Ateizmus bez masky

Ravi Zacharias: Skutečná tvář ateismu

Praha, Návrat domů, 1998

Ravi Zacharias sa vo svojej knihe snaží argumentačným, ilustratívnym a aplikovateľným spôsobom preskúmať skutočnú tvár ateizmu a poukázať na to, že ateizmus nie je schopný prekročiť na svojej ceste hlavné prekážky a ukazuje tak slabosť svojej obrany a nezmieriteľnosť svojej prehry. Zacharias sa dotýka štyroch oblastí tejto porážky – chýb spôsobených neznalosťou prvotnej príčiny, straty morálky, absencie akéhokoľvek zmyslu a smrti nádeje. Pri objasňovaní pôvodu, stavu, záchrany a údelu človeka vedú odpovede ateizmu k roztrieštenosti. Autorovým zámerom v druhej časti  knihy je  empiricky overiteľnými dôkazmi so všetkou súdržnosťou pravdy ukázať, že presvedčivejšiu odpoveď na všetky spomínané otázky je schopný dať teizmus.

V každej kapitole nachádzame hodnotné myšlienky a fakty. Knihu obohacujú aj citáty a vyjadrenia viacerých spisovateľov, vedcov či filozofov a tiež úryvky básní. Možno povedať, že Zacharias sa úlohy poukázať objektívnym spôsobom na trhliny ateizmu zhostil veľmi dobre.

Ateizmus má svoje slabé miesta a nedokáže naplno odpovedať na existenciálne otázky človeka. Človek si od začiatku dejín kládol otázku existencie Boha, vedci a filozofi veľkého formátu diskutovali a diskutujú na túto tému dodnes. Ateizmu pritom počas storočí nikdy nechýbali skúsení obhajcovia, náboženstvo bolo vystavované mnohým ostrým útokom a úderom, ktoré mu uštedrila najmä darvinovská teória, mnohými vnímaná ako vedecky doložená skutočnosť. S nástupom darvinizmu sa útoky proti kresťanstvu vystupňovali.

Ďalší otras prišiel s príchodom nemeckého filozofa Fridricha Nietzscheho, ktorý mal svojím priamym vyhlásením o mŕtvom Bohu rozhodujúci vplyv na myslenie 20. storočia. Nietzsche sa ako prvý západný filozof pokúsil pozrieť svetu do očí bez toho, aby mu vo výhľade bránil nejaký Boh. Mýtus o Bohu, ktorý držal pri živote celé ľudstvo, bol podľa neho skrz-naskrz odhalený, ale to, čo videl za oponou, mučilo jeho myseľ. Človek bez Boha stratil zmysel existencie a tma ničoty, ktorá na neho neúprosne doliehala, sa nestratila zapálením sviec. Nezmyselnosť a pominuteľnosť sveta bez Boha bola reálnou skutočnosťou.

Nietzsche si uvedomoval možné dôsledky smrti Boha. Sám predpovedal, že 20. storočie bude najkrvavejším storočím v dejinách a že prepukne celosvetové šialenstvo. V obidvoch veciach mal pravdu. Aj keď sa snažil nájsť spôsob, ako sa stať nezávislým od akejkoľvek autority okrem seba samého a tak zachytávať poznanie dobra a zla, nikdy jeho ideológia nevyriešila dilemu sveta a človeka bez Boha. Ateizmus vedie človeka k mnohým nejasnostiam o sebe i svete a k absencii zmyslu, ktorý by mohol prijať.

Z vedeckého pohľadu je svet aj my dielom náhody. Avšak medzi jednotlivými vedcami aj v otázke evolúcie a jej procesu existujú rôzne tvrdenia a pohľady. Evolúcia prináša so sebou  veľa nejasností a závažných sporov. Ako píše Zacharias: „Jednou z tragických lekcií tohto storočia je, že odborníci z určitých odborov čerpajú zo svojho poznania s cieľom dokázať v podstate čokoľvek, čo dokázať chcú, pričom vynechávajú jednotiacu pravdu, ktorá sa prejavuje zodpovedajúcim uznaním i iným odborom“ (str. 38).

V týchto súvislostiach možno povedať, že len určitý jednotiaci morálny systém dokáže ľudí vo všeobecnosti takpovediac „držať na uzde“. Inak sme v pokušení stanoviť si svoje vlastné egoistické zákony a princípy, bez ohľadu na dôsledky. Niečo podobné sa odohralo v najničivejšej vojne v dejinách – druhej svetovej vojne. Táto vojna odhalila hĺbku zločinnosti, do ktorej dokáže upadnúť ľudská myseľ, kam až človek bez Boha dokáže zájsť.

Avšak nie je to iba druhá svetová vojna, ktorá otriasla svetom. A nielen gulagy a koncentračné tábory svedčia o ukrutnosti človeka bez Boha. Boli to aj ideológie – ako marxizmus, leninizmus či komunizmus, ktoré pod rúškom slobody a lepšej spoločnosti vytvárali diktatúru bezohľadnosti a egoistických cieľov. Po príklady pomýleného správania sa človeka bez Boha nemusíme ani dnes chodiť ďaleko. Človek dneška je ochotný veriť hocičomu, len nie Bohu, a pritom chce dosiahnuť šťastie, ktoré tak veľmi chce a potrebuje.

Všetko na svete sa dnes točí okolo človeka, človek sa stáva meradlom všetkých vecí. Človek bez Boha by chcel byť ako Boh: „Samých seba korunujeme za bohov svojej existencie – ale končíme ako falošní bohovia, ktorí sa nespasia od smrti, prázdnoty ani bolesti“ (Matka Tereza). Útekom od Boha a od jeho lásky sa človek stáva ničím. Pretože človek nie je Boh – nie je všemohúci ani vševediaci, je súčasťou Božieho stvorenia.

Boh stvoril človeka na svoj obraz a podobu. Božia láska bola prvým a konečným podnetom na stvorenie prvých ľudí i sveta, pretože Boh je láska. Niet na zemi človeka, ktorý by netúžil po láske, aj keď chápanie a poňatie lásky môže byť u každého odlišné. Vzťahy k druhým ľuďom dávajú ľuďom (i ateisticky orientovaným) zmysel ich  života, jeho naplnenie. Ľudské vzťahy však oslabuje hriech a pretrháva ich nevyhnutnosť smrti každého človeka. Vidíme to už u prvých ľudí v Edene, keď ich narušený vzťah k Bohu viedol k vzájomnému odcudzeniu. 

Jediný vzťah, ktorý má možnosť pretrvať, je vzťah k Bohu. Tento potom slúži ako predloha či vzor všetkým ostatným vzťahom. Vzťah k Bohu má svoj zmysel, cieľ i objekt, má nádej i naplnenie.

Kresťanstvo nie je sociálny konštrukt, ktorý si človek môže kedykoľvek pozliepať či pozmeniť ako sa mu zachce. Kresťanstvo je pravda hovoriaca o tom, že Kristus ako reálna historická postava vstúpil do dejín sveta. Vtedy sa  Boh naplno zjavil človeku, keď poslal na svet svojho Syna. V tom sa prejavuje jeho láska k celému svetu, ale jej uplatnenie je v živote človeka vysoko individuálne. Uveriť tomu, že aj neveriaci človek potrebuje Boha, nie je len tak v jeho moci. Je to proces, ktorého iniciátorom býva samotný Boh.

Kristína Ondrkálová

::

Podobný článok: Boh, človek a diabol

::

Ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!