Politika EÚ vedie národy Európy do záhuby

Karol Dučák

Pohľad na Kosovo a Katalánsko

Myšlienka zjednotenej Európy v princípe nebola zlá, avšak súčasné monštrum EÚ začína byť skutočnou hrozbou pre európske národy. Prejavuje sa to na každom kroku, posledným živým príkladom je zlyhanie EÚ v postoji ku Katalánsku, kde sa 1. 10. 2017 konalo referendum o nezávislosti, ktoré malo potvrdiť vôľu Kataláncov vytvoriť svoj vlastný štát. Toto úsilie EÚ nepodporila a postavila sa na stranu španielskej monarchie. Paradoxne však predtým Európska únia podporila úsilie Albáncov v Kosove vytvoriť si nezávislý štát napriek tomu, že Albánci historicky neboli v Kosove štátotvorným národom, no Kataláncom, ktorí sú štátotvorným národom na vlastnom území, odmieta ich právo na vytvorenie vlastného štátu.

V oboch prípadoch Európska únia škandalózne zlyhala. Dokázala, že nemá rovnaký meter pri posudzovaní práv národov Európy na sebaurčenie a zlyháva aj pri riešení mnohých iných dôležitých politických problémov v rámci EÚ. Tento umelo zlepený konglomerát nie je svojprávny, ale je ľahko ovplyvniteľný nátlakom zo strany USA, čo sa evidentne prejavilo aj pri schvaľovaní protiruských sankcií.

EÚ v súčasnej podobe nemá perspektívu a musí byť nahradená iným druhom európskeho spoločenstva, ktoré by viac počúvalo požiadavky európskych národov a menej diktovalo svoju vôľu jednotlivým krajinám.

Porovnajme teda úplne odlišnú situáciu kosovských Albáncov a Kataláncov, aby sme si ujasnili, v čom spočíva to hanebné zlyhanie EÚ v oboch prípadoch.

Kosovo

Kosovo je historicky srdcom srbského štátu. Srbský názov regiónu je Kosovo a Metochia. Aj keď Srbi neboli jeho prví obyvatelia (pred nimi tu boli Ilýri, Tráci, Gréci), ovládli tento región podstatne skôr ako Albánci, ktorí sa na územie Kosova dostali omnoho neskôr. Už koncom prvého tisícročia nášho letopočtu tu vznikali zárodky budúcej mocnej srbskej ríše. V 13. storočí zakladal v Kosove pravoslávne kláštory srbský národný svätec princ Sáva. V 14. storočí sa región stal súčasťou širšieho centra mocnej a vyspelej ríše cára Štefana Dušana, za vlády ktorého dosiahlo stredoveké Srbsko najväčší rozkvet. Po jeho smrti v roku 1355 sa ríša začala drobiť medzi súperiace kniežatá a túto situáciu využili Turci, ktorí najprv porazili v roku 1363 srbské kniežatá v Macedónii a neskôr, v roku 1386, aj najmocnejšieho srbského šľachtica knieža Lazara Hrebeljanoviča. No ten sa nevzdal a pripravoval sa na ďalší boj s Turkami.
Dňa 28. 6. 1389 (podľa juliánskeho kalendára 15. 6. 1389), došlo k bitke na Kosovom poli. Trvala celý deň a padli v nej obaja hlavní velitelia, Lazar Hrebeljanovič aj turecký sultán Murad I. Na strane Srbov paradoxne bojovali popri iných cudzincoch aj Albánci, v tej dobe ešte kresťania. Až neskôr boli Albánci islamizovaní a ich vzťahy so Srbmi sa začali komplikovať. Druhým krutým paradoxom bitky je skutočnosť, že na strane Turkov bojovala proti vlastným rodákom aj časť Srbov. Práve srbská nejednotnosť do značnej miery prispela k neskoršej tragédii Srbov v Kosove.

Ako je to už v historických prameňoch pravidlom, kronikári a letopisci sa rozchádzajú v údajoch o priebehu a výsledkoch bitky na Kosovom poli. Kým jedni píšu o prehre Srbov, iní oslavujú Srbov ako víťazov. Samotná bitka nemusela znamenať definitívnu porážku Srbov, pretože aj turecké vojsko bolo v boji značne zdecimované a Turci po bitke ustúpili z bojiska. Bitka teda nemala jednoznačného víťaza.

Osud Srbov na dlhú dobu spečatili paradoxne nie tureckí moslimovia, ale kresťania z Európy. Cisár Žigmund Luxemburský zneužil ťažké postavenie Srbov a vierolomne vpadol do Srbska a Bosny, aby získal ďalšie územia. Oslabení Srbi sa takto dostali do klieští a proti dvom silným protivníkom sa nedokázali účinne brániť, preto uzavreli s Turkami mier a uznali sultánovu zvrchovanosť. Najprv boli Srbi len vazalmi Osmanskej ríše, no v roku 1459 bolo územie Srbska začlenené do tejto výbojnej islamskej mocnosti.

Žigmund Luxemburský sa napokon sám potrestal za svoju krátkozrakú politiku, pretože už v roku 1396 utrpel aj on na čele krížovej výpravy krutú porážku od Turkov v bitke pri Nikopoli, pričom k jeho porážke prispeli aj Srbi, ktorí ako vazali tureckého sultána museli bojovať na strane Turkov.

Nezvratný proces albanizácie a islamizácie

Napriek tomu, že sa srbský národ ocitol pod tureckou nadvládou, usilovali sa Srbi aj v tomto neľahkom postavení zachovať si pravoslávnu vieru. Zosnovali početné protiturecké povstania, no tie boli potlačené a spôsobili exodus Srbov predovšetkým do pokojnejších oblastí na severe. Majetky týchto Srbov rozdávali Turci moslimským prisťahovalcom, hlavne Albáncom. K najväčšiemu sťahovaniu Srbov z Kosova došlo v roku 1690 počas takzvanej Veľkej tureckej vojny (1683–1699). V tejto vojne sa Srbi pridali ku koalícii európskych kresťanských vojsk v boji proti spoločnému nepriateľovi, Turkom. Veľký počet Srbov sa však po ústupe rakúskych vojsk z Kosova odsťahoval z obavy pred tureckými represáliami do Vojvodiny a Chorvátska. Tým sa začal postupný, ale nezvratný proces albanizácie a islamizácie Kosova v dôsledku prílevu albánskych moslimov do krajiny.

Výrazne zlepšenie postavenia si Srbi vydobyli po povstaní v roku 1815, ktorým si vynútili na Turkoch vznik autonómneho Srbského kniežatstva v rámci Osmanskej ríše. Kosovo sa však nachádzalo mimo hraníc kniežatstva. Počas rusko-tureckej vojny (1877–1878) bojovali Srbi po boku Rusov a začiatkom roka 1878 obsadili sever Kosova, ale ich ďalší postup zastavilo prímerie.

V marci 1878 bola uzavretá mierová zmluva medzi Ruskom a Tureckom v San Stefano, na základe ktorej pripadla Srbsku aj ním obsadená časť Kosova. Západné mocnosti, predovšetkým Anglicko, však žiarlivo pozerali na takéto rozšírenie vplyvu Ruska na Balkáne a preto narýchlo zvolali mierový kongres do Berlína. Berlínsky kongres mocností v roku 1878 síce uznal nezávislosť Srbska a Čiernej Hory, ale Kosovo ostalo ešte ďalších 35 rokov súčasťou Osmanskej ríše.

Kosovskí Albánci reagovali na pohnuté udalosti vytvorením Prizrenskej ligy, ktorou sa začalo národné obrodenie Albáncov. Toto združenie sa však stalo aj protikresťanskou alianciou a vzbudzovalo obavy srbských aj albánskych kresťanov. Moslimskí vodcovia vyvolali koncom 19. storočia novú vlnu protisrbského teroru, v dôsledku čoho mnohí Srbi z Kosova ušli.

Autonómna Kosovsko-Metochijská oblasť

Až 1. balkánska vojna (1912–1913) definitívne vytrhla Kosovo spod tureckej nadvlády. Porazení Turci sa raz navždy museli vzdať Kosova, ktoré bolo Londýnskym mierom v roku 1913 rozdelené medzi Srbsko a Čiernu Horu. Už o rok nato sa však začala prvá svetová vojna a Kosovo sa znovu dostalo do cudzích rúk. Krajinu obsadili rakúsko-uhorské a bulharské vojská.

Po prvej svetovej vojne vznikol samostatný štát južných Slovanov: Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, ktorý v roku 1929 dostal nový názov: Kráľovstvo Juhoslávia. Srbi sa začali vracať do Kosova a posilnili tak slovanský živel v tomto regióne. Kým v roku 1921 tvorili Srbi a Čiernohorci iba 21,2 % obyvateľov Kosova a Metochie, v roku 1939 tvoril ich podiel už 33,1 %. Proces srbizácie Kosova však zvrátila druhá svetová vojna, počas ktorej sa Kosovo rozštiepilo na tri časti. Juh zabrali Bulhari, sever Nemci a zvyšnú, najväčšiu časť územia Kosova, pričlenilo Taliansko ako okupačná mocnosť k Albánsku.

Výrazne sa menila aj etnická skladba obyvateľstva, ktorú spôsobil jednak prílev Albáncov do Kosova, jednak masové vyvražďovanie Srbov a vyháňanie srbského obyvateľstva Albáncami. V tomto období bola ustanovená Druhá prizrenská liga Albáncov, žiadajúca vytvorenie etnicky čistého Veľkého Albánska, ktoré by zahŕňalo aj územie Kosova.

Koncom roka 1944 Kosovo oslobodila juhoslovanská oslobodzovacia armáda a čoskoro nato, po skončení druhej svetovej vojny, sa Kosovo stalo súčasťou Juhoslávie ako Autonómna Kosovsko-Metochijská oblasť, ktorej názov sa neskôr ešte niekoľkokrát zmenil.

Pre kosovských Srbov mohlo konečne nastať obdobie pokoja a rozkvetu. No nestalo sa! Ak hovoríme o neslovanských moslimoch ako o krutých nepriateľoch kosovských Srbov, musíme jedným dychom dodať, že najviac Srbom v Kosove ublížil Slovan, ktorý nikdy nebol moslimom. Bol ním najväčší hrdina novodobej Juhoslávie Josip Broz Tito. Tito nikdy nemal Srbov príliš v láske. Jeho otec bol Chorvát, matka Slovinka. Medzi národmi vtedajšej Juhoslávie nevládli harmonické vzťahy. Tito, Slovan, začal všemožne podporovať neslovanské albánske obyvateľstvo Kosova a systematicky likvidoval slovanský charakter Kosova. Už v marci 1945 vydal dekrét, ktorým zakázal návrat do otčiny Srbom, vyhnaným z Kosova počas predchádzajúcich represií. Ich domy a pôdu dostávali chudobní Albánci. Srbských sedliakov ako kulakov vyvlastňovali a ich majetky boli prideľované Albáncom. Tieto kruté represie citeľne oslabili už beztak zdecimovanú srbskú populáciu Kosova. Proces albanizácie Kosova nadobudol závratné tempo. V roku 1948 žilo v Kosove už 498 242 Albáncov, ale len 171 911 Srbov.

Srbi menšinou v materskej krajine

Zmeny ústavy v rokoch 1963 a 1974 výrazne posilnili autonómiu Kosova. Ústava z roku 1974 dokonca dávala Kosovu postavenie autonómnej oblasti s rozšírenými právomocami albánskej administratívy takmer na úrovni juhoslovanských zväzových republík. Od tohto momentu bolo Kosovo spojené so Srbskom už len formálne. Albánci tu žili na omnoho vyššej úrovni ako ich súkmeňovci v Albánsku.

Hoci sa Juhoslávia v povojnovom období menila na vyspelú priemyselno-poľnohospodársku krajinu, Kosovo napriek štedrej finančnej pomoci z ostatných zväzových republík živorilo. Kosovskí Srbi znovu húfne opúšťali svoje domovy. Niektorí odchádzali za živobytím na sever, iní do zahraničia ako gastarbeiteri. Srbi sa takto stávali v materskej krajine čoraz vzácnejšou menšinou. No kým vzdelanejší Srbi hromadne opúšťali nežičlivú domovinu, zaostalejší Albánci poväčšine ostávali v Kosove pri svojich mnohodetných rodinách.

Populačná explózia Albáncov v Kosove a prisťahovalectvo ďalších Albáncov zo zahraničia spôsobovali nekontrolovateľný prírastok albánskeho obyvateľstva, ktoré zaostalá krajina len ťažko dokázala uživiť. Priemysel sa nerozvíjal a tak Albáncom neostávala iná možnosť obživy ako poľnohospodárstvo. Lenže pôdy bol zúfalý nedostatok a Albánci sa násilím zmocňovali srbskej pôdy. Hoci mali v Kosove nadštandardné práva, ich hospodárska situácia bola neutešená, preto sa začínali búriť.

K prvým väčším nepokojom došlo v roku 1968, no omnoho výbušnejšia situácia nastala po smrti Tita v roku 1980. V nepokojnej krajine sa však začali búriť aj Srbi, ktorí už nevládali znášať sústavný teror voči nim.

Život v Kosove sa vymkol z normálu a vláda Juhoslávie si konečne uvedomila, že je nutné radikálne riešenie. Dňa 24. 5. 1987 navštívil Kosovo nový šéf srbských komunistov Slobodan Milošević a oslovil miestnych Srbov pamätnou vetou: „Tu vás biť nikto nesmie!“

Milošević sa zúfalo snažil zachrániť srbské Kosovo. Neskoro! Srbské Kosovo bol totiž už len mýtus. Krajinu dávno ovládali Albánci. Kým počet Albáncov vzrástol zo 498 242 v roku 1948 na 1 226 736 v roku 1981, počet Srbov vzrástol za rovnaké obdobie zo 171 911 na 209 497. V krajine teda žilo zhruba šesťkrát viac Albáncov ako Srbov. Napriek tomu však stále bolo možné mierové spolužitie príslušníkov oboch národov v autonómii, ktorá by zabezpečila rovnosť všetkým. Zodpovedalo by to princípom verejného medzinárodného práva a bolo by to najspravodlivejšie riešenie, ktoré by zmiernilo nesčíselné historické krivdy, páchané počas posledných stáročí na kosovských Srboch. Lenže myšlienka nezávislého albánskeho Kosova bola čoraz živšia a už sa ju nepodarilo vykoreniť z myslí extrémne ambicióznych kosovských Albáncov. Tí boli schopní pre uskutočnenie svojho cieľa ísť aj cez mŕtvoly.

Začiatok konca srbského Kosova

Vo februári roku 1989 v Kosove vyhlásili výnimočný stav, pri ktorom boli násilne potlačené nepokoje zo strany Albáncov. O mesiac neskôr došlo k obmedzeniu kosovskej autonómie a Kosovo sa dostalo pod priamu srbskú správu. Ostatné nadštandardné práva albánskej menšiny ostali zachované, no toto sa Albáncom málilo a tak odpovedali bojkotom. Ibrahim Rugova vytvoril Demokratickú ligu Kosova, ktorej úlohou bolo zabezpečiť obnovenie a rozšírenie autonómie. V roku 1990 srbský parlament ďalej oklieštil práva kosovských Albáncov.

Toto riešenie však privodilo začiatok konca srbského Kosova. Srbmi neuznávaný kosovský parlament vyhlásil nezávislé Kosovo, ústredná vláda však tento akt neuznala. V roku 1992 sa konali Srbskom neuznané voľby kosovského parlamentu a prezidenta Kosova, ktorým sa stal Rugova. Srbská vláda ani tento nelegálny krok neuznala a to vyvolalo výraznú radikalizáciu albánskych separatistických snáh. Za pomoci zahraničných Albáncov bola vytvorená teroristická organizácia UÇK. Teror zo strany tejto organizácie nadobúdal od roku 1996 hrozivé rozmery. Desivou realitou Kosova sa postupne stávali vraždy, mučenie či znásilňovanie žien.

V roku 1998 začala v Kosove operovať srbská armáda v snahe zaistiť bezpečnosť nealbánskym obyvateľom Kosova. Jej úloha však bola veľmi neľahká. Nenávisť albánskych separatistov voči každému, kto spochybňoval ideu samostatného albánskeho Kosova, sa stupňovala. Krutou iróniou osudu bolo, že bola namierená nielen voči Srbom, či iným etnikám, ale aj proti vlastným albánskym spoluobčanom, ktorí presadzovali myšlienku mierového spolužitia všetkých etník v Kosove. Len v roku 1998 usmrtila UÇK takmer 400 Albáncov, ktorí nesúhlasili s odtrhnutím Kosova od Srbska. Tých Albáncov, ktorých hneď nezabila, vystavovala prenasledovaniu a mučeniu.

Z teroristov za noc bojovníci za slobodu

Jednotky UÇK dostávali výcvik v severnom Albánsku, kde ich v roku 1998 navštívil aj Usáma bin Ládin. Toho však vodcovia albánskych separatistov odmietli. Hlavný výcvik viedli albánski a tureckí inštruktori. Nemecká BND dodávala zbrane a logistiku.

V radoch UÇK bojovalo zhruba 2-tisíc arabských bojovníkov. Financovanie organizácie zabezpečovala predovšetkým narkomafia obchodom s drogami a „bielym mäsom“.

V roku 1998 americká vláda označila UÇK za teroristickú skupinu napojenú na organizovaný zločin. Keď však v tom istom roku nahradili Nemcov pracovníci CIA, významné svetové médiá urobili cez noc z teroristov statočných bojovníkov za slobodu a demokraciu.

Ekonomika Kosova sa rúcala a obyvateľstvo, tentoraz aj albánske, začalo hromadne opúšťať zbedačenú krajinu. Propaganda UÇK však cielene vytvárala mýtus o zverstvách Srbov voči Albáncom. Ich propagandu ochotne preberali významní svetoví politici. Hillary Clintonová v marci 1999 vyhlásila, že Srbi v Kosove povraždili vyše 200-tisíc Albáncov. Typická americká lož. Jedna z tých, ktorou Američania ospravedlňujú už po desaťročia svoje vojenské intervencie po celom svete. Pravda je taká, že v celom kosovskom konflikte bolo na oboch stranách asi 4-tisíc padlých, zhruba v pomere 1 : 1. Clintonová však dodnes dlhuje svetu ospravedlnenie za svoje lživé informácie.

Príslušníci UÇK s vedomím podpory medzinárodnej verejnosti naďalej „čistili“ Kosovo od nealbánskeho obyvateľstva. Likvidovali každého, kto mal odvahu postaviť sa im do cesty. Dokonca aj svojich vlastných členov, ktorí sa odvážili kritizovať postup UÇK. Aby získali sympatie medzinárodnej verejnosti, organizovali fingované masakre, ktoré boli pred svetom prezentované ako prejavy srbského teroru. Jeden takýto údajný masový hrob bol nájdený v Račaku v januári 1999. Albánski teroristi prezliekli svojich padlých spolubojovníkov do civilných šiat a potom na miesto pozvali medzinárodných pozorovateľov, aby ich informovali o údajnom masakre Srbov. Svoju robotu však vykonali tak šlendriánsky, že ani cudzinci, prichádzajúci do Račaku, neverili v pravdivosť albánskych tvrdení. Provokácia však aspoň čiastočne splnila svoje poslanie a priostrila protisrbské nálady medzinárodnej verejnosti. Otvorenému vojenskému konfliktu už nič nemohlo zabrániť.

„Humanitárne bombardovanie“

Dňa 24. 3. 1999 bola Juhoslovanská zväzová republika vyše pol storočia po skončení druhej svetovej vojny zatiahnutá do vojnového konfliktu neslýchaných rozmerov. Bombardovanie zvrchovanej krajiny bez mandátu OSN trvalo 78 dní. Pápež Ján Pavol II. tieto nálety odsudzoval. Podobne aj iné významné osobnosti na celom svete. Americkí jastrabi však nedokázali odolať. Mali šancu zabiť jednou ranou hneď niekoľko múch – zbaviť sa nenávideného Miloševića, oslabiť vplyv Rusov na Balkáne, rozoštvať slovanské národy, demonštrovať pred svetom svoju vojenskú silu, zbaviť sa nadbytočných zásob zbraní a munície, precvičiť vojenských pilotov priamo v  boji, vytvoriť si nástupište na prípadné vojnové operácie priamo uprostred Európy vybudovaním veľkej vojenskej základne, získať tučné zákazky pre americké zbrojárske koncerny – toto všetko pre nich boli priveľmi lákavé vyhliadky.

Navyše, vojnový konflikt pomohol Billovi Clintonovi vylepšiť si pošramotenú povesť po jeho afére s Monikou Lewinskou. Aby však reputácia USA pred svetom priveľmi neutrpela, Američanom sa podarilo zastrešiť vojnový konflikt ako spoločnú akciu vojenského paktu NATO. Zodpovednosť za vojnové zločiny sa takto roztrieštila na viacero zúčastnených štátov.

Toto zločinné vojenské dobrodružstvo NATO však zaplatilo svojimi životmi niekoľko tisíc Srbov. Krajina prežila 38-tisíc bojových náletov. Bombardované boli školy, obecné úrady, nemocnice, husto obývané mestské štvrte, kultúrne inštitúcie, kostoly, stredoveké kláštory, TV vysielače, diplomatické budovy, ba aj civilné obyvateľstvo krajiny. Použilo sa vyše tisíc rakiet Tomahawk. Škody dosiahli stovky miliárd dolárov.

Agresori NATO sa dopúšťali evidentných vojnových zločinov. Používali aj kazetové bomby, ktoré medzinárodné dohody zakazujú. Jednou z obetí sa stala trojročná Milica Rakićová. Dievčatko práve sedelo na nočníku v kúpeľni bytu svojich rodičov, keď jej 17. apríla 1999 večer kazetová bomba vyhasila život.

Barbarstvo civilizovaných barbarov zo Západu nepoznalo hraníc. Horeli domy, kostoly, nemocnice... Horeli aj ľudia. Na cestujúcich z medzinárodného rýchliku Skopje–Belehrad po nálete jedného amerického pilota vzbĺkli šaty a oni sa upiekli vo vlaku. Celkovo zahynulo 55 ľudí. Po nálete boli zhadzované spálené nahé mŕtvoly obetí zo zničených vagónov.

Ešte rozsiahlejší masaker spôsobili letci NATO útokom na kolónu albánskych utečencov, pri ktorom umrelo 75 ľudí a viac ako 23 utečencov sa zranilo. Bolo toto vari „humanitární bombardování“, o ktorom toľko blúznil dnes už nebohý český prezident Václav Havel?

Až bombardovanie Juhoslávie v roku 1999 vyvolalo skutočný masový exodus obyvateľstva Kosova. Kým v predchádzajúcom období ušlo do susedných krajín okolo 150-tisíc Albáncov, počas 78 dní bombardovania opustilo krajinu 700-tisíc Albáncov a 100-tisíc Srbov. Sužovaná krajina zúfale potrebovala pokoj. Ten nastal 10. júna 1999, keď NATO skončilo s bombardovaním Juhoslávie. BR OSN v ten istý deň prijala rezolúciu č. 1244, ktorá dávala základ rozsiahlej autonómii Kosova v rámci vtedajšej Juhoslovanskej zväzovej republiky. Táto rezolúcia však napokon ostala len na papieri.

Z Kosova sa stiahla juhoslovanská armáda a s ňou aj masy Srbov, Macedóncov, Čiernohorcov, Rómov, Židov, Aškaliov a Turkov. Krajinu začala spravovať misia OSN a na poriadok dohliadali jednotky NATO pod označením KFOR. Nealbánski obyvatelia krajiny sa však stávali častými obeťami novej vlny albánskeho teroru. Vojaci NATO boli bezmocní a nedokázali garantovať bezpečnosť nealbánskym obyvateľom Kosova, ktorí začali vystrašene opúšťať svoju domovinu tak, ako to už dávno pred nimi urobili ich súkmeňovci.

Najviac trpeli Srbi, pôvodní páni krajiny, ktorí ponižujúco prežívali v getách pod dozorom medzinárodných síl. Od príchodu jednotiek KFOR len za niekoľko mesiacov zahynulo 1 900 občanov, väčšinou Srbov, Čiernohorcov a príslušníkov ostatných nealbánskych národnosti, no usmrtených bolo aj okolo 300 Albáncov, ktorí boli lojálni srbskému štátu.

Ani v nasledujúcom období teror neustával. Približne tisíc mŕtvych Srbov, stovky unesených osôb a 7-tisíc útokov na srbských navrátilcov, toto bola bilancia albánskeho teroru v Kosove od skončenia bombardovania. Rozkrádanie a ničenie hnuteľného a nehnuteľného majetku kosovských Srbov nebralo konca. Novodobí vandali spustošili desaťtisíce srbských domov a 154 kostolov a kláštorov. Albánski teroristi sa dokonca vyvršovali aj na srbských cintorínoch. Navždy zničili 5 700 náhrobkov a aby to nestačilo, nad mnohými nealbánskymi hrobmi vyrástli parkoviská pre autá.

Nezávislé Kosovo

Chobotnica UÇK síce oficiálne prestala existovať, jej chápadlá však prerástli do nových štruktúr Kosova. Z bývalých zločincov sa stali zaslúžilí členovia novej kosovskej spoločnosti. Už nič nemohlo zabrániť Albáncom vyhlásiť nezávislý štát. Došlo k tomu 17. februára 2008. Parlament v Prištine schválil deklaráciu, ktorou bolo Kosovo oficiálne vyhlásené za samostatný štát napriek tomu, že pritom došlo k jasnému porušeniu Charty OSN a rezolúcie BR OSN č. 1244.

Katalánsko

Katalánci neboli prvými obyvateľmi svojej krajiny. Už predtým toto územie postupne osídľovali Gréci (600 pred Kristom), Iberi (600 pred Kristom), Rimania (218 pred Kristom),  Vizigóti (415), a moslimskí Mauri (711). V roku 800 územie dnešného Katalánska vyslobodil spod moslimskej nadvlády kráľ Karol Veľký, ktorý Katalánsko pripojil k Franskej ríši. Spočiatku však nebolo jednotné, ale rozdelené na niekoľko administratívnych jednotiek, grófstiev, spojených do takzvanej Hispánskej marky. Vládli tu kráľom menovaní grófi, ktorí však boli čoraz viac nezávislí od kráľovskej moci, až si v roku 877 vybojovali dedičné následníctvo. Územie marky sa časom zväčšovalo územnými výbojmi v oblasti Stredozemného mora.

Za prvý prejav nezávislosti považujú katalanisti, teda prívrženci nezávislosti Katalánska, historický moment z roku 988, keď Guifredo II. Borell Barcelonský nezložil prísahu francúzskemu kráľovi Hugovi Kapetovi.

K významnému posilneniu Katalánska došlo za vlády grófa Ramona Berenguera I. (1035–1076), keď vládcovia  grófstiev Urgell, Empúries, Besalú a Cerdanya uznali nadvládu barcelonského grófa. Ďalším významným momentom v dejinách tohto regiónu bolo spojenie niekoľkých nezávislých grófstiev, ktoré vytvorilo základy pre budúcu Aragonskú korunu.

Významným krokom k jej vzniku bol sobáš barcelonského vládcu grófa Ramona Berenguera IV. s iba dvojročnou dedičkou Aragonskej koruny Petronilou v roku 1137. Otec Petronily aragónsky kráľ Ramiro II. sa o niekoľko mesiacov neskôr zriekol kráľovského trónu a vládu prenechal svojej dcére, respektíve jej manželovi. V roku 1164 vznikla Aragónska koruna, ktorá sa rozkladala na území spojenom personálnou úniou Aragónskeho kráľovstva a Barcelonského grófstva. V okamihu vzniku tejto únie nastúpil na trón jej prvý vládca Alfons II., ktorý vzišiel z manželstva Ramona Berenguera IV. a Petronily Aragónskej.

Aragónska koruna zaznamenala hospodársky rozmach a udržiavala čulé obchodné styky v celej stredomorskej oblasti. Zmocňovala sa nových území a postupne ovládla Malorku, Sardíniu, Atény, vojvodstvo Neopatria a Neapolské kráľovstvo. V roku 1238 ovládla arabské kráľovstvo Valencie, ktoré sa pripojilo ku Katalánsku aj Aragónsku a tak vznikla konfederácia Aragónska, Katalánska a Valencie. Už v 13. a 14. storočí začali v Katalánsku vznikať regionálne organizácie, z ktorých najvýznamnejšia je dodnes známa Generalitat.

Spočiatku to bola komisia delegátov bez väčších právomocí, ale v roku 1359 sa stala stálou inštitúciou, výrazne presadzujúcou katalánske záujmy. Už koncom 14. storočia sa Katalánci začali formovať ako národ. Mali vlastný jazyk, územie, hospodárstvo, kultúru a stále ambicióznejšie národné povedomie. Z tej doby sa datujú počiatky nacionalizmu silnejúcej katalánskej buržoázie.

Katalánsko v rámci Španielska

V roku 1469 sa začínajú vytvárať prvé predpoklady vzniku jednotného španielskeho štátu cieleným sobášom dediča aragónskeho trónu Ferdinanda Aragónskeho s dedičkou kastílskeho trónu Izabelou Kastílskou. V roku 1474 vznikla personálna únia Aragónskej koruny s Kastílskom. Nebol to však ešte silný centralizovaný štát. Išlo skôr o spojenie kráľovstiev pod vládou jedného panovníka. Svedčil o tom aj oficiálny titul panovníka monarchie, ktorý znel: Kráľ Aragónska, Kastílie a Valencie, barcelonský gróf. Už v tomto období sa však objavujú prvé nacionalistické prejavy Kataláncov a ich vzdor voči nadvláde monarchie.

V roku 1516 ovládla španielsky trón dynastia Habsburgovcov, ktorá vládla krajine až do roku 1700. V tomto období zosilneli centralistické tendencie monarchov a to sa prejavilo narastaním napätia medzi miestokráľmi, zástupcami španielskych kráľov v Katalánsku, a zástupcami katalánskych inštitúcií. Čím viac silneli centralizačné snahy, tým viac silnel odpor ľudu. Vládcovia Španielska navštevovali Katalánsko čoraz zriedkavejšie a prestali zvolávať aj Katalánsky parlament. Dochádzalo k povstaniam ľudu a pri jednom z nich, ktoré sa začalo v roku 1640, sa Katalánsko dokonca vymanilo spod španielskej nadvlády. Katalánci menovali francúzskeho panovníka barcelonským kniežaťom a vyhlásili nezávislú Katalánsku republiku. V januári 1641 Katalánsko ovládla francúzska armáda a v roku 1642 spojené francúzske a katalánske sily porazili španielsku armádu. V roku 1645 začal dlhodobý vojnový konflikt medzi Francúzskom a Španielskom, ktorý skončil až v roku 1659 podpísaním Pyrenejského mieru. Vtedy sa Katalánsko znovu na dlhú dobu vrátilo pod španielsku zvrchovanosť.

Budúcnosť katalánskeho územia výrazne ovplyvnila vojna o španielske dedičstvo, ktorú viedli dve dynastie: Habsburgovci a Bourbonovci. V roku 1700 zomrel bez následníka posledný habsburský panovník na španielskom tróne kráľ Karol II. a vládu prevzali Bourbonovci. Habsgurgovci sa však nevzdali a obidve dynastie naďalej bojovali o hegemóniu nad španielskou monarchiou. Boje sa skončili až v roku 1714 víťazstvom Bourbonovcov a ťažko poznamenali Katalánsko, ktoré sa pridalo na stranu porazených Habsburgovcov. Krajina stratila autonómiu a vlastné práva. Nastúpila tvrdá centralizácia a bolo dokonca zavretých niekoľko katalánskych univerzít a zakázané používanie katalánskeho jazyka.

Autonómia Katalánska bola obnovená až v roku 1931. Vznikla Katalánska republika s vlastným prezidentom a hlavným mestom Barcelona. Jej krátke trvanie ukončil diktátor Franco v roku 1939. Diktátor prenasledoval akékoľvek prejavy katalánskej identity v snahe vytvoriť na celom území Španielska „zjednotený národ“ bez akýchkoľvek minorít.

Autonómiu Katalánska v rámci Španielskeho kráľovstva umožnila až ústava prijatá v roku 1978. V decembri 1979 získalo Katalánsko štatút autonómie a v januári 1980 sa konali prvé voľby. V auguste 2006 vstúpil do platnosti nový štatút rozšírenej autonómie Katalánska. Katalánsko sa takto stalo doslova štátom v štáte. Ani takáto vysoká miera autonómie v rámci Španielska však neuspokojuje časť politickej elity v krajine, usilujúcej o úplnú nezávislosť.

Jedným z dôvodov, ktorými katalanisti operujú, je fakt, že Katalánsko vytvára 25 percent hrubého domáceho produktu Španielska, hoci tu žije len necelých 15 % zo 47 miliónov obyvateľov Španielska. Prívrženci nezávislosti Katalánska argumentujú, že sa tu na daniach vyberie asi 16 miliárd eur, ale do regiónu sa vráti len asi 8 % z nich. Podľa nich teda Katalánci doplácajú na chudobnejšie regióny Španielska.

Celé obdobie od roku 2006 až dodnes charakterizuje snaha o nastolenie úplnej nezávislosti Katalánska, ktorá však aj v rámci vlastnej krajiny naráža na odpor tej časti obyvateľov Katalánska, ktorá chce zachovať vernosť španielskej monarchii. Je to teda tvrdý boj nielen medzi Kataláncami a španielskou vládou, ale aj medzi Kataláncami navzájom.

Tohtoročné referendum  nebolo prvým všeľudovým hlasovaním o práve na sebaurčenie Katalánska. Už 9. 11. 2014 sa konalo nezáväzné referendum o nezávislosti Katalánska, v ktorom sa za samostatný štát vyslovilo vyše 80 % z 2 305 290 hlasujúcich (30% Kataláncov). Španielsky ústavný súd, viazaný zastaranou ústavou krajiny, skonštatoval, že španielska ústava neumožňuje jednostranné vyhlásenie referenda o sebaurčení v niektorej z provincií. Madrid teda výsledky ľudového hlasovania z 9. 11. 2014 ignoroval.

Katalanisti sa však nevzdali a v januári 2016 novovymenovaný katalánsky premiér Carles Puigdemont vyzval k realizácii procesu separácie Katalánska od Španielska. Tento proces už nebolo možné zastaviť a jeho vyústením sa stalo referendum konané dňa 1. 10. 2017. Madrid však o odtrhnutí Katalánska od Španielska nechce ani počuť a tak zorganizoval rozsiahle represálie proti katalanistom, ktoré nemajú konca. A tak je výsledný efekt úsilia o vytvorenie nezávislého katalánskeho štátu stále v nedohľadne.

Resumé

Fakty, uvedené v predchádzajúcom texte, jednoznačne dokazujú nejednoznačnosť postojov Európskej únie vo vzťahu k snahám o sebaurčenie jednotlivých národov Európy. Obzvlášť vypuklo sa tento problém javí pri porovnaní dvoch regiónov usilujúcich sa o nezávislosť: Kosova a Katalánska.

Kosovo až do konca 20. storočia nebolo albánskym územím. Bolo to pôvodne srbské územie, ktoré po stáročia ovládali Srbi. Nikdy pred rokom 2008 netvorilo samostatné územie ovládané Albáncami. Až do roku 2008 bolo súčasťou Srbska. Albánci boli až do 20. storočia minoritným obyvateľstvom krajiny, ktoré tu nikdy nemalo vlastné mocenské štruktúry, vlastných panovníkov a ani dočasné albánske štátne útvary. Situácia sa zmenila nie prirodzeným vývojom, ale násilnými zásahmi zvonku, predovšetkým dlhodobým terorom Turkov voči Srbom, ktorý vytváral albánskej menšine čoraz lepšie podmienky pre jej rastúce nároky.

Až na prelome 20. a 21. storočia toto územie ovládli Albánci vďaka dlhodobej násilnej albanizácii územia a teroru voči pôvodnému srbskému obyvateľstvu. Napriek tomu Európska únia, lokajsky podporujúca zámery „tútora“ spoza Veľkej mláky, USA, dopustila túto krivdu na srbskom obyvateľstve a protiprávne uznala nezávislosť Albáncami riadeného Kosova.

V Katalánsku to bolo presne naopak. Od roku 1469 bolo síce Katalánsko súčasťou Španielska, avšak Katalánci po stáročia predtým ovládali územie Katalánska a v istých historických obdobiach tu mali svoj nezávislý štát, ktorému vládli vlastní katalánski panovníci. Už po celé stáročia tvoria majoritné obyvateľstvo krajiny.

Kým v prípade Kosova môžeme otvorene hovoriť o lúpeži pôvodne srbského územia Albáncami, Katalánsko vždy patrilo Kataláncom a dodnes ostalo katalánske, hoci ako súčasť Španielska. Aj keď je faktom, že dnes existujú v Katalánsku aj zástupcovia zotrvania krajiny v rámci jednotného španielskeho štátu, nemožno ignorovať právo Kataláncov na sebaurčenie.

Každopádne majú Katalánci omnoho spravodlivejší nárok na nezávislosť ako Kosovo, ulúpené Srbom. Európska únia je povinná prinajmenšom zachovať rovnaký meter v prípade oboch krajín. Nemôže priznať právo na vlastný štát Albáncom v Kosove, krajine, ktorá nie je ich pôvodným domovom, a upierať to isté právo Kataláncom v ich pôvodnej domovine.

Karol Dučák

::

Odporúčané:

Kam to speješ, Rakúsko?

USA a Rusko: meranie síl

::

Rozhovor s autorom:

Dozrel čas na novodobé krížové výpravy

::

Váš názor nás zaujíma! Môžete ho vyjadriť formou komentára pod článkom. Ďakujeme.