Inšpiratívny Papini

ANTIKVARIÁT

Giovanni Papini: Láska alebo smrť

Trnava, Spolok sv. Vojtecha, 1943

Dielo G. Papiniho (1881–1956) nemožno plne prijať a pochopiť bez uvedomenia si autorovho myšlienkového, svetonázorového vývinu, v ktorom došlo k rozhodujúcemu posunu po konverzii na katolícku vieru. Píše o tom v úvodnom slove prekladateľ a zostavovateľ Mikuláš Šprinc: „V Papiniho duši dozrieval veľký proces milosti, ktorý Papiniho neverca, rúhača zmenil od základov... Stáva sa veriacim katolíkom a ako v pravde znovuzrodený človek predstavuje sa svetu roku 1921 nesmrteľným svojím dielom Život Krista.“

Od svojho obrátenia venoval Papini všetky tvorivé schopnosti Bohu a Cirkvi. Dokumentuje to aj predmetný knižný výber, čerpajúci z viacerých kníh a predstavujúci najmä Papiniho esejistickú tvorbu v rozpätí rokov 1919 až 1941. Kto uverí Kristovi, nemôže ostať na polceste, ako píše Mikuláš Šprinc, úprimný kresťan „musí si v duchu svojej viery domyslieť všetky ostatné veci; musí všetko zrekonštruovať a novým pohľadom pozrieť sa na svet a na jeho problémy“. Papini bol taký – dôsledný, poctivý v uvažovaní i tvorbe, zápalistý a horlivý. Jeho štýl sa vyznačuje istou prudkosťou a vášnivosťou. Hlavne vo svojich neskorších dielach dával bokom pochybnosti a neurčitosti, usilujúc sa vrátiť pojmom ich pravý obsah, chcejúc jasne a nekompromisne vyjadriť pravdu kresťanskej viery.

Vo vstupnej eseji Láska alebo smrť čítame: „Duša nám bola vložená do tela ako štipka soli, aby sa neskazilo.“ Človek však svoju dušu neraz zrádza. Napriek mnohonásobnej vražednej skúsenosti ľudia pokračujú v klamaní a zabíjaní. Prečo? Lebo sme staré osvedčené hodnoty nahradili modernými hodnotami, a tie vedú ku všetkým katastrofám, deštrukciám a revolúciám: „Kvantita miesto kvality, vonkajšok miesto vnútra, egoizmus miesto lásky, mánia prvenstva miesto pokory...“ Musíme si uznať omyl, poblúdenie: „Poslúchali sme prírodu, a poblúdili sme. Poslúchali sme rozum a vedu – a pomýlili sme sa.“ Autor vidí aj riešenie, vidí návod na obnovu života – Evanjelium Ježiša Krista.

Podľa Papiniho kresťanstvo nepatrí minulosti, ale azda patrí budúcnosti, nie je prekonané ani vyčerpané, práve naopak, je viac než moderné, lebo sa ešte ani poriadne nerozvilo: „Pre človeka dnešných čias bolo by najväčšou originalitou byť kresťanom.“ Tak písal roku 1919 v eseji Jestvujú kresťania? – dodávajúc, že ak zostaneme katolíkmi, môžeme byť pravými kresťanmi; katolicizmus verne uchoval poklad viery, nedokázal však presvedčiť všetkých: „Katolicizmus, úžasný rezultát pospájaných kompromisov, postavil Ježiša tak vysoko, že jeho slová, ukryté v latine omše, stávali sa prislabé srdcu kľačiaceho ľudu.“

Zaujímavé myšlienky o Cirkvi nachádzame tiež v eseji Mladistvosť katolicizmu. V rímskej Cirkvi možno nájsť istotu a pokoj, a to napriek všetkým búrkam a nepokojom, napriek všetkým krízam, ktoré kvária i samotné cirkevné spoločenstvo. Viera v Ježiša Krista nám dáva silu a nádej: „Keby prenasledovania, kataklizmy, apostázie, pohromy zredukovali Cirkev čo i na trinásť ľudí – koľko ich bolo na počiatku – a jeden z týchto ľudí by bol kňazom, katolicizmus by ešte vždy nebol mŕtvy a bol by rovnako katolícky, t. j. všeobecný...“

V úvahe s názvom Proticirkev autor píše o troch dogmách, ktoré sú opakom katolíckej náuky. Nepriatelia kresťanstva tvrdia, že človek sa rodí prirodzene dobrý, že ľudstvo je na ceste neustáleho pokroku a že jedine na zemi možno vybudovať raj – tým idú nielen proti Zjaveniu, ale aj proti logike a zdravému rozumu; moderný človek, živený ideami revolučného pokroku, je ako „barbar v delíriu“.

Niektoré texty zaradené do výberu majú poviedkový charakter (Vôl a osol, Pokušenie Judášovo, Legenda o veľkom rabínovi), všetky sú však bohato sýtené filozofiou. Papiniho tvorba je poznačená výkyvmi i kontroverziami. Na jednej strane odsúdil vojnové vraždenie, na strane druhej uvítal nástup fašizmu: „Fašizmus je medzi inými vecami poslednou vojnou za duchovnú nezávislosť Talianska...“ (Charaktery talianskeho génia). Človek sa môže mýliť, najmä vtedy, keď sa zameria na veci a javy nové, neoverené. Nepomýli sa, keď svoj život oprie o Krista – ide o kľúčový faktor aj v prípade G. Papiniho. Človek – ako „najdramatickejší paradox stvorenia“ – sa musí znovuzrodiť, aby nebol zvieraťom, aby preonačil svoju „planú prirodzenosť“, aby sa stal v plnom zmysle slova kresťanom.

Ján Maršálek

::

Ďalšie recenzie:

Papini: Eseje o umení

Tolstoj: Čítanie na každý deň

Buchanan: Smrť Západu