odsúdila za údajnú protištátnu činnosť na niekoľkoročné väzenie. Jeho tvorba je tým prirodzene poznačená, čo sa prejavuje hlavne v próze – v knižných súboroch poviedok a noviel (Temná zeleň, Tajní ľudia, Zvony a hroby, Znovuzrodenie), ako aj v nateraz jedinom románe (Johana, Johanin chlapec). Nová kniha s názvom Príbehy z prítmia je výberom z uvedených prozaických zbierok.

Dobiášove „príbehy z prítmia“ tvoria umelecky pôsobivý a presvedčivý obraz. Sú realistické, pretože vychádzajú zo skutočnosti, a pravdivé, pretože skutočnosť nedeformujú. Sú svedectvom o temných stránkach života, ale aj o ľudskej čestnosti, statočnosti, túžbe po šťastí a nezlomnej viere v pravé hodnoty. Pravdaže, má to súvis s osobnou skúsenosťou autora i s jeho spisovateľským naturelom – v istom rozhovore sa vyjadril, že nevie písať bez väzby na realitu, na konkrétne udalosti, živých ľudí: „To je hrnčiarska hlina, ktorú potom hnetiem a točím na kruhu dovtedy, kým ju nedostanem do podoby, akú som si dosť neurčito predstavoval. Je to nová realita, ale jej podobnosť so skutočnosťou nie je náhodná.“

Prózy sú zasadené do pomerne presných časopriestorových súradníc, majú pevný formálny pôdorys a premyslenú kompozíciu, vyznačujú sa jasnou štruktúrou a vecnosťou, ktorá je však dopĺňaná prvkami lyrizmu. Poukazuje na to aj autor doslovu Vladimír Petrík: „Výsledným dojmom je objektivita epického diania. Pokojný tón, zachádzajúci až do dokumentárnej polohy, má protipól v poetickom prízvuku štýlu a obraznosti jazyka.“

Predmetný výber obsahuje šestnásť prozaických textov, priblížme si aspoň niektoré. Novela Mladší brat, písaná v prvej osobe, má v sebe silný emocionálny náboj. Rozprávač spomína na zážitky z detstva, ktoré ho poznačili na celý život, spomína na obdobie, keď chytili, súdili a odsúdili na smrť jeho brata. V próze s príznačným názvom Hanba sa hovorí o mužovi, ktorý po dlhých rokoch, následkom zhody okolností, pocítil hanbu za svoj zbabelý a nečestný skutok. A uvedomil si, že život je trpezlivý a vynaliezavý: „Darmo sa zlodeji, klamári a zločinci celé desaťročia skrývajú v bezpečných úkrytoch pred pravdou a najmä sami pred sebou... Beda tomu, kto zradí človeka. Sám seba okradne o kus človečenstva.“

Komorne ladená a viac na vnútorné prežívanie postáv zameraná próza Klavír nám približuje hrdinstvo i zbabelosť každodennosti, zaoberajúc sa otázkou viny, jej vnímania a naprávania. V novele Chlapec za oknom autor poukazuje na to, že človek bez dostatočného vnútorného ukotvenia, nezrelý a navyše ovplyvňovaný prostredím sa ľahko dostane na scestie a ublíži druhým i sebe. V novele Prvá láska čítame o človeku, ktorý bol vtiahnutý do nemilosrdného súkolesia totalitného režimu. Kňaz, s ktorým sa stretá, prízvukuje: „Viete, bez opravdivej ľútosti niet opravdivého odpustenia.“

Rudolf Dobiáš načiera v procese tvorby do hĺbok žitia a za jednotlivými ľudskými príbehmi objavuje to, čo nás presahuje. Predkladá nám vyzreté, plnokrvné umelecké výpovede s nevtieravým, a predsa zreteľným etickým posolstvom. Ako spisovateľ zostáva verný skutočnosti. Neodvracia sa od nej, práve naopak, z nej vychádzajúc modeluje svoje diela... Život je príbeh, ktorý túžime dopovedať – a umenie nám to aspoň čiastočne umožňuje.

Ján Maršálek

(Recenzia bola pôvodne publikovaná v časopise VOX č. 4/2015)

::

Ďalšie recenzie:

Tolstého duchovná rukoväť

Namlčaná cesta k bráne

Líce a rub ľudského údelu

Chestertonove zvláštne maličkosti

Stredovek – mýty a fakty