25. apríla 2016

Kresťania v postmodernej spoločnosti

Ľudovít Košík
V súčasnom svete akoby kresťanská viera strácala na sile a postupne sa vytrácala – ako zo srdca jednotlivcov, zo života rodín, spoločenstiev, národov i sveta. Na základe môjho skúmania v archívoch môžem povedať, že v rokoch nástupu komunistického režimu bola viera v našom národe pevne zakotvená a pojmy ako rozvod, umelý potrat, občiansky pohreb či sobáš boli takmer neznáme a praktizovanie viery bolo celkom samozrejmé u väčšiny (99 percent) národa.
Po roku 1948 sa násilím zavádzal ateizmus, jeho protagonisti sa usilovali o narušenie náboženského života, a tak rozličnými výhodami aj hrozbami sa usilovali narušiť kresťanskú jednotu a odviesť ľudí od praktizovania viery.

V tom čase sa zaviedlo vítanie detí do života, občianske sobáše, ktoré sa stali povinné pre všetkých, obmedzili vyučovanie náboženstva a presviedčali rodičov, aby neprihlasovali svoje deti na vyučovanie náboženskej výchovy, zrušili až na prísne cenzurované výnimky, všetky kresťanské časopisy, vydavateľstvá, zakázali púte, sprievody, násilne zlikvidovali činnosť reholí, okrem bohoslužieb v kostoloch, všetky stretnutia a spolky, pre duchovných zaviedli sľub vernosti republike a tzv. štátny súhlas na duchovnú činnosť a obmedzovali a kontrolovali konanie a čas bohoslužieb, ba mnohých aktívnych kňazov i laikov na dlhé roky uväznili.
Kresťanská morálka verejne spochybňovaná nebola. Dnes sme svedkami toho, že náboženská prax je dovolená a naplno máme právo využívať náboženskú slobodu, priamy protináboženský boj neprebieha, ale je spochybňovaný kresťanský život, kresťanská morálka.
Kto žije podľa biblických zásad, je svojím okolím, médiami i tzv. verejnou mienkou označovaný za nie celkom normálneho. Dnes sme svedkami akejsi falošnej tolerancie, keď nikoho nezaujíma, kto si čo myslí a kto ako žije. Kresťanská morálka je spochybňovaná každodennou praxou aj zo strany niektorých ľudí, ktorí sa za kresťanov možno pokladajú.
Dospeli sme k liberalizmu, ktorý naberá čoraz viac na sile. Dnes už mnohí jednotlivci, aj takí, čo sa pokladajú za veriacich, či niektorí duchovní, nemajú zábrany schvaľovať a verejne propagovať hriešny spôsob života. Aké to má dôsledky na život jednotlivcov i spoločnosti, o tom sa zatiaľ mlčí.
Aj v Cirkvi akoby chýbala jasná reč a prax. Vplyvom reformácie a osvietenského hnutia aj prax katolíckej Cirkvi mnohé uvoľnila a zreformovala až tak, že sa viera vytratila a v krajinách západnej Európy sú to niekedy takmer celé národy, ktoré sa vzdialili od kresťanského života a Desatora a zabíjanie života pred narodením či eutanázia, voľné spolužitie či zvrátený spôsob života sa stali akosi samozrejmými a umožňujú ho i legislatívne.
Podobné trendy môžeme sledovať aj u nás a už to nie sú len výstrelky niektorých jednotlivcov. Osobitne v mestách, ale už aj na vidieku, mnohí nielenže nepotrebujú navštevovať chrámy ani v nedeľu, ani vo veľké sviatky, nepotrebujú slávnosť prvého sv. prijímania, birmovky, cirkevný sobáš a čoraz častejšie ani pohreb.
Nemusíme byť veľkými pozorovateľmi, aby sme videli, že v posledných rokoch sa veľmi rýchlo viera vytráca zo života spoločenského, rodinného i osobného. Tento proces, násilne zavedený v našej krajine v päťdesiatych rokoch minulého storočia, pokračuje aj v súčasnosti v slobodných podmienkach života spoločnosti. Nielenže sa po zmene pomerov v roku 1989 nezastavil, ale nabral a naberá na intenzite a od šesťdesiatych rokov pokračuje v celom svete i na celocirkevnej úrovni. Isteže, podobne ako u nás, s regionálnymi odlišnosťami a špecifikami. Nielenže takmer nikomu neprekáža a takmer nikto sa nezamýšľa nad tým, čo prináša človeku a spoločnosti, že ho rozkladá, ničí, degeneruje a oberá o nádej a zmysel života, ale je z takmer všetkých smerov podporovaný. Môžeme povedať, že má vytvorené ideálne podmienky.
Je možné poznať jeho príčiny a usilovať sa mu zabrániť, alebo ho máme pasívne sledovať a prijať bez bránenia? Ba máme ho ešte vo svojej nevedomosti a zaneprázdnenosti existenčnými problémami, tak ako to často vidíme vo svojom okolí,  podporovať?
Myslím, že málo sa venujeme výchove zrelých kresťanských osobností, ktoré by pevne dokázali obstáť v spoločnosti, odolať všetkým negatívnym vplyvom a byť po každej stránke prínosom.
Kto sa venuje výchove mladej generácie, kto jej odovzdáva základy zdravej a živej viery a morálky tak, aby bola v nej pevná a dokázala ju uplatniť vo všetkých sférach svojho života súkromného i verejného? Aký je výsledok existencie cirkevných škôl? Nie sú až na výnimky viac známe svojím bojom o žiaka, financie, existenciu, ako svojou kvalitou vzdelávania a morálnym kreditom a uplatnením absolventov? Nie sú ich výsledky až na výnimky odborne i ľudsky podpriemerné? Kto vychováva kresťanskú inteligenciu? Nepoznáme Katolícku univerzitu viac z jej káuz ako z výsledkov práce jej absolventov? Ako pracujú kresťanské a cirkevné médiá? Sú absolventi teologických fakúlt, osobitne kňazi, tými, ktorí dokážu naplno zaujať svoje pozície pri vysluhovaní sviatostí a evanjelizácií a byť  dôslednými ohlasovateľmi Kristovej pravdy?
Ilustračná snímka: Arpád Horváth
Ako žijú kresťanské rodiny? Napriek mnohým rečiam o rodine a častým vyhláseniam, sú naše rodiny prirodzenými bunkami Cirkvi, ktoré obstoja v súčasnom problematickom svete a sú inšpiráciou pre iných? Nie sú výsledky synody v Ríme v roku 2014 a 2015 len nástrojom vedúcim k pokračovaniu ich rozkladu a tým aj k rozkladu ako-tak fungujúcej spoločnosti?
Nie je čoraz viac podporovaná globalizácia nástrojom na zničenie národných kultúr, jazykov, špecifikácii a tým aj zvyškov kresťanstva? Nie je Slovenský štát z rokov 1939–45 predmetom neustálej kritiky práve za to, že napriek svetovej vojne dokázal na kresťanských princípoch obstáť a prosperovať? Deportácie príslušníkov židovskej a rómskej menšiny boli problémom, ktorý sa dotýkal aj iných štátov.
Sme svedkami relativizovania hodnôt v globalizovanom svete. Mnohé funguje na rozklade, nielen tradičných hodnôt, ale na rozklade a likvidovaní zásad a hodnôt, ktoré človeka budujú, umožňujú mu žiť a robia ho spokojným a šťastným. Vyvolený izraelský národ Boh viedol stáročiami cez rozličné prekážky, varovania i utrpenie od Abraháma až po príchod Krista, aby splnil svoje poslanie.
Súčasný svet akoby nedokázal naplniť srdce človeka vo svojej prirodzenosti túžiace po šťastí. Cez klamstvo a  neustále predstieranie vidiny zisku a blahobytu si kupuje ľudské srdcia a vyprázdňuje jeho vnútro a duchovnú náplň a čoraz viac ho zamotáva do problémov a hriechov, z ktorých sa len ťažko dá vyslobodiť.
A tak na Slovensku máme problémy, ktoré pribúdajú a narastajú geometrickým radom a pred 65 rokmi tu boli ešte celkom neznáme. A o mnohých sme ešte 25 rokov dozadu  ani netušili, že môžu vzniknúť. My sa do nich zamotávame, ako zmyslov zbavení sa ženieme za niečím falošným, nedokážeme sa poučiť ani dejinami, ani z Biblie, ani na problémoch, utrpení, nešťastí, ba ani na smrti iných. Hriech ešte nikdy šťastie nikomu nepriniesol, cesta z neho je len cez skutočné úprimné pokánie, a to býva bolestivé.
Riešenie pribúdajúcich problémov neprinesie ani ponúkaná cesta pseudokultúry a pseudokresťanstva, kde sme upustili v morálke, vernosti základným hodnotám. Táto cesta je bohato a často ponúkaná aj u nás.
Nie je možné žiť ani len z tradície, ale treba byť verný koreňom. Byť verný hodnotám, na ktorých bola naša civilizácia vybudovaná a na ktorých môže stáť. Mnohí aktivisti využívajú kresťanov na dosahovanie vlastných nie celkom čistých cieľov, pre polovičné, populistické riešenia, a často bývajú na to využívané aj kostoly, kazateľnice, ale predovšetkým kresťanské médiá. Aj niektorí kňazi ponúkajú takého riešenia.
Cestu riešenia problémov súčasného sveta, ktorý stráca nádej, vidím v návrate k Bohu a spôsobu života podľa zásad evanjelia. Naši predkovia čerpali svoju životnú múdrosť vo viere a Boh nikoho nesklamal a neopustil. V takomto vzťahu môže sklamať len človek a v Cirkvi tá jej ľudská stránka.
Tu je mi príkladom moja stará mama. Nemala veľké vzdelanie, niekoľko zím v ľudovej škole, v časoch násilnej maďarizácie, takže tomu ani veľmi nerozumela. Aj v rokoch môjho detstva, keď som ju poznal, celý deň okopávala repu alebo zemiaky, alebo pracovala vo vinohrade na družstve, alebo pracovala v živočíšnej výrobe, kŕmila dobytok a ručne dojila kravy. Ale na ňu sa vždy dalo spoľahnúť. Mala prirodzenú inteligenciu a životnú múdrosť čerpala v každodennej modlitbe, návšteve chrámu, čítaní Písma a duchovnej literatúry. Pamätám si, ako mala na stole otvorené Ráčkove Cirkevné dejiny a po práci na družstve i doma si z nich čítala. Zbytočne nerozprávala, ale rady, ktoré som od nej dostal, platia i po štyridsiatich rokoch. 
Aj dnes majme odvahu aspoň v Cirkvi sa vrátiť k budovaniu kresťanských osobností, tak, že budeme viesť pravidelný, intenzívny duchovný život, pravidelne sa modliť, čítať Božie slovo, zodpovedne pristupovať sviatostnému životu, ktorý vyžaduje ľudskú dispozíciu a záväzok, napríklad pri pokání škodu nahradiť a úprimnú snahu sa polepšiť a príležitosti k hriechu odstrániť a žiť s čistým srdcom. Byť verný hodnotám evanjelia a na nich stavať osobný, rodinný, spoločenský i národný život. Zo spoločného nielen čerpať, ale aj byť prínosom a vedieť doň vkladať, zodpovedne slúžiť Bohu i človeku a vedieť prinášať aj obetu.
„Pravda vás vyslobodí“ /Jn 8, 32/ – a môžeme dodať: Láska nás spasí, ale nie to, čo býva niekedy podsúvané pod týmto slovom, čo mnohých pletie a zavádza. Láska skutočná, obetavá, k Bohu, k človeku i k sebe, ktorej nás učí Kristus. Buďme vďační za všetky dary, ktoré neustále, nezaslúžene dostávame od Boha, i za tie, čo dostávame od iných ľudí. Nie je to samozrejmé, buďme darcami aj my a darujme s láskou.
Kam sa rúti svet, kam ho smerujú jeho vodcovia, kam smeruje Cirkev, kam naša krajina, kam smeruje naša obec, naša rodina, kam kráčam ja? Kam vediem tých, za ktorých som zodpovedný v rodine, v Cirkvi, v spoločnosti, v priateľských, kolegiálnych a iných vzťahoch? Pracujem na svojom osobnom kresťanskom i inteligenčnom raste, vzdelávam sa vo viere, vo svojej odbornosti? Akú kresťanskú knihu čítam, aký náboženský časopis odoberám, s kým sa stretávam, na akých aktivitách sa podieľam? Dokážem si položiť aj takéto otázky a hľadať na ne odpovede? Som kresťanom aj svojím životom, alebo len sa tak tvárim, aby mi to prinášalo časné výhody?
Ľudovít Košík
::
Ďalšie články autora:

::
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal. Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník: podrobnejšie informácie.

2 komentáre:

  1. Vnímanie toho, čo je správne, závisí od hodnotového systému, ktorý človek vyznáva. Kresťan by sa mal držať svojho a nemal by posudzovať veci z hľadiska inak zmýšľajúcich (to neznamená, že ich bude ignorovať). Ateista má iné kritériá a kresťan iné. Žiaľ, v dnešnej dobe aj mnohí (pomýlení) kresťania nazerajú na svet cez prizmu sekularizovaného sveta.

    Inak, ďakujem autorovi za vynikajúci článok.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Karol Dučák30.4.16

    V dnešnom svete tak vzácny príklad, hodný nasledovania: https://gloria.tv/video/QqESmMiH9SX

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.