20. decembra 2017

Zvierací cintorín

Všetci poznáme tie miesta. Trochu smutné, množstvo náhrobných kameňov, krížov, kvetov, vencov, horiacich i vyhasnutých sviečok a nostalgických spomienok na našich blízkych, ktorí opustili tento svet a odišli do večnosti.
Hroby sú našimi kronikami, sú to miesta, kde spomíname, rozjímame, plačeme, sťažujeme sa a... uvedomujeme si, že aj my tam máme svoje „miesto“. Skôr či neskôr sa tam všetci stretneme. Ako sa vraví: každému rovnako odpočítavajú čas, alebo: smrť je jediná spravodlivosť, každý sa jej dočká...
Náhrobné kamene sú rôzne. Od tých jednoduchých až po monumenty. Niektoré sú strohé – meno, priezvisko, dátum narodenia, úmrtia, poväčšine s jedným slovom – spomíname.

Teraz chcem opísať a priblížiť cintorín, ktorý sa vymyká zaužívaným predstavám o takomto mieste. Tiež sú tam upravené hroby, výzdoba, náhrobné kamene, ale s nápismi, ktoré zvyčajne nenájdete na „obyčajných“ cintorínoch. Pretože toto nie je „obyčajný“ cintorín, ale „neobyčajný“. Je to cintorín, kde sú pochovaní domáci miláčikovia – zvieratká. Nachádzame sa na zvieracom cintoríne v Prahe, mestská štvrť Bohnice.

Na začiatok musím napísať, že aj ja som milovníkom zvierat. Momentálne mám jedného psa, mal som dvoch, ktorí sú už „pochovaní“ v našej záhrade, pod okrasným stromom a na tráve, ktorá tam rastie, je umiestnená malá soška psíka. Nevedel by som si predstaviť, že zvieratá, s ktorými som prežil niekoľko rokov, by skončili niekde v kafilérii. Čiže, nie som proti dôstojnému miestu, kde odpočívajú psíkovia, mačky, zajačikovia... Ale všetko má mať svoje medze. Avšak v tomto prípade, v súvislosti so zvieratami, ide o prejavy nevhodné a nevkusné...

Po prvý raz som na tomto cintoríne bol asi pred dvanástimi rokmi. Vtedy toto miesto bolo nové, stromy a kríky pekne ostrihané, cintorín, jeho hrobčeky ste mali ako na dlani. Dnes stromy vyrástli a svojou mohutnosťou zakrývajú celkový pohľad. Musíte sa trochu predierať pomedzi ne, aby ste sa mohli dostať k jednotlivým hrobom. Niektoré hroby sú už zostarnuté, neupravené, vidno, že pri nich už dlhšiu dobu nikto nebol. Ale celková úprava nie je zlá.

Keď som si pred rokmi zapamätal iba jeden nápis na náhrobnom kameni (Bol si to najlepšie, čo som v živote stretol), dnes je to inak. Vtedy som premýšľal, ako je možné, že pes bol dotyčnému najlepším priateľom po celý jeho život? Bol to opustený a smutný človek? Pes – jediný priateľ... A kde sú ľudia? Kamaráti z detstva, zo školy, z rodnej obce? Nič. Iba pes?

Teraz ma čakalo takýchto prekvapení oveľa viac. Pokiaľ bolo na náhrobnom kameni vytesané meno zvieratka (v drvivej väčšine šlo o psíkov), bolo to milé a vkusné. Slovo „spomíname“ tiež dokazovalo, že psík pre svojho majiteľa veľa znamenal a natrvalo vryl stopu do jeho života. Ale nápisy:... můj milovaný, děkuji ti za Tvou velkou lásku... čekej na paničku, já přijedu... Tvoje milující maminka...  alebo: ... bylas mojí velkou láskou a vždycky budeš... prípadne: věčnost je krátka doba na to, abych na tebe zapomněl...to je v prípade zvierat skutočne neobvyklé.

Neviem, či je to len nejaký módny výstrelok:dávať na náhrobné kamene zvieracích miláčikov takéto slová. Určite mi dáte za pravdu, že za ľuďmi (rodinnými príslušníkmi, priateľmi) smútime omnoho viac a prejavujeme iné emócie ako nad stratou zvieratka, a predsa na ich náhrobné kamene zvyčajne nepíšeme takéto odkazy. Aspoň ja som sa s nimi nestretol.

Môžeme si dať otázku: Čo keď tie zvieratá predstavovali pre ich majiteľov niečo viac ako predstavovali ich vzťahy k ľuďom? Je normálne napísať psíkovi odkaz, že ho čaká „milující maminka“? Nechcem byť moralistom, ale toto zrejme nie je v poriadku. Na „maminku“ môže čakať dieťa... Ale pes?

Na jednom náhrobnom kameni, ktorý označuje hrob dvoch psíkov, je nápis: naši nejmilovanější andělíčci...  Môžeme zviera, hoci sme ho mali „strašne“ radi, nazvať anjelom? O malých deťoch hovoríme s láskou: vyzerá ako anjelik, taký nevinný a krásny.

Podobných nápisov je tam viac. Myslím, že je to prehnané a v súvislosti so zvieratami nedôstojné, možno naivné. V každom prípade nad tým rozmýšľam a neviem to pochopiť...





Text a fotografie: Robert Hakala
::
Odporúčané:
::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.

1 komentár:

  1. Počúval som kázanie kňaza Mariána Kuffu. Pripomenul starú osvedčenú pravdu:
    Keď človek odmietne Boha a odstráni ho z najvyššej priečky svojho hodnotového rebríčka, všetko sa mu poprehadzuje – hodnoty a pahodnoty sa pomiešajú a človek potom nevie, čo je dobré a čo zlé, čo má prijať a čo odmietnuť, čo je dôležité a čo nepodstatné...

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.