- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Odporúčaný článok: Človek ako boh (peklo na zemi) - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

16. januára 2018

Cirkev iba na voľný čas?

Ľudovít Košík
V súčasnosti sme, žiaľ, v Európe svedkami strácajúceho sa záujmu ľudí o Boha, Cirkev a kresťanstvo. Naše médiá i spoločenský život ukazujú, že ani väčšina obyvateľov Slovenska pri svojich rozhodovaniach nevychádza z kresťanských postojov, ale správa sa tak, ako im to momentálne vyhovuje.
Zdá sa mi, že mnohí z tých, ktorí v rokoch totality dokázali byť verní svojej viere, angažovali sa za ňu, aj sa dokázali kvôli nej niečoho vzdať a obetovať sa, aj prijať diskrimináciu či väzenie, a usilovali sa vieru odovzdať za cenu nemalých obetí nasledujúcej generácii, musia sa dívať na to, že ich potomkovia žijú celkom svetským spôsobom života a kresťanské hodnoty nie sú pre ich život rozhodujúce.

Nikomu nevidím do svedomia, no štatistiky, ktoré niečo vyjadrujú o negatívnych javoch a životných prejavoch v rozhodujúcich situáciách, nám všeličo o spôsobe života obyvateľov Slovenska i štátov Európy odhaľujú. Tiež správanie sa mnohých, osobitne mladej generácie, môže byť pre nás, ktorým záleží na hodnotách podstatných pre správny a večný život, varovaním. Štatistické ukazovatele nás upozorňujú na to, že aj mnohí z tých, ktorí sa ešte za kresťanov pokladajú a zapájajú sa do života Cirkvi, konajú v rozpore s Božími požiadavkami. Iste to má viaceré príčiny. Ale treba si položiť otázku, či súčasná Cirkev je schopná a či sa usiluje tými najsprávnejšími a najúčinnejšími spôsobmi vplývať na človeka, spoločnosť, alebo aspoň na tých, na ktorých má priamy dosah, ktorí sa k nej hlásia a aktívne sa zapájajú do jej života.
Ilustračná snímka: PriestorNet
Často som si pri počúvaní či čítaní farských oznamov všimol, že okrem dôležitých informácií, napríklad o čase bohoslužieb a spovedania, o liturgickom kalendári, viaceré oznamy sa týkali programu na voľný čas a programu pre záujmové skupiny (plesy, tancovačky, výlety, športové podujatia, vzdelávacie aktivity, koncerty, stretnutia mladých, otcov, matiek, detí, detské tábory, turistika, opekačky... alebo aj také podujatia, ktoré sa nazývajú duchovnými stretnutiami, no ich obsah tomu celkom nezodpovedá). Akoby sme chceli vytvárať čo najviac rozličných aktivít – a najlepší sú tí, ktorí sa do nich zapájajú čím viac, a ak sú ochotní zapojiť sa popri tom aj aktívne do liturgie a upratovania kostola či pastoračného centra, tak sú pokladaní za najlepších kresťanov, od ktorých by sme si mali brať príklad. Keďže mám už svoj vek a nejaké skúsenosti, vidím, ako mnohí, ktorí sa do takýchto aktivít zapájali, či už ako účastníci, alebo aj ako aktivisti či animátori, postupne prešli inde, niektorí aj prirodzene dospeli a – Cirkev znova lanári ďalších a začína stále odznova. Pritom tí, o ktorých je tu reč, odchádzajú často do svetských spoločenstiev, pretože tie cirkevné sa po čase stanú pre nich nezaujímavé.
Nemám naozaj nič proti tomu, ak sa miništranti aj s duchovnými dohodnú, že si pôjdu zahrať futbal, hokej či iný šport, či spoločne vypijú pohár vína alebo piva. Alebo ak sa rodiny, ktoré sa stretávajú v kostole, spoločne zúčastnia nejakej zábavy, či sa vyberú na výlet... Len si myslím, že Cirkev uprostred rozličných často zbytočných a nie vždy vydarených aktivít, ktorými sa snaží upútať čím viacerých, skôr vyčerpá a odradí mnohých svojich členov – a efekt je väčšinou opačný. Cirkev takto často pripravuje len aktivistov a štatistov pre iné inštitúcie, aj pre také, ktoré s ňou nesympatizujú... Namiesto toho, aby dvíhala, obohacovala a integrovala svojich členov a posilňovala svoje štruktúry do náročných zápasov, tak ich vyprázdňuje. Pribúda problémov, ktoré nielenže sa nesnaží riešiť, ale ich zakrýva zbytočnými a prázdnymi aktivitami. Je podľa mňa niekedy na mieste otázka, či neinvestuje do zbytočností, hlúpostí, povrchnosti, prázdnoty, balastu... Evanjelium pozýva k rozvahe a zodpovednosti, k čnosti, k hodnotám a učí hodnotiť všetko podľa kvality ovocia.
Vie Cirkev sama a vedia jej členovia, aspoň tí, ktorí majú ešte ochotu a vôľu prichádzať v nedele a sviatky na bohoslužby a prispievať na jej potreby, čo je náplňou ich kresťanstva a hlavným poslaním?
Napriek tomu, že Cirkev má otvorený prístup do masmédií, do základných a stredných škôl, že slobodne pripravuje prvoprijímajúcich, birmovancov, snúbencov, nemám dojem, že by dnešní mladí ľudia boli vzdelanejší než naša generácia, ktorá tieto možnosti v dnešnej miere nemala, ale oveľa viac sa jej dostávali informácie i formácia v rodinách, pri bohoslužbách od kňazov i v živote. Stačí si porovnať štatistiky správania súčasnej mladej generácie a tej spred tridsiatich-štyridsiatich rokov. Iste, sú tu aj iné faktory, ktoré majú na súčasného človeka výrazný vplyv. Ale je Cirkev schopná aspoň pomenovať a označiť niektoré vplyvy, keď sa mi zdá, že nedokáže sama zhodnotiť, čo ju buduje a čo rozkladá v nej samotnej, do čoho vkladá investície a aký to má dosah na súčasnosť aj budúcnosť?!
Cirkev vždy bola tou, ktorá držala a budovala, vychovávala osobnosti,  rodiny, národy a svet viedla k šťastnej večnosti a tým aj k usporiadanej, tvorivej forme života tu na zemi. Platí to aj dnes? Neprispôsobila sa ona celkom svetu namiesto toho, aby bola preň svetlom, kvasom a soľou, ktorá je potrebná na prežitie?
Myslím, že úlohou Cirkvi vždy bolo a je niečo viac ako len budovanie pozemského šťastia človeka. O to sa pokúšali mnohé systémy a tí, ktorí sa v Cirkvi k takýmto prúdom pridali, zahynuli s nimi. Ešte máme v pamäti organizácie typu Mierového hnutia katolíckych duchovných či združenia Pacem in terris za bývalého režimu, či niektorých kňazov, ktorí sa pridali na stranu prenasledovateľov Cirkvi, ktorí sa netajili cieľom ju zničiť.
Úlohu Cirkvi nie je možné ani v súčasnej dobe zredukovať na humanizmus a pacifizmus pomocou populizmu, teda na to, aby nám bolo dobre na zemi. Ježiš túto cestu odmietol, nepodľahol tlaku svojich súčasníkov riešiť problémy politickou cestou a budovať vlastnú kariéru, ale svoj život obetoval za nás, bol umučený, ukrižovaný, zomrel a na tretí deň vstal z mŕtvych. On chce našu plnú angažovanosť za evanjelium, ktoré formuje nie podľa ľudských predstáv, ale podľa Božieho poriadku a jeho učenia a života. On pozýva k obete, nie k „pohodovému“ životu a „voľnočasovým“ aktivitám. Biskupov a kňazov neposlal budovať lepší svet a zakladať mierové iniciatívy, ale ohlasovať evanjelium a prinášať jeho nekrvavú obetu – pre väčšinu apoštolov a ich nasledovníkov v prvých troch storočiach to znamenalo takmer istú mučenícku smrť a u nás počas rokov komunizmu prenasledovanie a diskrimináciu. On riešil problémy tým, že učil ľudí predchádzať ich príčinám, nielen odstraňovať dôsledky.
Nie preto ideme v nedeľu na svätú omšu, lebo máme voľný deň a máme čas, ale pretože je nedeľa a osobitne v tento deň nás pozýva Ježiš a Cirkev nám to prikazuje. Nie preto, že chodím do kostola, som kresťanom, ale pretože som kresťanom a naplno žijem kresťanským životom, cítim potrebu žiť duchovným a sviatostným životom.
Starší ruský film Pokánie sa končí slovami starej ženy, ktorá si pamätala, že cesta kedysi viedla ku chrámu: Načo je táto cesta, ktorá nevedie do chrámu? Nevedie nikam! Aj dnešná Cirkev by mala mať na pamäti svojho zakladateľa a mala by byť verná poslaniu, ktoré jej zveril On. Je faktom, že mnohí ľudia dneška Boha a Cirkev ignorujú, ale Cirkev a kresťania by si mali uvedomiť svoju zodpovednosť za to, čo im bolo zverené, aj za to, čo ponúkajú svetu a spoločnosti.
Ľudovít Košík
::
Súvisiace články:
::
Váš názor nás zaujíma! Môžete ho vyjadriť formou komentára pod článkom. Ďakujeme.

11 komentárov:

  1. Karol Dučák16.1.18

    Drahý kolega Košík,
    verím, že to, čo píšete, myslíte úprimne, a ja ani na sekundu nepochybujem o Vašich ušľachtilých zámeroch, ale nie som si istý, že s Vami môžem súhlasiť na 100 %. Skôr si myslím, že škodlivé sú extrémy. To, že farnosť evanjelizuje chlapcov cez futbal a iné športové podujatia, určite nemôže byť zlé. Veď takto evanjelizoval aj svätý Ján Bosco a my vieme, že jeho evanjelizácia prinášala pozoruhodné výsledky. Zakázať evanjelizáciu futbalom a športovými aktivitami by bol škodlivý extrém. Ale rovnako škodlivým extrémom by bolo postaviť evanjelizáciu výlučne na športe. Tu si musíme uvedomiť, čo je cieľ a čo je prostriedok na dosiahnutie cieľa. Cieľ je spása duší, prostriedok je napríklad aj futbal. Pokiaľ nedôjde k zamieňaniu a Cirkev dokáže nastaviť evanjelizáciu tak, aby sa nezamieňal cieľ a prostriedky, nemusíme sa ničoho báť. Je známy prípad futbalistu Philipa Mulryna, ktorý sa stal dominikánskym kňazom. Cesta k Bohu môže viesť aj cez futbal, farské výlety, detské tábory, hudbu a koncerty. Každého priťahuje čosi iné a tu je možnosť dobrých kňazov nájsť cestičku k srdciam, ktoré spočiatku odmietajú evanjelizáciu. Oni sa musia k cieľu dostať okľukou. Musíme si uvedomiť, že hrať futbal, alebo hokej – to nie je len pohoda. To je aj drina, odriekanie, niekedy zranenie a bolesť. Šport človeka aj vychováva.
    Učí ho pracovať na sebe, zdokonaľovať sa. Je to aj pot, drina, sebazaprenie a schopnosť odriekať si je pre katolíka neoceniteľná. Pravda, neplatí to pre profesionálny šport, ktorý sa stal biznisom a je skôr mementom, ako vzorom.
    Poviem to možno príliš tvrdo, ale ak si niekto myslí, že sa kostoly naplnia len tým, že Katolícka cirkev pripraví nádherné liturgie v kostole, je naivný. Cirkev musí vyjsť von, za hradby. Minule som videl na internete krátke video, v ktorom prišiel doprostred námestia rehoľník, zobral do ruky monštranciu s Najsvätejšou sviatosťou a pozdvihol ju nad hlavu k adorácii. Ľudia boli spočiatku zmätení, ale po chvíľke tu a tam niekto pokľakol a uctil si Najsvätejšiu sviatosť. Či sa to niekomu páči alebo nie, Cirkev už nemôže čakať, že ľudia prídu za ňou. Ona musí prísť za nimi.
    Teda znovu opakujem, pán kolega: verím úprimnosti Vášho záujmu o blaho Katolíckej cirkvi aj veriacich. Ani na sekundu o tom nepochybujem. Ja len chcem upozorniť na škodlivosť extrémov. Jeden extrém je vidieť suchopárneho kňaza, ktorý nikdy nevyjde medzi obyčajných ľudí a prejavuje sa len v kostole, na fare, či na hodinách náboženstva, opačný extrém predstavuje zosvetštený kňaz, ktorý pre množstvo rôznych aktivít nemá čas na evanjelizáciu. Jedným extrémom je kňaz, ktorý s prísnym pohľadom a zamračenou tvárou sústavne mentoruje veriacich, opačný extrém je kňaz, ktorý chce byť s každým zadobre a toleruje mravnú spustlosť súčasnej doby. Niekde medzi tými extrémami je ideál a ten sa naozaj ťažko hľadá.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Prečítal som si so záujmom článok Ľ. Košíka aj komentár K. Dučáka. Oba texty ma podnietili k napísaniu týchto riadkov:

    Autor článku pripomína osvedčenú zásadu, z ktorej vyplýva, že všetko treba hodnotiť podľa kvality ovocia. I ja sa chcem toho pridŕžať.
    Aké je „ovocie“ súčasnosti? Čo vidíme okolo seba? Čoho sme svedkami?
    Nepochybne sa deje aj mnoho dobrého – ľudia na tomto území ešte nikdy neoplývali takým materiálnym blahobytom ako v súčasnosti, pozoruhodná je i miera osobnej slobody, veľké sú možnosti vzdelávania a cestovania, spoznávania sveta...
    Z druhej strany pozorujeme, že napríklad možnosti vzdelávania ľudia nie dostatočne využívajú a sloboda je neraz zneužívaná, znova sa zväčšujú rozdiely medzi ľuďmi, vzrastá napätie v medziľudských vzťahoch, nespravodlivosť a sociálna nerovnosť, nehovoriac o rozvodoch či potratoch.
    Skrátka, z duchovného (kresťanského) hľadiska je ovocie dneška veru trpké, ak nie celkom hnilé.
    Zdá sa, že naozaj žijeme v prelomových časoch. Priamo pred našimi očami sa tu v Európe rúca kresťanstvo – po vyše tisícročí! Či to nie je dôvod na vážnu kritiku i sebakritiku?
    Súhlasím s Ľ. Košíkom, že v Cirkvi je neraz primnoho aktivizmu, ktorý akoby chcel čímsi vonkajškovým a kvantitatívnym nahradiť kvalitu, resp. podstatu duchovného života.
    K. Dučák zas správne poukazuje na škodlivosť extrémov. Povedzme si však, ktorý extrém dnes prevažuje – myslím, že je to extrém modernizmu, relativizmu a falošnej tolerancie.
    Kňaz Marián Kuffa rád používa jedno prirovnanie: totalita je ako tma, liberalizmus ako hmla. V tme aj malé svetlo vynikne – a ľudia sa podľa neho môžu orientovať (preto za komunizmu väčšina národa neblúdila), ale v hmle sa svetlo omnoho ťažšie šíri, je ťažšie ho zbadať (preto je súčasný liberalizmus taký úspešný v mätení ľudí).

    Tak či tak, ďakujem obom pánom za podnetné myšlienky.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Anonymný17.1.18

    Milí priatelia!
    Ďakujem za vyjadrenie názoru, ktorý ma potešil. Keď som myšlienky, ktoré vo mne dlhší čas rezonovali dal na papier vedel som, že nie všetkým sa budú páčiť. Nadpis článku končí otáznikom, čím k hľadaniu odpovedí na nadhodenú problematiku pozývam. Počítam aj s tým, že zase mi pribudne aj nepriateľov. Samozrejme plne súhlasím s tým, že extrémizmus môže byť nebezpečný, na v niektorých prípadoch treba konať aj rázne.
    Myslím aj na kompetencie, ktoré máme. Nie je dobré ani vhodné, keď všetci robia všetko. Cirkev bola založená Ježišom Kristom on ju založil a dal jej poslanie aj ju to naučil. Iste aj s niektorými nedostatkami a chybami to plnila až do polovice minulého storočia. Je dnes verná dôsledne svojmu poslaniu? Nemá niekto snahu aby oslabil jej vplyv a ona sa stala nepotrebnou a zbytočnou? Dnes sa mi zdá, že už to nie sú len drobné chyby, ale akoby nevedela ako ďalej. Stráca svojich členov, akoby ju už málokto bral vážne a ona akoby nevedela sama ako ďalej.
    Úpadok nie je len v Cirkvi, ale v rodinách, štátoch, spoločnosti, narastá kriminalita... Kde hľadať riešenia. Kto ich môže dať, keď Cirkev nevie definovať seba, myslím že má mnoho problémov sama so sebou, je ešte soľou, kvasom, svetlom... Je dobré ak privádza ľudí k Bohu, ale prečo aj u nás klesá počet kresťanov štatisticky aj kresťanských postojov vo verejnom živote. Niekto by sa mal pýtať a hľadať odpovede. Ak tieto otázky nastolujem robím to len preto, že som s Cirkvou spojil celý svoj život a mám ju rád a cítim ako mi ubúdajú sily a aktivity do ktorých sa ma niektorí snažia nasmerovať cítim ako zbytočné ak nie škodlivé. Navyše mám už mnoho skúseností s aktivitami v rokoch socializmu, v rokoch nadšenia po jeho páde i zo súčasného obdobia v ktorom veľa dôvodov k optimizmu nemám. Vďaka za pochopenie Ľudovít.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Áno, poďme hľadať odpovede. Je to naše právo i povinnosť. Nesmieme sa predsa nečinne pozerať na ten evidentný úpadok kresťanskej viery okolo nás (a v nás).
      Treba v prvom rade zdôrazniť, že ten úpadok neublíži Bohu, ba neublíži ani Cirkvi ako takej, lebo ona nie je závislá na „časoch a chvíľach“ (porov. 1 Sol 5, 1–6), ani na nejakom konkrétnom území, ten úpadok ublíži nám!
      Kresťanstvo bez Európy bude, ale bude Európa bez kresťanstva?!
      Európa bez kresťanstva – to bude len kus územia, nebude to už európska civilizácia, kultúra, vznešenosť, duchovné bohatstvo...

      Kristova Cirkev je katolícka, to jest všeobecná – i to je na nej pekné, že v nej spolu pôsobia a spolupracujú ľudia rôznych pováh a talentov, národov a jazykov. Naozaj nie je vhodné ani nutné, aby všetci robili všetko. Každý má prispieť podľa svojich daností, schopností a možností. Nemožno však opustiť samotné základy viery! V tom sa nepripúšťajú žiadne kompromisy. Kardinál Sarah hovorí: „Treba vedieť opustiť tento svet, ak ide o obranu evanjelia“ (v knihe Boh alebo nič).

      Ešte na margo aktivizmu:
      Znova spomeniem kardinála Saraha. V inej svojej knihe (Sila ticha) – na rozdiel od mnohých súčasných mysliteľov a kazateľov – hovorí, že „Cirkev sa musí odvrátiť od svetského spôsobu reči“, aby mohla naďalej plniť svoju úlohu: „Pravá podstata Cirkvi nie je v tom, čo robí, ale v tom, o čom svedčí“. Cirkev by sa teda nemala vyčerpávať riešením materiálnych otázok, nemôže vyriešiť sociálne problémy sveta, nesmie sa prispôsobovať mentalite konzumu a okamžitého efektu.

      Odstrániť
  4. Anonymný17.1.18

    „Pravá podstata Cirkvi nie je v tom, čo robí, ale v tom, o čom svedčí“. A prečo by takúto cirkev mala spoločnosť, štát, akceptovať a podporovať? V súčasnosti len zo "svedčenia" by neprežila.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Nemajme klapky na očiach. Vnímajme súvislosti a dejinné poučenia.
      Myslíte si, že Cirkev je závislá na štátnej moci? V mnohých obdobiach, resp. na mnohých miestach štátna moc neakceptovala, nepodporovala kresťanov, ba ich prenasledovala – a Cirkev žila ďalej. Je preto smiešne tvrdiť, že je tu len vďaka nejakej (finančnej?) podpore.

      Odstrániť
  5. Anonymný17.1.18

    V tých neprajných obdobiach bola sila týchto ľudí v ich mentálnom, vnútornom presvedčení, ktoré v súčasnosti (vzedelanie, pokrok) vyprcháva. Potrebovalo by to nejaký zázrak ak by sa to malo zmeniť.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. 1. Veriť (držať sa svojho presvedčenia) zoči-voči tlaku či dokonca prenasledovaniu nikdy nebolo ľahké. A možno povedať, že o čo silnejšiu vieru mali ľudia v minulosti, o to krutejšie boli formy útlaku.
      Pravdou však je, že i v súčasnosti mnoho ľudí umiera za svoju vieru, osobitne to platí o kresťanoch, keďže kresťanstvo je vo svete najprenasledovanejšie.

      2. Zázraky sa dejú v každej dobe. Aj v súčasnosti dochádza ku konverziám, obráteniam. Nič to, že verejnosť je voči tomu nevšímavá či dokonca nepriateľsky naladená – k tým skutočným drámam a zásadným rozhodnutiam dochádza vo vnútri každého jedného človeka.

      Odstrániť
  6. Profesor František Vnuk sprostredkoval slovenskej verejnosti pozoruhodné slová Christiana Bruggera, dekana Filozofickej a teologickej fakulty na univerzite Notre Dame v austrálskom Sydney. Sú to myšlienky, ktoré podľa mňa veľmi dobre dopĺňajú vyššie publikovaný článok. Christian Brugger napísal:

    „Z dejín vieme, že obnova Cirkvi veľmi zriedka prichádza zhora nadol, t. j. od pápežov, alebo z Ríma, ale obyčajne zdola nahor. Prichádza z iniciatívy kresťanov, ktorí ostávajú pevne rozhodnutí žiť podľa viery v Krista , usilujú sa poznať mocnú silu jeho zmŕtvychvstania a trpezlivo berú účasť na jeho utrpení, aby tak dosiahli prisľúbené vzkriesenie z mŕtvych... Veriaci katolíci by nemali byť príliš zronení a súčasná situácia nesmie otriasť ich vierou v Ježišov slávny prísľub, že Cirkev neupadne do bludu, ale že ostane natrvalo dôveryhodnou loďkou pre spásu duší. Nesmú podľahnúť pokušeniam, ako sa to stalo Wycliffovi, Lutherovi alebo Zwinglimu, ktorí svoje frustrácie s cirkevnou vrchnosťou, i keď boli opodstatnené, obrátili proti Kristovej Cirkvi. Musia si neustále uvedomovať, že v svojej dvetisícročnej minulosti Cirkev často a veľa vytrpela od svojich vonkajších i vnútorných nepriateľov. V porovnaní s inými krízami v jej histórii, ako bol arianizmus v 4. storočí, veľká schizma v 14. storočí, teror Francúzskej revolúcie, Bismarckov Kulturkampf, totality 20. storočia, súčasné problémy sú relatívne mierne. Možno sú ony len skúškou našej trpezlivosti a našej dôvery v Kristove slová.“

    (IN: Kultúra č. 1/2018)

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Karol Dučák21.1.18

    V mysli mi často rezonujú slová jedného nášho kňaza, keď som sa mu pri spovedi zdôveril so slovami, že obhajujem súčasnú Katolícku cirkev, aj keď vidím mnohé nedostatky v radoch teológov i laikov. Odvetil mi: "Áno, dejú sa zlé veci, lenže dejú sa aj dobré veci." Určite má pravdu. Aj uplynulý rok sa zapíše do dejín nielen negatívami, ale aj pozitívami. Slovensko, ale aj susedné Česko a Rakúsko boli popri iných krajinách zasvätené Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie. Milión detí sa modlilo ruženec, desiatky tisíc Poliakov sa modlili pri hraniciach, aj v mravne spustnutom Francúzsku vyše pol milióna ľudí bojovalo pred pár mesiacmi za rodinu, manželstvo a deti. Nesmieme podľahnúť skepse, pretože by to bolo víťazstvo Zlého. To on sa nás usiluje zastrašiť, otráviť, znechutiť. Zaiste je potrebné vidieť problémy, ale nesmieme zabúdať nato, že ohlasujeme radostnú zvesť. Katolík, ktorý stratí optimizmus, sotva pomôže svojej Cirkvi. Aj na dnešnej večernej svätej omši zaznela prosba v tomto zmysle: Pane, daj, aby veriaci pochopili, že najviac pomôžu jednote Cirkvi tým, že sami budú verne žiť podľa Evanjelia.

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Benedikt XVI. (Joseph Ratzinger) napísal v roku 1969 stať o budúcnosti Cirkvi. Myšlienky z nej stoja za pozornosť, niektoré citujem:

    „Budúcnosť Cirkvi môže i dnes vzísť, a aj vzíde, len zo sily tých, ktorí majú hlboké korene a žijú z rýdzej plnosti viery. Nevzíde však z tých, ktorí sa iba prispôsobujú danému okamihu. Nevzíde z tých, ktorí predávajú len recepty. Nepríde od tých, ktorí druhých len kritizujú, ale seba považujú za neomylné meradlo. Nepríde taktiež od tých, ktorí volia len pohodlnejšiu cestu...
    Vyjadrené pozitívne: budúcnosť Cirkvi ako vždy aj teraz vytvárajú svätci. Teda ľudia, ktorí chápu viac než len frázy, čo sú práve moderné. Ľudia, ktorí môžu vidieť viac ako ostatní, pretože ich život má širší obzor...
    Nepotrebujeme Cirkev, ktorá pestuje kult aktivity. Taká Cirkev je úplne zbytočná a zaniká sama od seba. Zostane len Cirkev Ježiša Krista. Cirkev, ktorá verí v Boha, ktorý sa stal človekom a sľubuje nám život po smrti...
    Pokladám za isté, že pre Cirkev nastávajú ťažké časy, hoci jej vlastná kríza sa ešte len začína. Je nutné počítať so značnými otrasmi. Ale som si tiež istý aj tým, čo bude na konci: nie Cirkev politického kultu, ale Cirkev viery.“

    (IN: Kultúra č. 2/2018)

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.