Dedičné pokušenie

Vlado Gregor

Hovorí sa, že my starí máme pred mladými jednu veľkú výhodu. My sme totiž už boli mladí, ale oni ešte neboli starí. Človek mladý, alebo už aj dospelý, má sklon tých starých, celú ich dobu a všetko ich konanie znosiť pod čiernu zem. Je to niekedy aj smiešne, ale niekedy z toho cítiť až satanskú nenávisť, a to vôbec nehovorím ľahkomyseľne. Môj otec si toho dosť vytrpel od režimu, moja starenka zase od iných ľudí. Ale nikdy som ani tatka, ani babku nepočul hovoriť na iných niečo zlé, roztrpčené a nenávistné. Vždy som sa o ich krivdách a trápeniach dozvedel len od druhých. Často až pred smrťou alebo aj po smrti sa o našich rodičoch a prarodičoch všeličo dozvieme a vieme to správne zhodnotiť.

Môžeme s veľkým elánom a aj pravdivo všelikoho kritizovať – či už Obamu a či Putina, či už Sokola alebo Bezáka, či už Husáka alebo Tisa. Vždy sa však v prvom rade vcíťme do ich kože a skúsme si uvedomiť, čo by sme my robili na ich mieste. Kristus bol veľmi ostrý proti farizejom, ktorí si mysleli, že sú dokonalí a môžu dávať neoceniteľné rady druhým, ale sviniara Herodesa nazval akurát líškou. Zrejme dobre vedel – aj zo svojej skúsenosti, aj z dedičstva svojich predkov, aj od Otca na nebesiach, čo znamená výkon moci a umenie riadiť všelijakých ľudí a žiť vo všelijakých okolnostiach.

Áno, ľudia sú všelijakí, ale aj my sme všelijakí a niekoho nenávidieť a vysmievať je nielen nekresťanské, ale nie je to ani dobré a nijako prínosné. Ježiš odmietol svetskú moc, doslova ušiel pred ňou. Nie preto, že by bol neschopný a nezodpovedný, ale videl ľuďom do duše a videl, čo moc prináša. Sú vzťahy, okolnosti, medziľudské a medzigeneračné spory, ktoré sa v dejinách nevyhnutne opakujú. Nemusíme sa im prispôsobovať, ani ich chváliť, ale vždy si dávajme pozor na ich posudzovanie a odsudzovanie, zvlášť keď sa týkajú konkrétnych ľudí.

Už v knihe Genezis nachádzame hlboké podobenstvo o pokušení ochutnávať ovocie zo stromu poznania dobra a zla. Toto sa dialo v minulosti, deje sa to teraz a bude sa to diať až do skončenia vekov, lebo my ľudia sme takí, akí sme. Zjednodušene a menej hlboko by som to charakterizoval ako škatuľkové myslenie. Prejavuje sa tak, že človek si určí škatuľku na dobré a pekné a škatuľku na zlé a škaredé: Sokol je zlý, Bezák dobrý, rozumný a príjemný. A naopak. Homosexuáli sú dobrí a užitoční, heterosexuáli sú zlí a škodliví. A naopak. Veriaci sú dobrí a charakterní, neverci sú zlí a nenávistní. A naopak... Dalo by sa pokračovať takmer ad infinitum, teda donekonečna.

Hádam preto nemajú veľké a presvedčivé múdrosti úspech a ťažko sa dokážu v spoločnosti na dlhšie ujať, lebo väčšina ľudí produkuje od prírody práve to škatuľkové myslenie. Je to niečo také fatálne, evidentné a nevyhnutné, že máme pokušenie nazvať to dedičným hriechom. Vždy som sa tomu termínu vyhýbal, ale ťažko ten dejinný a donekonečna opakovaný jav výstižnejšie nazvať. Zvyknem ľudí občas osloviť výrazom „milí moji“, pretože ich mám naozaj rád. Neverte teda, milí moji, žiadnym zamlčaným dejinám a tajuplným kódom a hlavne, neverte svojim vlastným, s pôžitkom a nadšením pestovaným, nadlho a možno aj večne najlepším a najkrajším škatuľkám. Nikdy nezabudnime na to, že každý človek má minimálne dve stránky, vrátane nás, a o to viac rôzne skupiny ľudí. Preto nebuďme opovážliví, aby sme, ako hovorí Kazateľ, nezomreli zbytočne, predčasne a neužitočne.

Toto som písal na svoju sebaobranu, ale budem rád, keď to využijete aj vy na obranu svojich blízkych, kritizovaných a nenávidených.

NAŠE VINY, NAŠE VINY, NAŠE PREVEĽKÉ VINY!

Vlado Gregor

::

Odporúčané:

Vladimír Gregor (1927–2013)

O starnutí a starobe

::

PriestorNet – niečo navyše!