28. septembra 2017

Prameň spod Ďurovej skaly

Jozef Nemčok
Prameň, ktorý vyviera v strede rodnej dediny, obdivujem od svojej mladosti. Zaujímavosťou prameňa je jeho žriedlo, ktoré je niekde vysoko v skale, ktorú od nepamäti volajú Ďurova. Táto skala sa týči nad dedinou ako jedna z dominánt pohoria tohto kraja. Zdobí ju strmina, na ktorej od dediny nerastú  žiadne stromy. Aj keď nejaké narastú, skala im nedovolí sa rozkonáriť a z diaľky vyzerajú ako bonsaje. Možno meno tejto skaly pochádza z doby panovníka Juraja, ktorý údajne vlastnil tento kraj. V okolí namiesto Juraj hovoria Ďuro, nuž ostalo aj tej skale meno Ďurova.
Voda, ktorá vyteká v strede dediny z tohto prameňa na kopcovitej lúčke, tiahnucej sa dlhým úbočím oproti niekoľkým domcom, dnes už sčasti obývaných len chalupármi, je čistá ako krištáľ. Voda z prameňa tečie stále rovnako svieža a studená dňom a nocou, rok čo rok, od nepamäti. Neprekáža jej leto ani zima, slnko ani mráz.

Aby ľudia nemuseli prechádzať cez potok, keď si chcú nabrať vodu z prameňa, dávni predkovia z rovnej vysokej jedle vysekali žliabok. Na mieste, kde voda vyviera, vysekali otvor, na druhej strane potoka pri ceste osadili šikmo kríž a jedľový žľab osadili do skaly a kríža. Vodu z prameňa tak previedli cez tečúci potôčik k ceste vedúcej krížom dedinou.
Dobytku, ktorý šiel na pašu alebo z pasenia, či koníkom, ktoré ťahali prázdny alebo plný voz, slúžil zas veľký žľab podobný korytu. Aj v nedeľu a vo sviatok ľudia len tak voľne vyhnali dobytok či kone, aby sa bez voza nespútané v postrojoch napili. Aj tento žľab bol zaujímavý. Skôr než ho osadili pod žliabok, v Dubine – na parcele, kde rástol – ručne pílkou bruchačkou museli dub spíliť, osekať, naložiť na voz a odviesť. Jeho dĺžka bola aj štyri metre a hrúbka taká, že ho dvaja chlapi skoro neobjali. 
Asi takto to vyzeralo v minulosti
Sekerami vybrali jeho vnútro a na konci jednej strany dna cigánskym vrtákom vyvŕtali otvor, do ktorého vystrúhali štopeľ. Jeho jedinou úlohou bola zadržiavať alebo vypúšťať vodu zo žľabu, ak už bola časom špinavá. Tie vrtáky v rôznych veľkostiach zhotovoval Aladár Fúro Dolný, cigánsky majster zo susednej dediny. Dolný preto, že tých Aladárov Fúrov v osade bolo niekoľko. Každý mal ešte iné meno. Tento mal meno Dolný asi preto, že mal chatrč pozdola toho Horného.
V osade žilo viacero Cigánov – pomenovanie Róm vtedy nepoznali – všetko rôzni majstri:  košikári, kolári, ale aj tí, čo kresali rôzne korytá.  Okrem remesla, ktorým sa takto živili, boli to chýrni muzikanti, ktorí nemohli chýbať na žiadnej svadbe, muzike či inej zábave na okolí. Na Vianoce, Veľkú noc, na meniny a iné sviatočné príležitosti s husličkami pod pazuchou. Neobišli žiaden domec, aby nezavinšovali nejaký vinš a nezahrali ľudovú, ale aj svätú pieseň. Za kus koláča, slaninky alebo pár zemiakov, pre deti, ktorých mali v tých chatrčiach neúrekom.
Spomínaný prameň bol  jediným zdrojom vody v dedine. Ak aj mali niektorí pri dome studňu, tá slúžila pre statok, teda zvieratá, väčšinou vykopaná neďaleko miesta, kde ukladali do štvorčeka maštaľný hnoj. Inde nemohla byť. Nebolo na dvore miesta.
Škoda, že ani žliabok, ani  žľab nevedia hovoriť. Tie klebety, ktoré po dlhé desaťročia ženy povraveli, kým im do kýbľa – smaltovaného alebo pozinkovaného vedra – natiekla zo žliabku voda, ostávajú tajomstvom. Mali čas, lebo muži sa zo šichty, väčšinou z kopcovitých políčok, lesa či neďalekých zlatých banských štôlní, vracali až večer. Nuž takto ženy z celej dediny so založenými rukami pod prsiami roznášali novoty z horného konca na dolný a naopak. Možno práve tu vznikla i pieseň: „V hornom konci bývam, v dolnom frajera mám, naprostred dediny po vodu  chodievam...“
Ako chlapci sme na žľabe napájali napasené kravičky, gazdovia napojili spotené kone, ktoré ťahali na doštenáku drevo alebo na rebrináku naložené seno. Skôr než sa koníky napili čistej vody, nozdrami zafrčali na znak, že voda je čistá, a len potom pili litre vody.
Podoba prameňa dnes
Prebytočná voda zo žľabu odtekala do potoka. Ten grant – ako žľab domáci volali – mali radi i mládenci z dediny. Veľkonočný pondelok sa stal vaňou pre dievky, ktoré mládenci ťahali cez dedinu, aby ich v ňom okúpali. Krik a piskot mokrých dievok sa niesol celou dedinou. Nasledovalo vyšibanie vŕbovým korbáčom upleteným z ôsmich prútov, na ktorom boli mašle rôznej farby, darované dievkami.
Žliabok a voda, ktorá ešte aj dnes tečie, slúži všetkým, domácim i pocestným. Kto sa z tej vody napil, prípadne napije, akoby nanovo ožil. Kvapky na tvári alebo rukách sú balzamom, ktorý nenahradí žiaden krém svetových značiek.
Pravdaže, žľab časom začal hniť. Neudržal vo svojom vnútri vodu. Pominuli roky, čo ten starý doslúžil, nový nemá kto osadiť. Už niet ani takých chlapov, ktorí by nový dub zoťali, vysekali a osadili, ako to robili po stáročia ich predkovia. Aj cigánsku osadu za dedinou zrušili a jej obyvatelia odišli nikto nevie kam. Pri žliabku už nepostávajú ženy. V dedine zaviedli vodovod. Voda, ktorá v ňom tečie, vyteká tiež spod nejakej skaly, je však „nasýtená“ vôňou železných rúr, ktorými priteká gazdinám až do kuchyne.
V súčasnosti tečie voda  jedľovým žliabkom zo skaly ponad potok, ale do betónovej skruže, ktorá nahradila drevený dubový žľab. Moderná doba ukradla vode, ale aj skale, odkiaľ prúdi,  tú krásu a príťažlivosť, ktorá po stáročia ľudí očarovávala.
Jozef Nemčok
(Ilustrácie: archív autora)
::
Ďalší článok autora: Otcova roľa
::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.