8. septembra 2017

Otcova roľa

Jozef Nemčok
(Zamyslenie týchto dní)
Nie náhodou som si vybral ako námet na dnešné zamyslenie báseň Otcova roľa z pera Ivana Kraska. Tento básnik a pokračovateľ štúrovskej generácie mal vrúcny vzťah k rodnej hrude. Narodil sa v roku 1876 v roľníckej rodine, čo pripomína i jeho báseň, ktorá ma inšpirovala napísať o „roli živiteľke“. I v súčasnej dobe táto báseň rezonuje ako memento, ako výzva chrániť životné prostredie a pôdu, lebo každý kúsok zeme má pre život nesmierny význam. Zem je v pravom zmysle slova živiteľkou, jej význam spočíva v produkcii základných potravín nielen človeku, ale všetkému živému.
Báseň vystihuje momenty ľudí, ktorí v minulosti i napriek biede sa vracali k rodnej hrude, ako tuláci prichádzajúci z ďalekej cudziny. Básnik píše:

Z cudziny tulák pod hruškou stál som
zatlenou spola.
Poddaných krvou napitá pôda
domov ma volá...
Slová, ktoré stoja za zamyslenie. Zvlášť v dnešnej zložitej hospodárskej situácii, v dobe, keď chudoba akoby sa znova vkrádala do mnohých rodín. I do tých, ktoré akoby zabudli na „otcovu roľu“, ktorá ostáva nezoraná, opustená. Pritom pri troche otcovskej lásky by možno bola „záchranou“; k nej sa utiekali naši predkovia, keď ich život tiež sužovala dnešným pomenovaním hospodárska kríza.
A tu mi nedá neuviesť druhú slohu tejto básne, kde Krasko, pochádzajúci tiež – ako sa v jeho životopise uvádza – z chudobnej rodiny, píše:
Strnište suché na vlhkých hrudách
pod nohou praská.
Zdá sa, že ktosi vedľa mňa kráča –
na čele vráska,
v láskavom oku jakoby krotká
výčitky nemá:
– prečo si nechal otcovskú pôdu?
Obrancu nemá!
Je pravdou, že pôda, hlavne tá úrodná, ešte pred pár rokmi obrábaná mozoľmi otcov, čím ďalej, tým viac ostáva nezoraná, zaburinená nekultúrnymi rastlinami. A tá, ktorú ešte ako-tak ošetrujeme, je len holou okrasou našich príbytkov. Mnohokrát bez úžitku. Nezaškodilo by, myslím, jej zúrodnením, napríklad pestovaním zeleniny, trochu „odľahčiť“ rodinný rozpočet.
Škoda, že ľudia, ktorí ešte pomerne nedávno skláňali hlavu nad kúskom v zemi zasadených zemiakov, papriky, mrkvy či inej zeleniny, aby motykou zničili burinu, uspokoja sa teraz s upraveným trávnikom okolo svojho príbytku. Mnohé opustené a zarastené záhradky, záhradkárske osady či vinohrady pred niekoľkými rokmi ovešané sladkými strapcami hrozna sú toho dôkazom.
Akoby sme si neuvedomovali, že to vlastnoručne dorobené, na svojom obratá úroda je po zdravotnej stránke kvalitnejšia – bez rôznych škodlivín, prísad, nepovolených postrekov – isto lepšia ako tá dovezená z druhých krajín, zrejúca v skladoch potravinárskych reťazcov, pri ktorej nepoznáme jej pôvod.
Stali sme sa konzumentmi nekvalitných dovážaných potravín, od tých živočíšneho pôvodu po rôzne druhy zeleniny, ale aj iných každodenných potrieb. Mnohé sú „obohatené“  rôznymi prísadami, o ktorých škodlivosti sa dozvedáme až vtedy, keď niekto ochorie, keď vypukne nejaká aféra.
Pravdaže, v mnohých prípadoch, napríklad v súčasných panelákových obydliach, je nemožné chovať sliepku, kačicu, o ošípaných ani nehovorím, ale základnú zeleninu si môže vypestovať iste viac ľudí, rodín, domácností. Zarastených neupravených záhrad je okolo nás dosť. Už si to zrejme ani neuvedomujeme. Zájdeme radšej do obchodu. Zaváži možno i to, že v obchodných reťazcoch nás láka očistená zelenina, zabalený každý kus jabĺčka, na ktorom sa belie ešte postreková chemikália, alebo mäso, ktoré je neraz celkom iné, ako nám ukazoval obal.
Nezodpovednosť mnohých výrobcov, spracovateľov, obchodných spoločností nepozná hraníc. Je za tým honba za ziskom, neoprávnené obohacovanie sa a neviem čo ešte. Keď sa tak zamýšľam nad tým všetkým ako človek, konzument, kladiem si otázku, kam až zašla ľudská spoločnosť.
Kde hľadať príčiny tohto stavu? Ako to zlepšiť? Dá sa ešte niečo pre zdravie najdokonalejšieho tvora zemegule niečo urobiť?  Mnoho otázok, málo odpovedí.
Spoločenské zmeny po roku 1989 akoby všetko obrátili naruby. Na jednej strane chudoba, ktorá ak chce prežiť, musí kupovať to najlacnejšie, nekvalitné – možno s vedomím: buď prežijem, alebo zomriem (mnohí hovoria: mne je to jedno). Na strane druhej prepych, bohatstvo jednotlivcov, vystavované na obdiv v niektorých médiách.Riešenie nielen týchto problémov sa však akosi nenachádza. A tak z médií sa k nám dostávajú správy čoraz deprimujúcejšie.
Zamyslime sa ešte nad poslednou slohou predmetnej Kraskovej básne:
Z cudziny tulák pod hruškou stál som
zotletou spola.
Poddaných krvou napitá pôda
domov ma volá...
A v srdci stony robotných otcov
zreli mi v semä...
Vyklíčia ešte zubále dračie
z poddaných zeme?
Hlavne posledná veta je na zamyslenie.  Ešte je naozaj mnoho „zubáľov dračích“, ktoré klíčia „z poddaných zeme“, aj mozoľnatých rúk, z ktorých čerpajú choseň (úžitok)  niektorí, na úkor svojich „poddaných“, ktorí sa stali vo väčšine prípadov ich rukojemníkmi, možno podobajúcimi sa na otrokov z historických filmov... Mnohí si význam slov básnika uvedomia zvlášť vtedy, keď  musia „deravý groš“ niekoľkokrát v dlani obracať – či sa zaň dá aspoň niečo kúpiť.

Jozef Nemčok
::
Rozhovor s autorom: Žiť v kresťanskom duchu

3 komentáre:

  1. Pamätám si, v osemdesiatych rokoch, teda ešte za socializmu, sa dosť intenzívne hovorilo o ochrane poľnohospodárskej pôdy. Pokiaľ viem, platil dosť prísny zákon, ktorý znemožňoval jej svojvoľné zaberanie.
    Verejná debata o tom pokračovala aj v deväťdesiatych rokoch, po zmene režimu, najmä v súvise s výstavbou všelijakých zábavných a obchodných centier. Aj vtedy sa mnohí ľudia ozývali a snažili sa zabrániť zaberaniu ornej pôdy...
    Časom však zvíťazil duch „novej doby“, duch pôžitkárstva a konzumizmu a zdá sa, že tento problém už nikoho netrápi. Ba i pôda, ktorá je voľná, v čoraz väčšom rozsahu zarastá burinou.
    Chlieb a hry zatiaľ máme – ale dokedy?
    Zaoberá sa u nás ešte niekto kompetentný potravinovou sebestačnosťou?! Je to vážna otázka.
    Ďakujem preto pánu Nemčokovi, že prišiel s touto témou. Azda jeho úvaha aspoň niektorých privedie k zamysleniu.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Dnes som počul zo správ Slovenského rozhlasu, že Slováci sa „extrémne“ zadlžujú. Pritom mnohé záhrady a polia zarastajú burinou a potravinami sa plytvá až je to nepekné.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Anonymný9.9.17

    Čo dodať? V príspevku i v komentároch je povedané takmer všetko. Necharakterizujem predošlý režim, ale už ako dospievajúci som chápal socialistické heslo - dosiahnuť sebestačnosť v potravinách, aby sme neboli odkázaní dovážať to, čo si vieme dorobiť, dochovať sami. Pamätám si pokosené lúky, hrádze, pažite, močariská, potoky plné husí, kačíc, kôz. Chovateľov zajacov, holubov a mohol by som menovať ďalej. Z každého dvora vychádzal ráno a prichádzali do dvorov večer kŕdle husí, ktoré tak spásli trávnaté lúky a pažite, ako dnešné kosačky. Nábrežia povedľa riek plných rýb boli pokosené a seno zvážené do domov ako krmivo pre dobytok. Zlikvidovali sme zcelené družstvá, čo dnes praktizujú a úspešne využívajú západní obrábatelia pôdy. Čiže platilo i stále platí, treba dosiahnuť sebestačnosť v potravinách. Táto stratégia platí všeobecne aj dnes. Vyjadrím to po lopate. Načo sú mi štyri počítače, dve tlačiarne štyri skeneri a dve autá, ktoré pomaly hrdzavejú a časom sú súce do šrotu. Dovolili sme postaviť západné obchodné reťazce a z republiky spraviť montážnu dielňu. Pýtam sa, čo budeme žrať hrdzavé blatníky? A pôda? Nie je už naša, iba nad ňou je postavený nájomný byt na pozemku, ktorý je súkromný a neviete ani komu patrí. Znie to sarkasticky zostáva nám iba kúsok rodnej zeme na címeri, za ktorý treba navyše platiť. A tak by som mohol donekonečna a bezvýchodiskovo písať. Horšie, že mladí ľudia nevedia porovnať dnešný a predošlý režim, ktorý síce nebol ideálny, ale žobrák a buzerant, to boli ojedinelé zjavy. Neviem čo k tomu dodať? Píšeme o tom, hovoríme, je to ako márna snaha objaviť takpovediac pitnú vodu. Je toho viac, čo nás ženie do otroctva, nie že by sme chceli, ale posúvajú nás do tejto priepasti a pasce mocní tohto sveta, ktorí nás ovládli peniazmi cez banky,- napokon prečo by bolo na tomto svete také miesto, kde by sa dalo slušne žiť, prečo by mali o svojom osude rozhodovať obyčajní ľudia? Veď kolonializmus bol vždy spôsob a nevyčerpateľnou studnicou získania bohatstva vykorisťovaním ľudí a vohnaním ich do otroctva. To sa deje dnes. A čo nejde dosiahnuť peniazmi, sú k dispozícii zbrane. milan kupecký

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.