- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Odporúčaný článok: Človek ako boh (peklo na zemi) - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

15. augusta 2017

V odrazke

Teofil Klas

Plamienča
Povedz si, radšej nie.
Nie, nedokonči verš.
Nevyznej nadšene,
keď nieto prečo.
Daruj sám sebe to,
čo nevieš — čo i vieš.
Nie je to klepetom
a ani mliečom.
Nechodíš po kvešte
a nevyberáš clo.
Radšej raď:
                   „Rozrežte
škrupinu vdvoje.
V orechu plamienča
dnes ešte nezhaslo.
Strata je najmenšia,
keď tlo je moje.“



Tušené
Cítim to.
Viem to.
Zrkadlíš sa
v každučkej čujnej odrazke.
V každučkej
mojej čujnej odrazke.
Čarovno
prúdi do mňa
stichša,
ako sa šušká o láske.
Ako sa
jemne šušká o láske.
Či môže
nebyť
zrkadlené?
Či môže klamať tušené?
Či môže zmysly klamať
tušené?
Pláň duše
láskou
ruka klenie,
čo ju tak cítim vzrušene.
Čo ju tak
cítim v sebe vzrušene.


Trónne tichá
Membrány vo mne
memorujú
more
motívov, obrazov a výhľadov.
Či mala by sa mať už na pozore
starecká schránka
s dušou primladou?
Na vlnách
kolembá sa plachetnica.
Vietor ju do diaľavy unáša.
Podvečernému slnku
plavne sní sa
o plavom
pozlátení rubáša.
Na horizonte
hrajú trónne tichá.
Muzicírujú v ľahkom orchestri.
Hoc kadencia
skladmo nedoslýcha.
Ešteže
van ju v diaľke rozpestrí.


Nad bremä kroku
Občas
verš plynie hladko,
poeticky.
Cítiš ho ako pieseň vnútornú.
Bože, nech tak je dnes,
aj vždycky!
V ústrety hre aj úspornu.
Neatakuje
nastražené hrádze,
ba ani hluchý kameň
v predpolí.
Nad bremä kroku
niesť sa vládze
bez ublíženia reholi.
Keď nadnáša sa
vzácne vyrovnane
na nepostižných krídlach
anjelských,
perute Tvorcu, jeho dlane
vkladajú sa ti
v záväzky.


Sväté obrady
Pole
sa vlní v sile vánku.
Na celý svet je rozpäté.
Myslí však duša
na pohánku,
keď lapá vnemy do siete.
Tam,
kde je radosť ducha v láske,
plynie i plavá gravita.
Sily sú
rozpoznania našské,
zmyslom sa úžas naskytá.
Všetkému všetko
rozhodne je krása.
prvá isto v poradí.
Čo vlastní, ťahá,
zachvieva sa
a blaží sväté obrady.
Niva
je plná voľnej vlahy.
Gravitačného počinu.
Pútnik
sa cíti v bázni nahý.
Netušil toľkú hostinu.


Cez paraván
Na horizonte udalostí
sa celý život zrkadlí:
čo dni
si ponad hry a pôsty
akoby iba ukradli.
Tu monadicky veľkolepo
je v každom bode hologram.
Azda si
v básni bez preklepov
darovnú rolu odohrám.
Tu cez paraván
prežmurkáva
istý, lež práve hmlistý svit.
Nedarí sa mi, márna sláva,
zaľúbené doň listy skryť.
Pritom aj všetko znútra sa tu
vpisuje vo tvár ikony.
Raz vyvŕbi sa na podstatu
tvar,
keď ho z času vykloní.


Bez tiesne
Už nieto plánov, ďalších plánov.
Lán je žatvy hoden.
Pod suchú kosu schystaný.
Neradno prísť už vari ani o deň.
Ani o deň.
Prorokuj, duša, histamín.
Dovŕšiš niečo,
ani sa to z predsnívania nezdá,
samého ťa to prekvapí.
Znamenia ducha
v čudách času hniezdia.
Čudno hniezdia.
Veď prospeli aj prešľapy.
Nevyšlo zrno navnivoč,
nič v spare nesplesnelo.
Hoc vyznievalo pobiede,
bez tiesne očividne zrelo dielo.
Cez anjelov.
Strniskom seraf povedie.
Dar plavým slnkom odplekaný,
páľou rodnej pláne,
ponúka žatvu rozvanu.
Ráno sa vlní neuponáhľane.
V plodnom vane
incenzuje sa volaniu.


Blankytné tiché fujarovanie
Fujary, flauty
biele na belasom fóne.
Tancujú pri nich
anjelici oblakov.
V ihravom tichomorí
starosť času tonie
a vkĺza do ponoru s kresbou
do slákov.
Prisadnite si.
Vráťte pokoj svojej duši.
Vánok
je čudotvorný maliar blankytu.
Krajinku ticha stvorí pre vás
na prievrší,
belaso-bielu scénu
v kráse blanitú.
Pritom vám zahrá v bielom
na fujarách, flautách,
ako len ticho sa dá,
celkom bezhlasne.
Prebudí vo vás
eufóriu kozmonauta.
A fantastický pochop
miesta pre básne.

::
(Fotografie: Ján Maršálek)
::

1 komentár:

  1. Anonymný16.8.17

    Komentujem iba tak...aby to niekto nechápal a nevysvetľoval si to konfrontačne, pretože sa aj moje príspevky objavujú na tomto portáli, ale priznám si, že ako čitateľ a najmä humorista okrem aforizmov, epigramov a humoresiek tomuto druhu umenia nerozumiem. Týmto básňam, a veršovankám, ktoré sa niekedy ani nerýmujú, navyše sa napodiv napríklad celostránkovo objavujú v Literárnom týždenníku, ako sa snažím, tak sa snažím, nerozumiem, hoci by som veľmi chcel. A nie som iste sám. Podobne ako niektorým tzv. atraktívnym umeleckým obrazom, ktoré zreteľne nič nevyjadrujú. Rozumie im snáď iba autor, pochybujem, že by sa k tomuto umeniu niekto vedel fundovane vyjadriť a rozumel tomu. Vraví sa...asi preto často: čo chcel tým vlastne básnik povedať? milan kupecký

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.