Dobrý koniec

Vlado Gregor

Tajomstvo Božej existencie je obrovské, nekonečné a i pre človeka s maximálnym IQ celkom iste nepochopiteľné a nevyjadriteľné. Božia milosť nám dáva pochopiť, v čom spočíva zmysel nášho života v tomto nepochopiteľnom tajomstve a zložitosti, ktoré nevládzeme logicky obsiahnuť a definovať.

Stručne sa dá povedať, že tu ide o rozpor medzi kauzalitou a finalitou, medzi slobodou a nevyhnutnosťou, medzi nepochopiteľným milosrdenstvom a zároveň nevýslovnou krutosťou, s ktorou sa v živote stretávame neprestajne. Vidíme ju v histórii našich predkov, hrozíme sa katastrof, ktorých možnosť vidíme v budúcnosti, a zdajú sa nám šťastné zvieratá, ktoré možné nešťastia natoľko nevnímajú.

Kauzalita nás presvedčuje o tom, že všetko má svoju príčinu, a jedným z argumentov v prospech existencie Boha je to, že tu musela byť prvotná príčina, ktorá všetko dala do pohybu. Ak tu však táto prvotná príčina existovala, mala by k niečomu smerovať, k nejakému veľkému finále a dôstojnému koncu. Ťažko predpokladať nezmyselný reťazec nekonečných a v konečnom dôsledku nepochopiteľných príčin, ktoré vznikajú samé od seba, podľa nejakého poriadku, ktorý je imanentný a prekonáva chaos a entropiu z nejakej nedefinovateľnej a nevedomej vôle. Práve v tom je paradox ateizmu, ktorý si vlastne vyžaduje väčšiu vieru ako tušenie a hľadanie Boha.

Nielen my kresťania, ale ľudia ako takí teda veríme v nejaký zmysel, v nejakú tú finalitu a smerovanie k niečomu. Asi to máme vo svojej prirodzenosti, pretože aj ateizmus si tvorí určitú vnútornú logiku a hierarchiu právd a predpokladá, vďaka svojim zásluhám, lepší spoločenský poriadok, než aký môže vytvoriť akékoľvek náboženstvo.

Je tu paradox evolúcie, ktorá mnohým veriacim pripadá krutá a nezmyselná. Predpokladajú, že aj preto nemôže existovať a viera v ňu vedie k vzniku totalitných systémov a absolútnej nezodpovednosti. Stalin sa raz vyjadril, že vďačnosť je vlastnosťou psov... Máme teda dôvod byť niekomu vďační za svoju existenciu a ešte k tomu ho považovať za milosrdného?

Máme zdravý rozum, ktorý nám hovorí, že všetko sa deje prostredníctvom určitých procesov a postupne. Prichádzam stále detailnejšie na to, že vyvíjame sa nielen my, nielen život, ale aj samotný vesmír, a to od úplného počiatku, alebo aspoň od toho počiatku, ktorý predpokladáme a ktorý podľa všetkého nikdy nebudeme môcť celkom pochopiť. Už Herakleitos píše o boji protikladov a o tom, že vojna je matkou všetkých vecí. Túto tézu prevzal aj marxizmus v podobe teórie o jednote a boji protikladov, ktorý tvorí úplne všetko.

Môžem na svojom živote potvrdiť, že najviac som získaval z toho, čo sa mi nepodarilo, kvalitnejšie ma modelovali a viac ma poúčali nezdary ako to, čo mi vychádzalo a išlo ľahko a bez trápenia. Mám niekedy pocit, že evolúcia a skutočne komplexné a zásadné premeny spočívajú v tom, že to nepochopiteľné Božie milosrdenstvo necháva veci a pomery prísť až k úplnej beznádeji a bezvýchodiskovosti a až potom účinne a nečakane zasahuje. „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ vzdychá Kristus na kríži a tento povzdych sa mi ozýva z ťažkostí a nešťastí všetkých živých tvorov. Naozaj sa zdá naivné predpokladať, že Boh vníma všetko živé a stvorené a že registruje aj toho malého vrabčeka, za ktorého by sme nedali ani deravý groš...

Zložitý vývoj a nečakané smerovania sú aj v podstate kresťanstva a jeho organizácie, teda Cirkvi. Táto sa veľmi skoro individualizuje a rozpadá, rôzne mienky sa ocitajú v súboji protikladov a mocenské boje sa svojou nemilosrdnosťou, hlúpou bezohľadnosťou a ignoranciou hádam ani veľmi nelíšia od tých takzvaných profánnych a svetských konfliktov. Zdá sa však, že Boh nad tým všetkým naozaj bdie a v rámci tých hierarchických a niekedy až nemilosrdných spoločenstiev sa neustále rodia svätí ľudia, ktorí nakoniec, niekedy aj proti vôli tých super organizovaných, pohýnajú život a dejiny ďalej, organizáciu zachraňujú tesne pred pádom do priepasti a dávajú jej nový zmysel a hodnotu.

Hierarchickosť a poriadok sa občas Cirkvi vyčítajú, ale bez poriadku a pravidiel nemôže organizmus existovať – ani jednotlivec a tobôž nie organizmus celého spoločenstva. Tá hierarchia, poslušnosť a zodpovednosť môžu mať iste aj svoje temné stránky a následky. Dá sa zneužiť nielen Morálny kódex budovateľa komunizmu, ale aj Desatoro, ba dokonca aj Ježišove pravidlá, ktoré spochybniť je ozaj umenie, a predsa to aj jeho vyznávači a nasledovníci neuveriteľne rôznorodým spôsobom dokážu.

Predsa je tu len, na rozdiel od rôznych utajovaných a paralelných a povedzme si priamo aj slobodomurárskych štruktúr, určitá verejná a niekomu sa zodpovedajúca hierarchia, ktorá zaručuje predsa len definovaný, aj keď nedokonalý poriadok a prehľad. Sloboda Božích dietok spočíva v tom, že sú ochotní aj za cenu života, ale bez násilia, tento poriadok síce rešpektovať, ale napriek tomu ho vylepšovať, zdokonaľovať, alebo sa aspoň za jeho vylepšenie modliť.

To sa iste nedá povedať o rôznych utajených štruktúrach, mafiách a klikách, ktoré sa napriek svojim schopnostiam a možnostiam vzájomne nenávidia a tvoria revolúcie, ktoré nakoniec požierajú svojich vlastných. V tom viďme nádej pre to naše veriace spoločenstvo, pre tú loďku Petrovu, ktorá napriek svojej krehkosti dostala mnohé prísľuby, ktoré sa nám možno zdajú nereálne a nesplniteľné. Chcem teda touto, asi trochu nesúvislou, úvahou prispieť k tomu, aby sme naďalej verili v konečné riešenie, ktoré bude spravodlivé a milosrdné.

KYRIE ELEISON! PANE, ZMILUJ SA!

Vlado Gregor

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.