Básnik z Mokrého Hája

Ľudovít Košík

(Ignác Zelenka – Eugen Vesnin)

Červený kŕdeľ domčekov
Pri potoku Starohorskom
Kostolný kohút pod lipou
Spevu a konválií
Plný háj
Pred hostincom zas vztýčený
Krásny máj
Toto je moje rodisko
Obec
Mokrý Háj

Básnik, publicista, prekladateľ, filológ a archivár. Ignác Zelenka sa narodil 22. januára 1913 v chudobnej sedliackej rodine Pavla  (1873–1937) a Márie, rodenej Kočárikovej (1882–1961) v Mokrom Háji. Bolo ich päť detí, dve umreli v útlom veku.

Narodil som sa v januári
Keď vesmír bielou krásou žiari
Na krst ma viezli do Skalice
Za hrozne strašnej fujavice
Meno mi dali celkom grécke
Odcudzím sa raz rodnej vieske?

Gymnázium navštevoval v Skalici, kde vynikal v štúdiu jazykov, osobitne v latinčine, a tu aj zmaturoval. V kvarte sa zamiloval do sedliackej dievčiny a chcel štúdium ukončiť, ale otec a riaditeľ gymnázia ho presvedčili, aby pokračoval v štúdiu. Už tu sa zapájal do literárnych krúžkov a pri slávnostiach ako recitátor. Teológiu začal študovať v roku 1931 Trnave. Vážne ochorel a tri mesiace sa liečil v trnavskej nemocnici. Od roku 1933 sa rozhodol pokračovať v štúdiu teológie v Ríme na Gregoriánskej univerzite. Východný obrad študoval na pápežskom Orientálnom ústave, kde navštevoval kurzy z gréčtiny, ruštiny, ruskej literatúry a staroslovenčiny. Býval v kolégiu Russicum. Za diakona bol vysvätený 11.novembra 1937. Za kňaza východného obradu bol vysvätený v ruskom katolíckom kostole sv. Antona opáta na Esquilline, z rúk biskupa Alexandra Evreinoffa, 28. septembra 1938. V  Mokrom Háji slávil aj svoje primície.

V roku 1939 získal na Gregoriánskej univerzite licenciát a v roku 1942 doktorát z teológie. V rokoch 1940–43 bol lektorom slovenčiny na univerzite v Ríme, pokračoval v štúdiu jazykov a literatúry a získal v roku 1945 aj doktorát z filozofie. V roku 1943 získal aj diplom archivára, paleografa a bibliotekára na Odbornej vatikánskej škole a stal sa bibliotekárom v Apoštolskej Vatikánskej knižnici.

Čoskoro po vysviacke požiadal o dišpenz od záväzkov z nej vyplývajúcich a laicizoval sa, ale o dôvodoch, prečo sa tak rozhodol, sa nikomu nezdôveril. Až neskôr sa zistilo, podľa svedectva Jána Hnilicu, že preradenie do laického stavu získal dekrétom č. 378/43 z 27. februára 1946 a získal dišpenz od kňazských povinností. Zostal po celý život v celibáte, bol katolíkom, mužom pevnej viery.

V rokoch 1943–1975 pracoval v katalogizačnom oddelení vatikánskej knižnice, mal na starosti knihy v slovanských jazykoch. Pápež Pavol VI. ho vymenoval za riaditeľa katalogizačného oddelenia. Túto funkciu zastával ako prvý laik a cudzinec, až do odchodu na dôchodok 1. februára 1983.

Svoj rodný kraj mal v  láske, no hoci nebol politickým exulantom a k politickým pomerom na Slovensku sa nevyjadroval, jeho angažovanosť v povojnových rokoch a sociálna pomoc emigrantom ho zaradila v jeho rodnej vlasti medzi režimu nepriateľské osoby a na Slovensko sa bál prísť aj v dobe politického odmäku na konci šesťdesiatych rokov.

Zaslúžil sa o skatalogizovanie slovenských fondov a rozšírenie výmeny medzi Vatikánom a Slovenskom. Zomrel v Ríme po prijatí sviatosti pomazania chorých, odovzdaný do vôle Božej 12. júna 1983, na zlyhanie srdca. Jeho pohreb sa konal 14. júna a hlavným celebrantom zádušnej svätej omše bol biskup Dominik Hrušovský, ktorý predniesol aj kázeň. Je pochovaný v hrobke kňazov pôsobiacich v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda  v Ríme, na novom cintoríne Flaminio.

O smrti napísal:

Už sa jej nebojím, už z nej viac nemám strach.
Zmierený so zemou, zmierený s nebesami,
čakám ju každý deň, sťa hosťa vo dverách.
Tajomstiev nijakých niet viacej medzi nami...
Až budem zomierať, nevyrušujte ma,
by som sa mohol včas poďakovať Bohu,
za dary života. Niet krajšieho vena!
Velebiť prírodu mal som za úlohu prvoradú.

Už ako študent publikoval v časopise Kultúra, Slovenské pohľady, Prameň, Pero, Postup, neskôr v emigrantských časopisoch. V roku 1945 zorganizoval v Ríme Ústredie sociálnej starostlivosti o slovenských utečencov v Európe, ktoré podporovalo Združenie slovenských katolíkov Amerike. Bol organizátorom slovenského kultúrneho života v Ríme. Pomáhal slovenským emigrantom rozličným spôsobom. Stretával sa so Slovákmi, často prichádzal do Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda. V roku 1947 zorganizoval prvý emigrantský zborník Vo vyhnanstve. Založil Slovenskú informačnú kanceláriu, vydával prvý slovenský časopis Rím (1948–54) a prvú slovenskú edíciu Rím v Taliansku. V nej vyšli aj jeho práce Vatikán – sídlo námestníka Kristovho (1950), Svätá stolica (1953); preklady: A. Colombo: Sv. František z Assisi, I. Giordani: Pápež, Cirkev a Rím.

V roku 1963 založil v Buenos Aires edíciu Duch a svet, ktorú redigoval Ján E. Bor (Ernest Žatko). Jeho prvý básnický výber vyšiel v Buenos Aires v  roku 1967 pod názvom Zo zátišia mimóz. Ďalšie zbierky nasledovali: Z temena mojich hôr (1966), Cesta na Ponzu (1968), Ja nie som potomok zlatokopov (1968), Aj v etruských záhradách (1970), Kytica nezábudiek (1971), Ó, more, ó more (verše zo Stredomoria – antológia, 1973), Prehŕňajúc svoj rímsky náčrtník (1975), Balada o neznámom Slovákovi (1976), Albatros slovenský (Pieseň k 70. narodeninám J. E. Bora 1977), Sebe samému (1979), Athanasia slovacca (Slovenská nesmrteľnosť, 1980), Bohuš a Boženka (Kolín, 1981), Excelsior (Básnická toccata k 75. narodeninám J. E. Bora, Hamilton, 1982), Tam kde kvitnú eukalypty (antológia, 1983).

V roku 1983 mal pripravených do tlače šesť kníh. Jeho poézia je tematicky veľmi rôznorodá a svojrázna. Celkovo napísal vyše dvadsať básnických zbierok. Inšpiráciu čerpal z rodnej krajiny, z krás Ríma a stredomoria, z grécko-rímskej kultúry. V zborníkoch sa usiloval zachytiť literárne práce slovenských spisovateľov v emigrácií. J. E. Bor, literárny kritik a hlavný vydavateľ jeho diel, napísal o nich viac než desiatku literárno-kritických štúdií. Jeho práce boli prekladané do taliančiny, španielčiny i ďalších jazykov. Popri básnickej tvorbe sa venoval aj písaniu knihovníckemu vedeckému výskumu a prekladateľskej činnosti. Používal pseudonym Eugen Vesnin. Jeho práce na sprístupnenie slovenskému čitateľovi i literárno-vedné zhodnotenie ešte len čakajú. Iste majú čím obohatiť dnes už prístupnú tvorbu básnikov katolíckej moderny.

Chcem si len z piesní pomník postaviť
Veľmi prostý
Ako som proste žil
Prosté som piesne vil
Z duše úprimnosti.

Ľudovít Košík

Použitá literatúra 

(poskytuje aj ďalšie informácie o tejto významnej slovenskej osobnosti žijúcej v exile):

Slovenský bibliografický slovník, MS, Martin, 1994

Ján Hnilica: Eugen Vesnin; Život a dielo málo známeho slovenského básnika v exile, Kultúra, 1/2009

Július Bobovnický: Eugen Vesnin – nepoznaný a nedocenený básnik z Mokrého Hája, Záhorie, 3/2007

Lexikón katolíckych kňazských osobností, Lúč, Bratislava, 2000

knihy.dominikani.sk

::

Ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!