20. júna 2016

Sme ešte soľou?

Ľudovít Košík
Je hlas Cirkvi na Slovensku ešte braný vážne?
S blížiacim sa sviatkom svätého Cyrila a Metoda je asi celkom namieste úvaha o prínose kresťanstva pre svet i pre náš národ, našu krajinu. S istotou môžeme povedať, že príchod vierozvestcov a prijatie viery a písma položili základy našej civilizácie. Na týchto pevných základoch viery prežila až po dnešok.
Viera v jedného Boha cez zjavenie v Starom zákone, ale hlavne jeho Synovi Ježišovi Kristovi, po obdarovaní Duchom Svätým, dokáže scivilizovať jednotlivcov, rodiny, obce, národy, svet. Čo by tvorilo dominanty našich obcí a miest, ak by to neboli chrámy, počnúc od katedrál, pútnických chrámov, dedinské kostoly, kaplnky, Božie muky, či kríže a sochy pri cestách? Aký by bol (a bol by ešte?) náš život na zemi, ak by neprijal náš národ kresťanskú  vieru?

Viera, ktorá budovala a formovala po stáročia srdcia mnohých jednotlivcov a viedla ich k prekonaniu seba, formovala aj spoločnosť, ktorú človek oslovený Bohom vytváral podľa jeho poriadku. Rozvinula sa fungujúca rodina, farnosti, kláštory, školy, univerzity, nemocnice, starobince, charita, spoločenský život... Práve cez Cirkev sa to všetko budovalo a Cirkev takto bola v konkrétnej službe dobra človeka. Mnohé z týchto úloh v súčasnosti prebrali iné inštitúcie, štát, obec, región, občianske združenia, podnikateľské subjekty... Môžeme sa pýtať: Čo robí v súčasnosti Cirkev pre človeka? Ako plní svoje poslanie formácie a služby?
Štatisticky i zrakom možno badať, že kostoly sa vyprázdňujú, ubúdajú ľudia, ktorí sa dajú Cirkvou osloviť, kresťanské inštitúcie i médiá živoria, ba zanikajú (gymnázium v Šaštíne). Úspechom a darom pre krajinu je to, že sú personálne obsadené farnosti kňazmi a Cirkev na náklady štátu môže pôsobiť pre dobro ľudí v duchovnej oblasti, má otvorený prístup do škôl, médií, nemocníc i všetkých verejných inštitúcií.
Nie je asi tajomstvom, že Cirkev v posledných rokoch stráca vplyv na človeka aj u nás. Mnohí sa ešte síce za kresťanov pokladajú, ale ani tie najväčšie cirkevné slávnosti, ba ani kresťanský pohreb, už ani v obciach, nieto v mestách, väčšinu obyvateľov nezaujímajú.  Svet a väčšina spoločnosti si ide vlastným smerom, ktorý sa nezhoduje s učením Biblie.
Štatistické údaje sú veľmi konkrétne a pre zodpovedných v Cirkvi by mali byť alarmom, na ktorý aspoň sebazáchovne zareagujú. Polovica manželstiev sa rozpadá, vysoké je percento detí narodených mimo manželstva, mnohí po rozvode žijú vo zväzkoch s iným partnerom, iní vo voľných zväzkoch či v chvíľkových vzťahoch. To nie je dnes len otázka niekoľkých nespratných, ale väčšiny národa. A nemožno si robiť ideálny obraz ani o mnohých tých, ktorí formálne ako rodina ešte fungujú; sú tam mnohé problémy, ktoré si vyžadujú pomoc a riešenie.
Je ešte vôbec Cirkev schopná ponúkať riešenie podľa Božieho poriadku a ohlasovať Božiu pravdu, alebo aj ona sa stala súčasťou rozkladného procesu, ktorý sa dotýka celej šírky osobného i spoločenského života? Je pravdou, že väčšina už nepríde do kostola ani na výročné sviatky, ale sme my kresťania ešte naozaj soľou, ktorá dokáže pretvárať? Sú toho schopní všetci tí, ktorí sú v Cirkvi poverení službou a za ňu aj zaplatení? Alebo sa staráme o to, ako prežiť, ako lepšie žiť, ako čo najviac získať pre seba, a tak sa stávame súčasťou sveta, ktorý tápa a neponúkame zdravú alternatívu pre dobro spoločnosti?!
V kostole kníhkupectvo (Holandsko)
Tých niekoľko stoviek kostolov, ktoré sme na Slovensku za posledné štvrťstoročie vybudovali, možno pokladať za úspech a prínos, ale dnes sme svedkami aj u nás, že býva problémom pre farnosť udržiavať ho – a nielen kdesi v západných krajinách Európy, ale aj celkom blízko nás sa kostoly už ani nepredávajú, ale bezodplatne prevádzajú na obce, mestá, občianske združenia či súkromné osoby, aby aspoň niekto zabezpečil ich základnú údržbu a existenciu. A na čo všetko bývajú využité, možno čítať v západnej tlači.
Iste, je tu obeta mnohých duchovných, ktorí denne slúžia pre dobro veriacich, nemožno zatvárať oči ani pred tými, ktorí cez médiá a iné ponuky ovplyvňujú osobitne mladých ľudí rozličnými aktivitami...
Čo priniesla Slovensku i Cirkvi existencia politických strán a hnutí, ktoré si dali do svojho názvu prívlastok „kresťanský“? Neviem o tom, že by sa k tomu Cirkev niekedy vyjadrila. Ešte pred voľbami v roku 2012 som počul vo farských oznamoch pozvánky na stretnutia a podujatia týchto subjektov, hoci sa to vôbec netýkalo duchovnej oblasti. Komu tieto strany slúžili, čo urobili pre Cirkev a kresťanov, čo vnášali do spoločnosti a do života našich rodín a farských spoločenstiev?
Dá mi niekto uspokojivú odpoveď na otázku, aký je dnes prínos minuloročného referenda? Kde sú výsledky pochodov za život, na ktoré sme tak hrdí? Nie som si istý, či môže pochod niečo vyriešiť. Kresťania sa za život môžu angažovať, preň pracovať, vychovávať k úcte k životu, vzdelávať o jeho hodnote a dôstojnosti od počiatku po prirodzenú smrť a keď už nič iné nedokážeme, tak sa môžeme jednotlivo i spoločne modliť.
Kto nás to presviedča, že v uliciach je možné čosi dosiahnuť vtedy, keď ulica sa stala miestom, kde mnohí sa pokúšajú dosiahnuť egoistické ciele a oslabiť spoločnosť? Nemali by sme to byť práve my kresťania, ktorí dávajú príklad svojmu okoliu aj tým, že vytvárajú zdravú rodinu, zodpovedne prijímajú a vychovávajú deti, pracujú na sebe, vedia sa obetovať, deliť, slúžiť a ponúkať svoje dary sebe navzájom v Cirkvi i spoločnosti? Nestala sa Cirkev súčasťou sveta, ktorý presadzuje a upevňuje egoistické postoje jednotlivcov či skupín pomocou klamstva, poloprávd, podvodov, prázdnoty a lacno a rýchlo sa vzdáva tisícročiami overených hodnôt i praxe kresťanského života?
Ak nie je niečo prínosom z hľadiska večnosti, nič to neosoží ani časnému dobru, len nás to vyčerpá, frustruje, zbytočne zamestná, ochudobní... Ak nám chýba pohľad na večnosť, všetky duchovné aktivity sú zbytočné, nedávajú zmysel. Človek nemôže budovať len ľudskosť, všetky totalitné režimy si kládli za cieľ vybudovať šťastie človeka na zemi – a priniesli mu krivdu, utrpenie, zbytočnú bolesť, trápenie a smrť. Práve tí najväčší totalitní mocipáni sa ešte dnes vyhovárajú na plnenie zákonov a nariadení od svojich nadriadených.
V kostole kaviareň (Holandsko)
Ak chceme robiť ľudí šťastnými, musíme myslieť na ich šťastie večné a len vtedy, keď sa človek usiluje dosiahnuť večné šťastie, prinesie to skutočnú radosť a obohatenie jemu aj iným. Reči o duchovnom vákuu či neutralite, ba aj anonymných kresťanoch, ktorí sa takými stali potom, čo opustili vieru, sú táraním. Ak niekde nevládne Boží Duch, nastúpi duch iný. Každý dobre vie, čo musí človek urobiť pre to, aby sa naučil hrať na hudobnom nástroji či dosiahol úspech v nejakom športe. Popri talente je potrebné aj nemalé úsilie, obety, námaha, tréning... O čo viac je potrebné prijať Božiu ponuku a denne dávať na ňu odpoveď čnostným životom!
Zdá sa mi, že aj v Cirkvi si komplikujeme  navzájom život a nevieme už dobre fungovať. Rád by som sa mýlil. Ak to ešte niekde funguje, tak asi tam, kde sa ešte nepodarilo presadiť všelijaké novoty. Všetko sa stáva problematickým, niekde už aj existenčne. Nikto zatiaľ neponúka odpoveď na otázku, ako chce Cirkev na Slovensku fungovať, keď bude musieť sama zabezpečiť prostriedky nielen na činnosť a kostol, ale aj na platy duchovných a všetkých cirkevných zamestnancov. Kto prispeje, ak štát zruší „nespravodlivý“ zákon z päťdesiatych rokov? Nečaká aj nás potom masívna vlna výstupov z Cirkvi a ešte menší počet prijatých sviatostí, ako je to napríklad v Rakúsku, keď príde cirkevná daň?
„Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú, ak Pán nestráži mesto, nadarmo bdejú jeho strážcovia“ (Ž 127). Myslím, že rozumnejšie, ako sa prispôsobovať svetu a splývať s ním a  tými, ktorí si kladú za cieľ rúcať Cirkev, by bolo, keby sme sa odvrátili od prázdnych silných rečí, tárania, reklám, hrania divadla, lacných gest, a dokázali vrátiť sa k vernosti Bohu, modlitbe, službe, k autentickému kresťanskému životu, ktorému učil Ježiš.
Kto dnes tvorí obraz Cirkvi v médiách? Sme to my kresťania, ktorí majú záujem o jej dobro a snažíme sa žiť podľa evanjelia, alebo tí, ktorí ju chcú oslabiť deformovať, rozložiť a likvidovať? Môžeme sa poučiť aj z praxe tzv. „kresťanských strán“ či iných liberálnych subjektov, ony sú schopné fungovať na princípe pyramídovej hry. Získavajú len tí prví, ostatní budú okradnutí. Čím budú naivnejší, tým viacej. Im vyhovuje neporiadok, zmätok, chaos, nejasné a meniace sa pravidlá. My kresťania sa nemôžeme kresťansky tváriť a pritom vedome podporovať hriech. O našom kresťanstve svedčí náš život. Ten musí mať svoj jasný smer a cieľ. Kresťan nemá fungovať len tak zo dňa na deň.
Ježiš nás aj dnes pozýva od hriechu k čnosti, od smrti k životu, od klamstva k pravde, od seba k zmysluplnej službe druhým, od otroctva k slobode, od egoizmu k láske.
Ľudovít Košík
Snímky: Robert Hakala
::
Ďalšie články autora:
::
Iný pohľad: Je Cirkev v kríze?

2 komentáre:

  1. Článok nastoľuje viacero závažných otázok. Vychádzajú z reality a sú oprávnené. Nebolo by dobré neklásť si ich, ignorovať ich alebo obchádzať mlčaním. Celkové vyznenie mi však pripadá priveľmi pesimistické.

    Kľúčovou a zároveň najtrpkejšou otázkou, ktorá v úvahe zaznieva, je tá, ktorá sa pýta na schopnosť Cirkvi „ponúkať riešenie podľa Božieho poriadku a ohlasovať Božiu pravdu“.

    Myslím, že odpovedať treba z hľadiska viery. Máme uistenie, že Kristova Cirkev pretrvá: „pekelné brány ju nepremôžu“ (Mt 16, 18). Navyše, Cirkev disponuje sviatosťami a inými nenahraditeľnými darmi, takže netreba pochybovať o jej schopnosti prežiť a napĺňať svoje poslanie.

    To samozrejme neznamená, že Cirkev si udrží svoje terajšie spoločenské postavenie, počet členov či počet kostolov. Musíme sa zrejme zmieriť (u nás a v západnom svete) s ťažkosťami, nedostatkom a rôznymi obmedzeniami.

    Joseph Ratzinger – Benedikt XVI. už pred viacerými rokmi preniesol závažnú prednášku (Wie wird die Kirche im Jahre 2000 aussehen), venovanú budúcnosti Cirkvi. Vyslovil názor, že zo súčasnej krízy povstane Cirkev zajtrajška – zrejme menšia, javiaca sa „ako dobrovoľné spoločenstvo, do ktorého sa vstupuje len na základe vlastného odhodlania“. Je nutné počítať s otrasmi a vážnymi problémami. Bude to dlhý a namáhavý proces – proces strácania a nachádzania, prekonávania prekážok; bude to cesta od falošného progresivizmu k obnove. Po všetkých skúškach však bude Cirkev znova plná sily, preniknutá vnútorným životom: „Schudobnie a stane sa Cirkvou chudobných.“ Emeritný pápež uzatvára: „Pokladám za isté, že pre Cirkev nastávajú ťažké časy... Ale som si tiež istý aj tým, čo bude na konci: nie Cirkev politického kultu... ale Cirkev viery.“ Z pravej, hlbokej a praktizovanej viery sa teda znova a znova rodí dobrý domov. V sekularizovanom svete, akokoľvek fungujúcom a prosperujúcom, budú ľudia čoraz viac osamotení: „A vtedy objavia malé spoločenstvo veriacich ako úplnú novinku. Ako nádej, ktorá k nim prichádza, ako odpoveď, čo v skrytosti vždy hľadali.“

    Spomeniem ešte myšlienky dvoch katolíckych mysliteľov, ktoré považujem v naznačenom kontexte za dôležité.

    Francúzsky teológ a kazateľ, jezuita Henri Pinard de la Boullaye napísal že moderný svet nesie znaky druhého babylonského pomätenia, ktoré tentoraz siaha „až do najintímnejších záhybov sŕdc“. Súčasný duchovný zmätok má tie najsmutnejšie následky. Situácia je skľučujúca, ale treba si uvedomiť, že Všemohúcemu nejde o počet: „Bohu nie je ťažšie vyhrať hroznú vojnu s hŕstkou ľudí ako s veľkou armádou“ (citované z knihy Ježiš a dejiny; slovenské vydanie 1944).

    A na to nadväzuje myšlienka Giovanniho Papiniho, ktorú načrtol v eseji s názvom Mladistvosť katolicizmu. V rímskej Cirkvi podľa neho možno nájsť istotu a pokoj, a to napriek všetkým búrkam a nepokojom, napriek všetkým krízam, ktoré kvária i samotné cirkevné spoločenstvo. Viera v Ježiša Krista nám dáva silu a nádej: „Keby prenasledovania, kataklizmy, apostázie, pohromy zredukovali Cirkev čo i na trinásť ľudí – koľko ich bolo na počiatku – a jeden z týchto ľudí by bol kňazom, katolicizmus by ešte vždy nebol mŕtvy a bol by rovnako katolícky, t. j. všeobecný...“

    Žijeme v dobe intenzívneho „triedenia duchov“. Pomaly už nebude možné byť len zvykovým kresťanom. Doba si žiada jasnú odpoveď a jasné rozhodnutie.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Anonymný30.6.16

    Veľmi dobrá úvaha.

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.