17. januára 2018

Nádej ekumenizmu

Karol Dučák
V posledných rokoch som sa hodne venoval obhajobe Druhého vatikánskeho koncilu. Paradoxne som sa k tomu dostal tak, že som začal dopisovať do internetového časopisu Duše a hvězdy, ktorý je ladený výslovne proti koncilu. Medzi najdôležitejšie témy, ktorými som sa zaoberal, patrí ekumenizmus. Napísal som mnoho článkov o tejto problematike, v ktorých som citoval z dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu. Paradoxne však, za najdôležitejšie na ekumenizme nepovažujem to, čo je napísané v koncilových dokumentoch, ale to, čo som v posledných desaťročiach videl, prežil, zažil.
Mám priateľa, ktorý vyrastal ako evanjelik. Keď bol ešte chlapec, jeho rodina sa v období po druhej svetovej vojne prisťahovala do čisto katolíckej dediny Fričovce, kde v medzivojnovom období vyrastala aj moja nebohá mamka. Môj priateľ mal tú smolu, že bol jediným evanjelickým chlapcom v celej dedine. Katolícke deti ho neprijali medzi seba, posmievali sa mu, nadávali mu, dokonca naňho pľuvali...

Ak uvažujem o najväčšom prínose koncilového dekrétu o ekumenizme Unitatis redintegratio, tak ním – paradoxne – nie je to, čo sa v tom dokumente píše. Jeho prínos spočíva v prevratnej zmene vzťahov katolíkov a evanjelikov. Dnes už naše deti nemusia pľuvať na deti evanjelikov a naopak. Dnes, keď sa stretnú katolík a evanjelik, už nemusia tasiť meče, ako tomu bolo počas náboženských vojen po nástupe reformácie.
Napokon, nie je to „objav“ Druhého vatikánskeho koncilu. Tento princíp používala už v počiatkoch rekatolizácie Spoločnosť Ježišova. Mnohí historici ju vykresľujú ako militantnú bojovníčku proti protestantizmu, avšak Kumor píše: „Spoločnosť nebola založená pre boj proti protestantskej reformácii, ale z nevyhnutnosti sa stala hlavnou silou boja s touto reformáciou“ (Kumor, B. Cirkevné dejiny. Novovek – rozkol v západnom kresťanstve. Levoča: Polypress, 2002, s. 205).
Je potrebné zdôrazniť, že aj keď rehoľa výrazne prispela k úspechu rekatolizácie, jej pôvodným poslaním nebolo potláčanie iných náboženstiev. Ján Chryzostom Korec o tom píše: „Takýto cieľ sa nenachádza nikde v dokumentoch rehole... Čo sa týka spôsobov práce, Ignác dal ešte za svojho života roku 1556 dôkladné úpravy jezuitom poslaným do Nemecka a do Prahy – jezuiti majú hľadať jedine spásu duší a oslávenie Boha, za to sa majú denne modliť, dávať dobrý príklad kresťanských cností, lebo to viac pôsobí na srdcia, než všetko ostatné. Peter Kanízius, druhý apoštol Nemecka, písal tiež v roku 1583, že len dobrotou a láskou voči protestantom možno získať ich srdcia pre Cirkev. V tomto duchu ako provinciál  poslal aj prvých jezuitov do Trnavy“ (Korec, J. Ch. Cirkev v dejinách Slovenska. Druhé vydanie. Bratislava: Lúč, 1997. ISBN 80-7114-118-6, s.  599).
Až na výnimky jezuiti nesiahali k násilným metódam, ale nových členov Cirkvi sa naopak snažili získavať láskou a trpezlivosťou. Toto je jediný spoľahlivý prístup, ktorým môžeme inovercov presvedčiť o vyšších kvalitách našej viery. Toto je alfa a omega ekumenizmu, nie to, čo sa píše v dokumentoch koncilu. Teda to, že môžeme vedľa seba žiť v láske a porozumení. Veď ak ja žijem v láske a porozumení s protestantom, neznamená to, že sa mám zriekať svojej viery! Druhý vatikánsky koncil to ani nežiada. Neexistuje v dokumentoch koncilu jediná veta, ktorá by od katolíka žiadala zriekať sa katolíckej viery v ekumenickom dialógu, či v dialógu s nekresťanmi! Veď aj Ježiš išiel uzdravovať pohanov, aby ich láskou privádzal do svojho svätého ovčinca.
Dnešná misiológia pozná mnoho metód misijnej činnosti: evanjelizáciu, inkulturáciu, dialóg, charitu, modlitby za konverzie nekatolíkov na katolícku vieru, atď. Najdôležitejšou misijnou metódou je však svedectvo. Katolík nemôže vydávať svedectvo o Kristovi bez toho, aby sa Kristus neodzrkadľoval v ňom. Človek nemôže ohlasovať Kristovo evanjelium lásky, ak má sám v srdci nenávisť voči inovercom. Práve v tom mnohí katolíci hrešia. Nevydávajú dobré svedectvo a tým sťažujú inovercom nájsť cestu do Katolíckej cirkvi. Na túto skutočnosť poukazuje aj už spomínaný dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio slovami: „Hoci totiž Katolícka cirkev dostala všetku od Boha zjavenú pravdu a všetky prostriedky milosti, predsa jej členovia nežijú podľa toho s patričnou horlivosťou, takže tvár Cirkvi sa javí našim oddeleným bratom i celému svetu menej žiarivou, a tým sa brzdí rast kráľovstva Božieho. Preto sa všetci katolíci majú usilovať o kresťanskú dokonalosť...“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 4). Ekumenizmus teda „nejestvuje bez vnútorného obrátenia“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 7).
Najprv sa teda musíme vnútorne obrátiť my, katolíci, a až potom môžeme začať obracať na našu vieru inovercov. Druhý vatikánsky koncil to mimoriadne uľahčil. Zbúral totiž hradby medzi nami a nekatolíkmi. Ale aby som znovu neodbiehal k odborným výkladom, uvediem ďalší príklad z osobného života. 
Dlhé roky som pracoval, a vlastne dodnes pracujem v zahraničí. Počas jedného môjho pracovného pobytu v Nemecku pred asi 25 rokmi som sa raz večer chcel dostať do katolíckeho kostola na svätú omšu. Býval som v lesnatej krajine na samote a do najbližšieho mesta som mal niekoľko kilometrov. Nemal som však informácie, nevedel som kedy kde bude svätá omša, internet bol vtedy pre mňa tabu, takže som sa vydal naslepo. Keďže som nemal v Nemecku svoje auto, musel som sa prepravovať buď peši, alebo autostopom. Bola zima, studený večer a ja som nepredpokladal, že sa mi podarí niekoho stopnúť, ale na moje prekvapenie mi zastavilo osobné auto, ktoré za sebou ťahalo prívesný vozík. Sedel v ňom osamelý muž, ktorý ma odviezol k najbližšiemu kostolu, ale ten bol zavretý. Tak som mu poďakoval a chystal som sa vrátiť domov niekoľko kilometrov peši. On mi však navrhol, že ma odvezie k inému katolíckemu kostolu, ktorý bol vzdialený pár kilometrov. Ja som namietal: „Nie, ďakujem, nemáte to po ceste, museli by ste najazdiť kopu kilometrov navyše a doma vás určite čakajú.“ On sa však nenechal presvedčiť a povedal mi: „To nič. Tých pár kilometrov vás odveziem.“
Nerád využívam ľudí a preto som sa cítil trápne, ale dal som sa presvedčiť a tak sme sa vydali k ďalšiemu katolíckemu kostolu. Lenže ani tam nebola svätá omša a tak ma ten muž odviezol domov, do môjho prechodného bydliska. Cestou sme sa rozprávali a z reči toho muža vysvitlo, že je evanjelik, ktorý má manželku katolíčku. Kvôli mne v ten večer zbytočne najazdil asi desať kilometrov zasneženou zimnou krajinou, hoci ho doma čakala jeho rodina. Keď ma ten pán doviezol do môjho prechodného bydliska, nedalo mi to a opýtal som sa ho: „Prečo ste vy, evanjelik, viezli mňa, katolíka a cudzinca, do katolíckeho kostola, a urobili ste kilometre navyše na aute s prívesným vozíkom, hoci vás doma čaká rodina?“
On sa na mňa pozrel a úprimne odvetil: „Viete, moja manželka je katolíčka a my máme veľmi pekné manželstvo. Navyše tam, u nás, odkiaľ pochádzam, katolíci a evanjelici nažívajú v porozumení a navzájom si pomáhajú.“
Bol som dojatý a odvtedy som sa začal na evanjelikov dívať inými očami. Ja som v tom nemeckom evanjelikovi našiel Krista. Mal síce iné vierovyznanie ako ja, ale nemohol som ho odsudzovať. Druhý vatikánsky koncil učí, že jediná pravá je katolícka viera, a v tom sa nemôže mýliť, lenže inoverci boli vychovaní v inom prostredí, často plnom predsudkov voči Katolíckej cirkvi, takže „tých, čo prichádzajú na svet v týchto spoločenstvách teraz a sú v nich vychovávaní vo viere v Krista, nemožno obviňovať z hriechu rozkolu...“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 3).
V každom človeku hľadám Krista. V každom človeku sa usilujem nájsť predovšetkým to dobré a až potom to horšie, a málokedy sa mi stalo, aby som v nejakom človeku neobjavil niečo pozitívne.
Požehnané ovocie Druhého vatikánskeho koncilu spočíva v tom, že odstránil bariéru medzi srdcami katolíkov a inovercov a nekatolíci sa začali na nás pozerať inými očami. Predtým boli zvyknutí na náš dešpekt, typické katolícke povýšenectvo a zrazu boli v šoku. Povedali si, že sme sa zmenili a tak sa začali približovať a skúmať nás. A nielen nás, ale aj našu vieru. Začali objavovať krásy katolíckeho učenia. Pomaly, opatrne, ale vytrvale. Zaiste to má ešte ďaleko k ideálu, ale ovocie tohto významného dejinného posunu  je čoraz markantnejšie. Ekumenizmus návratu je evidentný. Milióny evanjelikov a anglikánov sa modlia ruženec, navštevujú mariánske miesta, v mariánskych kostoloch sa objavujú sochy Panny Márie.
Ostatne aj o tom som už dosť podrobne písal (Dučák, K. Ekumenizmus návratu sa stáva realitou. Dostupné na internete: priestornet.com; Dučák, K. Triumf mariánské cesty ekumenismu návratu. Dostupné na internete: fatym.com).
Ak by koncil neurobil nič iné, už aj toto stačí nato, aby bol naveky zapísaný zlatými písmenami do histórie ľudstva i Katolíckej cirkvi.
Zaiste však pokoncilový vývoj Katolíckej cirkvi bol sprevádzaný aj chybami a vážnymi deformáciami! Mnohí ľudia sa tomu divia. Lenže ja sa divím tým, čo sa divia. Koncil priniesol mnoho vecí, s ktorými Katolícka cirkev v minulosti nemala dostatok skúseností. Týka sa to aj ekumenického dialógu Katolíckej cirkvi s protestantmi.
Na škodu bol aj priveľký zápal niektorých duchovných na oboch stranách a snaha o čo najrýchlejšie napredovanie ekumenického dialógu. Títo ľudia často bona fide prekrúcali katolícke pravdy. Lenže koncil pred týmto nebezpečenstvom varoval slovami: „Tento svätý cirkevný snem napomína veriacich, aby sa chránili akejkoľvek ľahkovážnosti alebo nerozumnej horlivosti, lebo by to mohlo škodiť ozajstnému pokroku jednoty. Veď ich ekumenická činnosť môže byť len bezvýhradne a úprimne katolícka, a teda verná pravde, ktorú sme prijali od Apoštolov a Otcov, a v súlade s vierou, ktorú Katolícka cirkev vždy vyznávala...“ (Unitatis redintegratio, č. 24).
Určite najviac škody však spôsobili liberáli a slobodomurári, ktorí sa infiltrovali do všetkých štruktúr katolíckej hierarchie s jasným zámerom zviesť Cirkev na scestie. Ich zavinením sa v Cirkvi rozšíril náboženský relativizmus, hlásajúci, že jedno náboženstvo je rovnako dobré ako druhé, a že je vlastne jedno, či je človek katolík, alebo nie. Podľa tejto zvrátenej logiky teda nie je nevyhnutné obracať nekatolíkov na katolícku víru. Týmto spôsobom bolo ohrozené misijné poslanie Katolíckej cirkvi.
Nedostatky sú však aj priamo v koncilových dokumentoch. Nenachádza sa v nich žiadna heréza, ale niektoré pasáže nie sú dostatočne precízne formulované. Aj v už spomínanom koncilovom dekréte o ekumenizme Unitatis redintegratio sa nachádza pasáž, v ktorej sa uvádza, že aj oddelené cirkvi a spoločenstvá sa Kristov Duch „nezdráha používať ako nástroje spásy, ktorých účinnosť sa odvodzuje z plnosti milosti a pravdy zverenej Katolíckej cirkvi“ (Unitatis redintegratio, č. 3).
Tu sa žiada precízne vysvetlenie. Známy biskup Schneider to komentuje nasledovne: „Toto by sa dalo interpretovať nesprávne, teda na základe teórie anglikanizmu, ktorá považuje viacero odvetví kresťanstva za cestu k spáse. Musíme túto vetu objasniť. Boh môže použiť iných kresťanov, ale individuálne, pretože sú pokrstení. Ako povedal svätý Augustín, to, čo nekatolíci majú, si vzali od Cirkvi. Povedal dokonca, že si to ukradli z nášho domu. To, čo majú, je katolícke, nie ich vlastné. Treba teda vysvetliť aj túto časť, inak môže byť nesprávne pochopená“ (Mons. Athanasius Schneider: Druhý vatikánsky koncil potrebuje objasnenie pre problematické pasáže dokumentov. In: LifeNews Slovakia.  Dostupné na internete: lifenews.sk).
Vzápätí biskup uvádza vlastnú skúsenosť z detstva, ktorá ho priviedla na post biskupa Katolíckej cirkvi. Človekom, od ktorého sa budúci biskup dozvedel po prvý raz o Evanjeliu, nebol katolík, ale protestant. Teda aj protestant môže byť nositeľom milosti či požehnaním, táto skutočnosť však nelegitimizuje protestantizmus ako taký.
Čo dodať na koniec? Popri všetkých svojich nedostatkoch bol Druhý vatikánsky koncil skutočným požehnaním pre Katolícku cirkev aj pre celý svet. My si musíme urobiť inventúru a jasne si povedať: toto bolo dobré a toto bolo zlé. Toto sa vydarilo, toto menej a toto sa zvrhlo pre nedostatok skúseností či pre priveľký entuziazmus niektorých ľudí, alebo aj pre vedomý zámer niektorých ľudí škodiť Cirkvi.
No nech už je to akokoľvek – svet už nikdy nebude taký ako pred Druhým vatikánskym koncilom a ani Katolícka cirkev už nikdy nebude taká, aká bola v roku 1962!
Karol Dučák
::
Rozhovor s autorom:
::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.

17 komentárov:

  1. Človekovi dneška, nakazenému vírusom „tolerancie“ a „demokracie“, to nejde do hlavy, ale Písmo hovorí jasne: nie každý bude spasený. Máme sa preto zo všetkých síl usilovať o spásu svojej duše a tiež o spásu iných.
    V tom svetle treba vnímať aj ekumenizmus. Chcime jednotu, túžme po nej, modlime sa za ňu, budujme ju, ale nie za každú cenu, aby to nebola jednota omylu, zlyhania a zrady.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Anonymný11.9.18

      Ekumenizmus neznamena potlacat katolicke pravdy ale snazit sa pochopit ako to myslia ini
      castokrat sa ukazuje ze protestanti maju aj mnohe katolicke skutocnosti ale pod inym nazvom

      Odstrániť
  2. Anonymný17.1.18

    "to, čo nekatolíci majú, si vzali od Cirkvi. Povedal dokonca, že si to ukradli z nášho domu." Dalo by sa povedať aj o kresťanoch, ako židovskej sekte - to čo kresťaninia katolíci majú prevzali od židov, napríklad obetovanie, okiadzanie apod..Ale nič v zlom, prečo nie.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Anonymný17.1.18

      A ešte som zabudol to podstatné Bibliu starý zákon, čo považujú za slovo božie.

      Odstrániť
  3. Na jediného protestantského chlapce plivali? Tím ho mohli jako bloudícího těžko přivést do lůna Církve. Ale rozhodně by jej nepřivedli ani tím, kdyby s ním vedli dialog a utvrzovali jej, že i jeho pomýlené náboženství je vlastně dobré s spásonosné, když v něm bude bloudit upřímně a v souladu se svým svědomím. Plivání a ani ekumenický dialog nejsou akty lásky, ale akty ďábelské. Liší se jen v metodách a v tom, že jedno je zjevné a druhé skryté. A také v tom, že jedno by moderní clerus odsoudil a druhé podpořil ... Dej nám, Pane, pravověrné kněze!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Poznámka na okraj, k tomu šikanovaniu:
      Myslím, že keby šlo o jediného chlapca v dedine napríklad ryšavého alebo krivonohého, alebo s okuliarmi, bol by i tak terčom posmechu a rôznych útokov. Také vedia byť niekedy deti... Podľa mňa teda nešlo o prejav náboženskej neznášanlivosti v pravom zmysle slova.

      Odstrániť
    2. Karol Dučák22.1.18

      Ad: Patrik Matyášek: „Ale rozhodně by jej nepřivedli ani tím, kdyby s ním vedli dialog a utvrzovali jej, že i jeho pomýlené náboženství je vlastně dobré a spásonosné, když v něm bude bloudit upřímně a v souladu se svým svědomím.“
      Bez urážky, pán Matyášek, ale ak píšete čosi také, je mi jasné, že ste totálne mimo. To, že Boh môže spasiť aj nekatolíkov, hlásala Katolícka cirkev už mnoho storočí pred Druhým vatikánskym koncilom a jeho ekumenizmom. Je potrebné si doštudovať problematiku. Keďže čas je vzácna hodnota v živote človeka, nebudem sa púšťať do nijakých nových argumentácií, ale uvediem link na svoj článok, v ktorom som túto problematiku už dosť podrobne rozobral: http://www.fatym.com/view.php?cisloclanku=2017050160
      Ja, na rozdiel od Vás, neuvádzam nijaké chiméry, ale poctivo, seriózne citujem z dokumentov koncilu. Vo vieroučnej konštitúcii Lumen gentium o Cirkvi sa jasne deklaruje: „Preto by sa nemohli spasiť ľudia, čo by nechceli vstúpiť do Katolíckej cirkvi, alebo by v nej nechceli vytrvať napriek tomu, že dobre vedia, že ju založil Ježiš Kristus ako potrebnú (na spasenie).“ (Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia Lumen gentium, č. 14).
      No na inom mieste tej istej konštitúcie sa píše: „Lebo tí, čo bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho Cirkev, ale hľadajú Boha úprimným srdcom a usilujú sa pod účinkom milosti plniť jeho vôľu, ktorú poznávajú z hlasu svedomia, môžu dosiahnuť večnú spásu. Božia Prozreteľnosť neodopiera prostriedky potrebné na spasenie ani tým, čo bez vlastnej viny ešte neprišli k jasnému poznaniu Boha a snažia sa, nie bez Božej milosti, správne žiť“ (Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia Lumen gentium, č. 16).
      Váš problém, pán Matyášek, spočíva v tom, že nedokážete diferencovať. V zmysle učenia koncilu môžu byť spasení aj jednotliví nekatolíci, ktorí nie vlastnou vinou nepoznali pravú Cirkev Kristovu, ktorou je jedine Katolícka cirkev. Lenže to isté tvrdil už aj pápež Pius IX. a tvrdilo to aj Svaté oficium v liste arcibiskupovi Bostonu z 8. augusta 1949, v ktorom je oficiálne odsúdená téza, že nemôže existovať žiadna spása pre tých, ktorí nie sú katolíci alebo katechumeni.
      Nikde (!) v dokumentoch koncilu nie je uvedené, že okrem Katolíckej církvi je aj iná pravá cesta k spáse. Ja, pán Matyášek, na rozdiel od Vás dokumenty koncilu poctivo študujem. To, že Katolícka cirkev deklaruje, že môžu byť spasení aj jednotliví nekatolíci, ešte neznamená, žeby bolo ohrozené výnimočné postavenie Katolíckej cirkvi. Koncil jednoznačne deklaruje, že „by sa nemohli spasiť ľudia, čo by nechceli vstúpiť do Katolíckej cirkvi, alebo by v nej nechceli vytrvať napriek tomu, že dobre vedia, že ju založil Ježiš Kristus ako potrebnú (na spasenie).“ (Druhý vatikánsky koncil, konštitúcia Lumen gentium, č. 14).
      Pán Matyášek, ja Vás nebudem presviedčať o tom, že Zem obieha okolo Slnka a že svetlo nie je tmou a tma nie je svetlom.

      Odstrániť
    3. Povedal by som, že všetko sa dá uskutočňovať dobre alebo zle, všetko možno obrátiť na dobro alebo na zlo. Aj zle chápaná láska, tzv. opičia, môže v konečnom dôsledku človeku škodiť, môže sa obrátiť v pravý opak.
      Podobne je to s ekumenizmom. Správne chápaný a uskutočňovaný vedie k dobrému.
      Aj v teologickom lexikóne, ktorý mám poruke (bol vydaný ešte za socializmu) sa píše: „O katolíckej pravde sa nediskutuje...“ Diskutovať by sa však malo o iných otázkach života a spolužitia (aby sme po sebe „nepľuli“).

      Odstrániť
  4. Ad Karol Dučák:
    Pokud jakýkoli nekatolík dosáhne spásy, tak to není díky tomu, že je protestant, pravoslavný, mohamedán, hinduista atd., ale navzdory tomu.
    To proto, že tato cizí náboženství nemají z Pravdy nic, co by neměla Církev svatá. Pokud tedy tu a tam nacházíme v cicích náboženstvím něco pravdivého, není to nic, co bychom nenacházeli také v Církvi, protože pouze ona má Pravdu, pouze ona je neomylná (byť její členové jsou omylní).
    Asi se shodneme, že protestanté nemohou dojít spásy stejně dobře (stejně snadno) jako katolíci, neboť jinak by bylo de facto jedno, které náboženství vyznáváme, ale to je pak v přímém rozporu se slovy Páně: "Já jsem ta cesta, pravda i život. Nikdo nepřichází k Otci než skrze mne." (Jan 14,6). Protestanté to mají "po čertech" těžké, aby se bez sedmi svátostí, bez posvěcujících milostí, kterými nás živí Církev, dostali do nebe.
    Proto je potřeba je s láskou, a nikoli s pliváním, dovést zpět do Církve, protože "poznávací dialog", který je jen utvrzuje ve správnosti (pravdivosti) jejich omylu, je pouze ďábelskou službou klamu a nikoli lásky. Miluji bližního, když mu přeji věčné nebe a pomáhám mu tam, a ne když mu přeji časný, pomíjivý pokoj a konejším ho v jeho omylu se slovy, věř si, jak chceš, hlavně buďme kamarádi.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Karol Dučák11.9.18

      Patrik Matyášek, koncil to formuloval nádherne: "Veď ich ekumenická činnosť môže byť len bezvýhradne a úprimne katolícka, a teda verná pravde, ktorú sme prijali od Apoštolov a Otcov, a v súlade s vierou, ktorú Katolícka cirkev vždy vyznávala...“ (Unitatis redintegratio, č. 24). Krajšie to už napísať neviem ani ja. Pri ekumenickom dialógu musíme ostať verní pravde, ktorú sme prijali od Krista, apoštolov a Cirkevných otcov. Inakšie súhlasím s každou vetou, ktorú ste napísali. Ja som nikdy nič inšie nehlásal.

      Odstrániť
  5. No jo, ale nezapomínejme, že až do II. Vat. koncilu chápala Církev ekumenickou jednotu jako návrat všech odloučených ke svému neměnitelnému středu, k trvale existujícímu obrazu Kristem založené jediné Církve a nikoliv jako formování církve nové budoucí podoby. Příčina hříšného odloučení (mnohosti kultů) navíc bylo do II. Vat. koncilu vždy spatřováno v Adamově prvotním hříchu. Podle Janova Prologu Církev neomylně hlásala, že „pravé světlo“ sice osvěcuje každého člověka, tedy je dáno k dispozici všem, ale bohužel, když přišlo na svět, svět ho nepřijal. Přijala ho jen malá část a té dal Bůh moc stát se Božími dětmi: to jsou jen ti, kdo věří v jeho jméno a zrodili se znovu z Boha. Jak takovéto zrození vypadá prakticky, to stanovilo Slovo zcela jednoznačně a konkrétně. Také prohlásilo, že nezahyne jen ten, kdo v něho věří. Tak to pochopili apoštolové, jejich nástupci, všichni církevní Otcové a tak to střežila a praktikovala církev celá dvě tisíciletí až do zahájení svého posledního koncilu, na němž triumfoval modernismus, označený PP Piem IX. za syntézu všech herezí.
    Modernistický koncept ekumenismu je však ZCELA JINÝ: roztříštěnost byla již před stvořením v Božím plánu. Náboženská roztříštěnost není podle modernistů nic negativního, nýbrž představuje znamení, jak různé společnosti reagovaly na Boží osvícení. To je, prosím pěkně, nynější oficiální učení vatikánského Sekretariátu pro podporu jednoty křesťanů. Na novodobém ekumenismu je nejbizarnější, že činí z Boha taškáře, který si dělá z lidí blázny a místo pravého zjevení jim podstrčí jakési polotovary, aby si z nich poskládali náboženství jako puzzle. Výraz návrat odloučených známý ještě z Instrukce o ekumenickém hnutí (ASS 31. ledna 1950) byl zcela vyřazen. Nyní se již nejedná o překonání teologických či naukových rozdílů, protože všechny konfese vlastně vycházejí ze stejné pravdy. Pastýř z Ježíšova kázání už nepotřebuje přivádět zpět zbloudilé ovce, stačí, když ponechá otevřené dveře. Podle změněné nauky má se uskutečnit sjednocení všech církví nikoliv jejich návratem do katolické církve, od které se v historickém okamžiku odloučily, nýbrž pohybem všech konfesí směrem k pomyslnému centru (Kristu), které leží mimo všechny konfese. "Žádná církev si nesmí nárokovat, že je autentickou Kristovou církví, dokud nebude dosaženo skutečné jednoty." (ICI 585, s. 20, 15. dubna 1983). Přestupy ke katolicismu vlastně nic nemění, a nemají proto valný smysl. Konvertité z protestantismu dokonce litují, že vůbec přijali katolickou víru. V diecézi Chur zaznamenali v letech 1954 - 1964 téměř tisíc konverzí. V dalším desetiletí jich bylo už jen třetinu. Ve Spojených státech poklesl počet konvertitů v desetiletí před koncilem ze 170 000 na pouhých několik set v desetiletí po koncilu.
    Také nekřesťanská náboženství mají podle modernistů přistoupit k náboženské jednotě lidstva, ale ani zde k tomu nedochází tak, že by se měli obrátit a přijmout křesťanství, nýbrž tak, že prohlubují své vlastní hodnoty, až dospějí k té nejhlubší pravdě, které má být údajně u kořenů všech náboženství. Různost náboženství je dobrou věcí a nikdo nemusí pro jednotu nic obětovat. Proti tomu je možno zcela prostě namítnout, že rozdíly spočívají v protikladu pravdy a nepravdy. Modernisté však tvrdí, že katolicismus nemůže přispět ničím specifickým, nanejvýš může přispět k prohloubení hodnot, které jsou vlastní různým náboženstvím. Proto obrácení pro muslima znamená pouze prohloubení jeho islámu, podobně pro budhisty budhismu a pro židy judaismu. Jejich pozvání do katolické církve by znamenalo šíření nežádoucího proselytismu. Z misijní činnosti církve se vytrácí všechno nadpřirozené, princip spásy již nepřichází z nebe, nýbrž od samotných lidí, z jejich nitra a lidské přirozenosti. Hlásání křesťanských pravd pohanům ztrácí smysl. Máme jim jen pomáhat, aby nacházeli pravdu, kterou již mají v sobě. Misijní činnost se přenáší do pouhé přirozené oblasti, do alfabetizace, zdravotní péče, zajišťování obživy a vody. Z náboženského ekumenismu se stal ekumenismus humanitární.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Karol Dučák13.9.18

      Patrik Matyášek, predovšetkým úprimne ďakujem za Vaše príspevky. Vzniká však paradoxná situácia, že ma presviedčate o niečom, o čom som už dávno presvedčený. Ja som to formuloval ešte inakšie. Je na svete len jedno Božie náboženstvo, ktoré je totožné s Katolíckou cirkvou. Božie preto, lebo nám ho priniesol sám Boh vo svojej druhej osobe, v Synovi Božom Ježišovi Kristovi. Ostatné náboženstvá sú ľudské, pretože ich pôvodcami boli ľudia. Pôvodcom islamu bol Mohamed, pôvodcom budhizmu Budha, atď. Ostatne, písal som už aj o tom: http://www.fatym.com/view.php?nazevclanku=lidska-nabozenstvi-a-bozi-nabozenstvi&cisloclanku=2017050160
      Ale niečo podobné môžeme tvrdiť aj o kresťanských nekatolíckych cirkvách. Napríklad pôvodcom Evanjelickej cirkvi Augsburského vyznania bol Martin Luther.
      Súhlasím so všetkým, čo píšete, až na jednu vec. Tie údaje o poklese konverzií na katolícku vieru nemôžem akceptovať. Mám opačné informácie. Napríklad na severe Európy, v tejto tradičnej bašte protestantizmu, rastie Katolícka cirkev na úkor protestantizmu. Len jeden symbol: v roku 2017 bol vyhlásený za Švéda roka katolícky kardinál Anders Arborelius. Je to prvý Švéd v dejinách, ktorý sa stal kardinálom. Je to o to úžasnejšie, že je to rodený protestant, ktorý prestúpil na katolícku vieru. (https://zpravy.proglas.cz/udalosti/svedem-roku-vyhlasen-katolicky-kardinal-arborelius/)
      V žiadnom prípade teda nezdieľam Vašu skepsu. Naopak, je to pre mňa signál, že musíme ešte intenzívnejšie bojovať proti všetkým vlkom v rúchu baránka, ktorí sa infiltrovali do všetkých štruktúr Katolíckej cirkvi v snahe sekularizovať a desakralizovať ju. Nech nám v tomto boji pomáha Boh Otec, Syn i Svätý Duch, najsvätejšia Bohorodička Mária, vždy Panna, svätý Michal archanjel, všetci archanjeli i anjeli i všetci svätí. Našou veľkou nádejou je poznanie, že Satan už bol porazený, hoci sa snaží sa vytrhnúť z Pánovho stáda čo najviac duší.

      Odstrániť
  6. Jsem rád, že tedy přesvědčuji přesvědčeného. Jen mne znejistělo Vaše nadšení, s jakým citujete dokumenty 2. Vat. koncilu v souvislosti ekumenismem. u vědomí jejich diskontinuity s církevním magisteriem, na kterou jsem se snažil ukázat, není podle mne nadšení na místě.
    Rád bych Vás pozval na pouť k Sedmibolestné do Šaštína, kde budeme s naším spolkem, když Pán Bůh dá, zpívat na tradiční mši sv. v sobotu 10.11.2018 polyfonii a greg. chorál. Akce bude brzy oznámena i na naší stránce husovice.webnode.cz

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Karol Dučák13.9.18

      Gregoriánsky chorál a polyfoniu sme spievali s naším cirkevným zborom Lumen vo Vranove nad Topľou, kde bola moja manželka 17 rokov vedúcou zboru a ja som bol niekoľko rokov tenorista. Ak vážne tvrdíte, že dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu sú v diskontinuite s Magistériom Cirkvi, v tom prípade je mi jasné, že ste dokumenty koncilu nikdy neštudovali.
      Dokumenty koncilu sú v poriadku až na to, že je tam niekoľko pasáží, ktoré neboli dostatočne presne vysvetlené a tieto je potrebné dodatočne objasniť tak, ako to požaduje biskup Schneider. (https://www.lifenews.sk/content/mons-athanasius-schneider-druh%C3%BD-vatik%C3%A1nsky-koncil-potrebuje-objasnenie-pre-problematick%C3%A9-pas)
      Lenže na to treba inteligentných, erudovaných teológov takého formátu ako emeritný pápež Benedikt XVI. alebo jeho žiak Biskup Schneider.

      Odstrániť
  7. Snahy o pravověrnou interpretaci dokumentů II. Vat. koncilu jsou mi známy. V modernistické církvi jsou sice v menšině, ale vyskytují se. Toto téma by si ale zasloužilo samostatnou diskusi a nebudu se zde s Vámi o ně přít.
    K tématu ekumenismu Vám doporučuji článek "Zlom v pojetí ekumenismu" na stránkách https://www.lumendelumine.cz/index.php?mact=Search%2Ccntnt01%2Cdosearch%2C0&cntnt01returnid=15&cntnt01searchinput=Zlom+v+pojet%C3%AD+ekumenismu&submit=Odeslat

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Pán Matyášek, pozrel som si stránku vášho „Husovického okrašlovacího spolku pěveckého“, aj som si niečo vypočul z predložených ukážok. Pekné, chvályhodné. Možno niekedy budem mať možnosť vypočuť si vás aj naživo.
      Na margo vašich komentárov: nepáči sa mi váš výraz „modernistická cirkev“. Prečo? Pomôžem si slovami svätého Cypriána (3. storočie): „Jeden je Boh, jeden je Kristus. Jedna je aj jeho Cirkev, jedna je viera, jeden je kresťanský ľud zhromaždený v pevnej jednote spojivom svornosti.“

      Odstrániť
  8. Na Slovensku budeme vystupovat 10.11.2018, jak je uvedeno na naší webovce, tak třeba tam ... ?
    Víte, ani mně s nelíbí pojem modernistická církev. Jak moc bych si přál, aby církev modernistickou nebyla! Ale když už jste použil tento citát sv. Cypriána, věnujte, prosím, pozornost tomuto krátkému článku o modernistickém pojetí ekumenismu, který je zakončen tím samým citátem sv. Cypriána: http://www.tedeum.cz/2016/01/11/vennari-ale-ktery-presne-vyrok-je-hereticky-k-papezovu-videu/

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.