29. novembra 2015

Inšpiratívny Papini

ANTIKVARIÁT
Giovanni Papini: Láska alebo smrť
Trnava, Spolok sv. Vojtecha, 1943
Dielo G. Papiniho (1881–1956) nemožno plne prijať a pochopiť bez uvedomenia si autorovho myšlienkového, svetonázorového vývinu, v ktorom došlo k rozhodujúcemu posunu po konverzii na katolícku vieru. Píše o tom v úvodnom slove prekladateľ a zostavovateľ Mikuláš Šprinc: „V Papiniho duši dozrieval veľký proces milosti, ktorý Papiniho neverca, rúhača zmenil od základov... Stáva sa veriacim katolíkom a ako v pravde znovuzrodený človek predstavuje sa svetu roku 1921 nesmrteľným svojím dielom Život Krista.“

Od svojho obrátenia venoval Papini všetky tvorivé schopnosti Bohu a Cirkvi. Dokumentuje to aj predmetný knižný výber, čerpajúci z viacerých kníh a predstavujúci najmä Papiniho esejistickú tvorbu v rozpätí rokov 1919 až 1941. Kto uverí Kristovi, nemôže ostať na polceste, ako píše Mikuláš Šprinc, úprimný kresťan „musí si v duchu svojej viery domyslieť všetky ostatné veci; musí všetko zrekonštruovať a novým pohľadom pozrieť sa na svet a na jeho problémy“. Papini bol taký – dôsledný, poctivý v uvažovaní i tvorbe, zápalistý a horlivý. Jeho štýl sa vyznačuje istou prudkosťou a vášnivosťou. Hlavne vo svojich neskorších dielach dával bokom pochybnosti a neurčitosti, usilujúc sa vrátiť pojmom ich pravý obsah, chcejúc jasne a nekompromisne vyjadriť pravdu kresťanskej viery.
Vo vstupnej eseji Láska alebo smrť čítame: „Duša nám bola vložená do tela ako štipka soli, aby sa neskazilo.“ Človek však svoju dušu neraz zrádza. Napriek mnohonásobnej vražednej skúsenosti ľudia pokračujú v klamaní a zabíjaní. Prečo? Lebo sme staré osvedčené hodnoty nahradili modernými hodnotami, a tie vedú ku všetkým katastrofám, deštrukciám a revolúciám: „Kvantita miesto kvality, vonkajšok miesto vnútra, egoizmus miesto lásky, mánia prvenstva miesto pokory...“ Musíme si uznať omyl, poblúdenie: „Poslúchali sme prírodu, a poblúdili sme. Poslúchali sme rozum a vedu – a pomýlili sme sa.“ Autor vidí aj riešenie, vidí návod na obnovu života – Evanjelium Ježiša Krista.
Podľa Papiniho kresťanstvo nepatrí minulosti, ale azda patrí budúcnosti, nie je prekonané ani vyčerpané, práve naopak, je viac než moderné, lebo sa ešte ani poriadne nerozvilo: „Pre človeka dnešných čias bolo by najväčšou originalitou byť kresťanom.“ Tak písal roku 1919 v eseji Jestvujú kresťania? – dodávajúc, že ak zostaneme katolíkmi, môžeme byť pravými kresťanmi; katolicizmus verne uchoval poklad viery, nedokázal však presvedčiť všetkých: „Katolicizmus, úžasný rezultát pospájaných kompromisov, postavil Ježiša tak vysoko, že jeho slová, ukryté v latine omše, stávali sa prislabé srdcu kľačiaceho ľudu.“
Zaujímavé myšlienky o Cirkvi nachádzame tiež v eseji Mladistvosť katolicizmu. V rímskej Cirkvi možno nájsť istotu a pokoj, a to napriek všetkým búrkam a nepokojom, napriek všetkým krízam, ktoré kvária i samotné cirkevné spoločenstvo. Viera v Ježiša Krista nám dáva silu a nádej: „Keby prenasledovania, kataklizmy, apostázie, pohromy zredukovali Cirkev čo i na trinásť ľudí – koľko ich bolo na počiatku – a jeden z týchto ľudí by bol kňazom, katolicizmus by ešte vždy nebol mŕtvy a bol by rovnako katolícky, t. j. všeobecný...“
V úvahe s názvom Proticirkev autor píše o troch dogmách, ktoré sú opakom katolíckej náuky. Nepriatelia kresťanstva tvrdia, že človek sa rodí prirodzene dobrý, že ľudstvo je na ceste neustáleho pokroku a že jedine na zemi možno vybudovať raj – tým idú nielen proti Zjaveniu, ale aj proti logike a zdravému rozumu; moderný človek, živený ideami revolučného pokroku, je ako „barbar v delíriu“.
Niektoré texty zaradené do výberu majú poviedkový charakter (Vôl a osol, Pokušenie Judášovo, Legenda o veľkom rabínovi), všetky sú však bohato sýtené filozofiou. Papiniho tvorba je poznačená výkyvmi i kontroverziami. Na jednej strane odsúdil vojnové vraždenie, na strane druhej uvítal nástup fašizmu: „Fašizmus je medzi inými vecami poslednou vojnou za duchovnú nezávislosť Talianska...“ (Charaktery talianskeho génia). Človek sa môže mýliť, najmä vtedy, keď sa zameria na veci a javy nové, neoverené. Nepomýli sa, keď svoj život oprie o Krista – ide o kľúčový faktor aj v prípade G. Papiniho. Človek – ako „najdramatickejší paradox stvorenia“ – sa musí znovuzrodiť, aby nebol zvieraťom, aby preonačil svoju „planú prirodzenosť“, aby sa stal v plnom zmysle slova kresťanom.
Ján Maršálek
::
Ďalšie recenzie:

2 komentáre:

  1. Anonymný29.11.15

    Moja skúsenosť o kresťanoch: Formálne prejavy kresťanstva sú viac cenené, ako kresťanský životný štýl a to nielen v súčasnosti, ale aj historicky..

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Boh isto prihliada na obsah, nie na formu ľudského konania. Aj keď, povedzme si, prázdna forma je niekedy lepšia ako nič.

      Odstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.