Laický apoštolát (staré a nové v Cirkvi)

Karol Dučák

Druhý vatikánsky koncil je terčom masívnej kritiky predovšetkým v ultrakonzervatívnom tábore Katolíckej cirkvi. Práve koncilu dávajú ultrakonzervatívci za vinu súčasnú krízu Katolíckej cirkvi. S takýmto postojom sa však nemožno stotožniť. Aj keď je nespochybniteľným faktom, že v pokoncilovom vývoji Cirkvi často došlo a neustále dochádza k chybným rozhodnutiam i priamym deformáciám katolíckeho učenia, hádzať vinu za všetky nedostatky katolíckych teológov i laikov na Druhý vatikánsky koncil je škodlivý extrém, ktorý nemôže pomôcť pri hľadaní skutočných príčin deformácií vo vývoji Katolíckej cirkvi po koncile. Každý extrém je nežiaduci a prináša viac škody ako úžitku. Naozaj môže koncil za všetky deformácie katolíckeho učenia?

Nie je to tak dávno, čo generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej (skratka SJ) P. Arturo Sosa Abascal v rozhovore pre denník El Mundo verejne spochybnil existenciu Satana ako konkrétnej bytosti. Podľa jeho vyjadrenia je diabol len symbolická figúrka na vyjadrenie zla.

Generál jezuitov takto porušil stáročne učenie Katolíckej cirkvi, ktoré je zakotvené aj vo Svätom písme; mimochodom, podrobnostiam o tejto udalosti bol venovaný dostatočný priestor v inom článku autora. (1)

Je vari aj takáto verejne vyjadrená heréza popredného katolíckeho teológa vinou koncilu spred vyše polstoročia?! V koncilových dokumentoch predsa nie je ani jedna pasáž, ktorá by spochybňovala Sväté písmo alebo existenciu Satana! Naopak, koncil sa o existencii Satana zmieňuje na mnohých miestach svojich dokumentov ako o konkrétnej bytosti, nie ako o symbolickej figúrke! Prípad súčasného generála SJ nie je jediným prípadom deformácií katolíckeho učenia súčasnými teológmi Katolíckej cirkvi, ktoré sa neprávom pripisujú koncilu!

Dokumenty koncilu obsahujú mnoho excelentných pasáží, ktoré priniesli novodobej Katolíckej cirkvi bohaté ušľachtilé ovocie. I popri svojich nedostatkoch – pretože si musíme priznať, že tieto dokumenty nie sú dokonalé – posunuli Katolícku cirkev dopredu a umožnili eliminovať isté zaostávanie jej vývoja z obdobia pred koncilom.

Mnohé zámery koncilu sa však pri ich uvádzaní do praxe neraz pokrivili a dopadli inakšie, ako bol pôvodný zámer koncilových otcov. Príčiny sú rôzne. Napríklad v prípade ekumenického dialógu Katolíckej cirkvi s protestantmi bol často na škodu priveľký zápal niektorých duchovných na oboch stranách a snaha o čo najrýchlejšie napredovanie ekumenického dialógu. Títo ľudia, neraz hnaní netrpezlivosťou, sa usilovali hľadať kompromisy tam, kde Katolícka cirkev kompromisy nemôže robiť, teda v oblasti dogiem a nemenných článkov katolíckej viery.

Mnohokrát však problémy spôsoboval aj zlý úmysel vonkajších i vnútorných nepriateľov Katolíckej cirkvi. Určite najviac škody spôsobili liberáli a slobodomurári, ktorí sa infiltrovali do štruktúr katolíckej hierarchie s jasným zámerom zviesť Cirkev na scestie.

Nedostatky sú zaiste aj priamo v koncilových dokumentoch. Nenachádza sa v nich žiadna heréza, ale niektoré pasáže nie sú dostatočne precízne vysvetlené a to občas zvádza k rôznym výkladom koncilového učenia. Ako zdôrazňuje známy biskup Schneider z Kazachstanu, niektoré pasáže koncilových dokumentov si vyžadujú objasnenia z pozície Magistéria Cirkvi. (2)

Ďalším zdrojom problémov pri uplatňovaní koncilových dokumentov v praxi je nedostatok praktických skúseností so staronovými doktrínami, ktoré sa po koncile uvádzali do života. Medzi takéto záležitosti patrí aj laický apoštolát. Pritom laický apoštolát nie je „objav“ DVK. Je potrebné si uvedomiť, že DVK nestaval na „zelenej lúke“, ale zohľadnil celú tradíciu Katolíckej cirkvi od dôb apoštolov až po 60. roky 20. storočia. O učení koncilu možno konštatovať ono klasické: Nihil sub sole novum (Nič nového pod slnkom). Všetko tu už v nejakej podobe bolo i v minulosti a koncil na toto dedičstvo nadviazal. Ani laický apoštolát nebol novou myšlienkou.

Ak chceme odhaliť korene laického apoštolátu, musíme sa vrátiť hlboko do minulosti. Už vo Svätom písme nachádzame svedectvá o spontánnej a plodnej apoštolskej činnosti laikov, ako to už pred Druhým vatikánskym koncilom zdôrazňoval aj pápež Pius XII. Na túto skutočnosť sa odvoláva aj koncilový dekrét o apoštoláte laikov Apostolicamactuositatem, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Lebo apoštolská činnosť laikov, ktorá vyplýva priamo z ich kresťanského povolania, nesmie v Cirkvi nikdy chýbať. Samo Sväté písmo (porov. Sk 11, 19–21; 18, 26; Rim 16, 1–16; Flp 4, 3) podáva hojné dôkazy o tom, aká spontánna a plodná bola táto činnosť v prvotnej Cirkvi. (Porov. PIUS XII., prejav ku kardinálom, 18. februára 1946: AAS 38 (1946), s. 101–102; prejav ku Katolíckej robotníckej mládeži, 25. augusta 1957: AAS 49 (1957), s. 843.)Naše časy požadujú od laikov nemenšiu horlivosť, ba viac, súčasné okolnosti si vyžadujú, aby ich apoštolská činnosť bola ešte intenzívnejšia a rozsiahlejšia.“ (3) 

Nádherný príklad laického apoštolátu nachádzame v histórii jezuitských misií v Paraguaji.

Jezuiti dosiahli vo svojej misionárskej činnosti nebývalé úspechy, avšak v počte misionárov, evanjelizujúcich v jednotlivých misijných oblastiach, bola Spoločnosť Ježišova v porovnaní s inými rádmi značne znevýhodnená. Koncom 16. storočia pôsobilo napríklad v španielskej Amerike „približne 2.000 františkánov, ale iba okolo 500 jezuitov.“ (4)

Situácia sa radikálne nezlepšila ani v nasledujúcom období. Ešte aj „v roku 1620 pôsobilo v španielskej Južnej Amerike asi 600 jezuitských pátrov, 370 v Peru, 116 v Paraguaji, a 100 v Novej Granade.“ (5)

Stavy jezuitských misionárov boli veľmi dlho značne poddimenzované. Toto platilo v plnom rozsahu aj v Paraguaji. Jezuiti pre svoju nadmernú zaneprázdnenosť často „nemohli opustiť redukciu (6), ktorú spravovali, preto posielali k ešte neobráteným Indiánom ako misionárov náhradou za seba najschopnejších Indiánov zo svojej redukcie.“ (7)

Takto sa samotní Indiáni stávali ozajstnými misionármi. Bola to z núdze cnosť, ktorá však patrí k najkrajším kapitolám misijnej činnosti jezuitov v Paraguaji. Bola obzvlášť dôležitá v prvých obdobiach jezuitských misií, poznamenaných zúfalým nedostatkom misionárov v rozľahlých oblastiach Paraguaja. Pomocní misionári z radov Guaraníov ukazovali neveriacim, ktorých navštevovali, šťastie, aké prežije človek pri službe pravému Bohu, a tiež potešenie zo života v organizovanom spoločenstve. Následne objasňovali hlavné zásady viery a neraz bolo vidno, ako sa z takých výprav vracali vedúc so sebou aj vyše 60 rodín z rôznych plemien, vôbec nespríbuznených s nimi. Mnohí z týchto apoštolov-neofytov zahynuli mučeníckou smrťou, ale získali veľa Indiánov pre pravú vieru. (8)

Muratori uvádza: „Nájdu sa kacikovia (9) Indiánov s takou zbožnosťou a horlivosťou pre oslavu Boha a dobro duší, že oni sami pôsobia každý rok ako misionári v krajinách neveriacich.“ (10)

Faßbinder nazýva týchto pomocných misionárov z radov Indiánov „duchovné pomocné oddiely“ a ich mimoriadne nadanie hodnotí slovami: „Obdivuhodná výrečnosť a statočnosť najschopnejších Indiánov bola často korunovaná úspechom...“ (11)

Laický apoštolát, vypracovaný jezuitmi už pred niekoľkými storočiami, sa mimoriadne osvedčil a stal sa trvalou inšpiráciou pre Katolícku cirkev až do dnešných čias. Veľkým horliteľom laického apoštolátu bol svätý Vincent Pallotti, zakladateľ Združenia katolíckeho apoštolátu (ZKA). (12)

Za oficiálny dátum založenia diela Vincenta Pallottiho možno považovať 4. apríl 1835, deň požehnania Pobožného združenia katolíckeho apoštolátu kardinálom Carlom Odescalchim. Pápež Gregor XVI. potvrdil toto dielo 11. 7. 1835. V zmysle Pallottiho diela všetci katolíci, teda nielen duchovní, ale aj laici, majú byť apoštolmi. Len tento všeobecný apoštolát môže v maximálnej miere odpovedať na apoštolské výzvy doby. Počas života Pallottiho, ale aj po jeho smrti však jeho dielo často narážalo na nepochopenie súčasníkov. Až v 20. storočí „pápež Pius XI. ako prvý oživil povedomie celej Cirkvi myšlienkou o všeobecnom apoštoláte v takej forme, o akej hovoril už sv. Vincent Pallotti“. (13)

Pozitívny prístup k laickému apoštolátu však vyjadrovali aj iní pápeži pred Piom XI. aj po ňom. Napríklad svätý pápež Pius X. sa pri jednom rozhovore s kardinálmi vyjadril, že to najdôležitejšie pre spásu spoločnosti nie je stavba škôl alebo kostolov, ale „každá farnosť musí disponovať skupinou osvietených, bezúhonných, rozhodných a skutočne apoštolských laikov“. (14)

Význam laického apoštolátu pre Katolícku cirkev mnohokrát počas svojho pontifikátu zdôrazňoval aj posledný pápež pred Druhým vatikánskym koncilom Pius XII. Jeho nástupca Ján XXIII. zvolal koncil, ktorý konečne v plnom rozsahu uviedol do praxe požiadavky svätého Vincenta Pallottiho, kanonizovaného práve počas koncilu pápežom Jánom XXIII., ale aj pápežov Pia X., Pia XI. a Pia XII.

V koncilovom dekréte o apoštoláte laikov Apostolicam actuositatem sa okrem iného uvádza: „Laici majú povinnosť a právo apoštolovať práve pre svoje spojenie s Kristom ako Hlavou. Krstom boli totiž včlenení do Kristovho tajomného tela a birmovaním posilnení mocou Ducha Svätého, čím ich sám Pán určil na apoštolskú činnosť. Sú zasvätení, aby tvorili kráľovské kňazstvo a svätý národ (porov. 1 Pt 2, 9), aby všetkou svojou činnosťou prinášali duchovné obety a všade na svete vydávali svedectvo o Kristovi.“ (15)

A v tom istom dokumente o niečo ďalej je uvedené: „Apoštolát sa uskutočňuje vo viere, v nádeji a láske, ktoré Duch Svätý rozlieva v srdciach všetkých členov Cirkvi. Ba prikázanie lásky – Pánovo najväčšie prikázanie – podnecuje všetkých veriacich, aby sa pričinili o väčšiu Božiu slávu približovaním jeho kráľovstva a o večnú spásu všetkých ľudí, aby poznali jediného pravého Boha a toho, ktorého poslal, Ježiša Krista (porov. Jn 17, 3)... Na vykonávanie tohto apoštolátu Duch Svätý, ktorý posväcuje Boží ľud kňazským účinkovaním a sviatosťami, udeľuje veriacim osobitné dary (porov. 1 Kor 12, 7), „každému, ako chce“ (1 Kor 12, 11), aby aj oni – „podľa toho, kto aký dar dostal“ – navzájom si ňou pomáhali „ako dobrí správcovia mnohotvárnej Božej milosti“ (1 Pt 4, 10), na zveľadenie celého tela v láske (porov. Ef 4, 16). Prijatím týchto chariziem, i tých najmenších, pre každého veriaceho vzniká právo a povinnosť uplatňovať ich v Cirkvi a vo svete na osoh ľudí a povznesenie Cirkvi v slobode Ducha Svätého, ktorý „veje, kam chce“ (Jn 3, 8)...“ (16)

Myšlienky koncilu však boli teóriou, ktorá v praxi našla nie vždy najlepšie uplatnenie. Stávalo sa to, čo sa v podobných prípadoch stáva. V dôsledku nedostatočných praktických skúseností s realizáciou laického apoštolátu sa táto prax v niektorých prípadoch zvrhla. Laici si začali uplatňovať vyššie právomoci, než im v zmysle učenia DVK i následných dokumentov Magistéria Cirkvi prislúcha, a začali duchovným vnucovať svoje predstavy o pastorácii i fungovaní farností. Vo Francúzsku to napríklad došlo dokonca až tak ďaleko, že – ako uvádza abbé Jozef Hutta v jednom rozhovore pre denník Postoj – tam laici neraz určujú kňazovi, koľko čítaní bude na svätej omši, o čom má kňaz kázať, čo sa na liturgiu hodí a čo nie, atď. Anarchia tam nadobudla neslýchané rozmery. (17)

V strednej Európe je síce nemysliteľné, aby laici zasahovali do liturgie a menili pevne stanovený liturgický poriadok, ale, žiaľ, aj v tomto priestore si laici často nárokujú väčšie právomoci, než im prislúchajú, a kňaz sa tak neraz ocitne pod silným tlakom laikov. Povedzme si pravdu: už neraz bol z miesta svojho pôsobenia vyštvaný kňaz, ktorý nevyhovoval laikom.

V zmysle uvedených skutočností sa natíska otázka: bol laický apoštolát, ktorý začal Druhý vatikánsky koncil presadzovať v praxi, chybou? Ak by sme takto uvažovali, museli by sme priznať, že sa v tomto prípade mýlil aj svätý Vincent Pallotti, svätý Pius X. i pápeži Pius XI., Pius XII., Ján XXIII. a jeho nasledovníci.

Ak dochádza k deformáciám v laickom apoštoláte, ide zjavne o zneužitie pôvodne ušľachtilého zámeru, spôsobené ľudskou nedokonalosťou. Koncil predsa jasne deklaroval: „Hierarchia má napomáhať apoštolát laikov, dávať mu základné pokyny a duchovnú pomoc, zameriavať apoštolskú činnosť na spoločné dobro Cirkvi a dbať na zachovávanie náuky a poriadku. Apoštolát laikov iste pripúšťa rozličné vzťahy k hierarchii podľa svojich rozmanitých foriem a cieľov. Takto jestvujú v Cirkvi mnohé apoštolské podujatia, ktoré vznikli z rozhodnutia samých laikov, a oni ich aj vedú podľa svojho múdreho úsudku... Nijaké podujatie nech si však nenárokuje nazývať sa katolíckym bez súhlasu zákonitej cirkevnej vrchnosti.“ (18)

Zo znenia koncilového dekrétu teda jasne vyplýva, že apoštolát laikov sa má diať pod dozorom cirkevnej vrchnosti a jedine s jej výslovným súhlasom.

Aj v prípade laického apoštolátu platí, že nikto učený z neba nespadol. Ľudia sa musia učiť, neraz aj na vlastných chybách, a toto platí aj o Katolíckej cirkvi. Dôležité je zobrať si ponaučenie z chýb a omylov a vytvoriť podmienky nato, aby sa v budúcnosti podobné chyby neopakovali. Predovšetkým však musíme zaujať objektívny postoj k dedičstvu Druhého vatikánskeho koncilu. Musíme si urobiť kvázi inventúru a jasne si povedať: toto sa vydarilo, toto menej a toto sa pokazilo pre nedostatok skúseností či pre priveľký entuziazmus, alebo aj pre vedomý zámer niektorých ľudí škodiť Cirkvi.Nemôžeme pripisovať Druhému vatikánskemu koncilu ľudské zlyhania teológov ani laikov pokoncilovej Katolíckej cirkvi.

Karol Dučák

Poznámky:

(1) Porov. Dučák, K. Koncilu jednoznačné áno, generálovi jezuitov kategorické nie!

(2) Porov. Mons. Athanasius Schneider: Druhý vatikánsky koncil potrebuje objasnenie pre problematické pasáže dokumentov.

(3) Apostolicam actuositatem, č. 1.

(4) Otruba, G.: Der Jesuitenstaat in Paraguay, s. 93.

(5) Otruba, G.: Einleitung, in: Paucke, F. Zwettler Codex 420, s. 33.

(6) Redukcie boli pevné sídla, do ktorých misionári sústreďovali pôvodne kočovných Indiánov, aby tam žili usadlým spôsobom života.

(7) Dučák, K.: Božie svetlo v temnotách Paraguaja, s. 256.

(8) Porov. Lugon, C.: Chrześcijańska komunistyczna republika Guaranow, s. 243–244.

(9) Kacikovia boli rodoví náčelníci Indiánov už pred príchodom misionárov do Ameriky. Misionári ponechali kacikom privilegované postavenie aj po vzniku redukcií a prijatí kresťanstva Indiánmi.

(10) Muratori, L. A.: Il cristianesimo..., I, s. 89.

(11) Faßbinder, M.: Der "Jesuitenstaat" in Paraguay, s. 22.

(12) Porov. Svätý Vincent Pallotti – Zakladateľ Združenia katolíckeho apoštolátu (ZKA).

(13) Pohľad na celý Pallottiho život.

(14) Pius X. – Traditionalist und Neuerer, s. 15.

(15) Apostolicam actuositatem, č. 3.

(16) Apostolicam actuositatem, č. 3.

(17) Porov. Danišovský Š. Abbé Jozef Hutta: Vo Francúzsku som rebel a fundamentalista.

(18) Apostolicam actuositatem, č. 24.

Použité pramene a zdroje:

1. Danišovský Š. Abbé Jozef Hutta: Vo Francúzsku som rebel a fundamentalista. In: Postoj. Dostupné na internete: svetkrestanstva.postoj.sk.

2. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2008. ISBN 978-80-7162-738-8. 847 s.

3. Dučák, K.: Božie svetlo v temnotách Paraguaja. Jezuitský štát 1609–1768. Nitra: Spoločnosť Božieho slova, 2012. 470 s. ISBN 978-80-85223-93-4.

4. Dučák, K. Koncilu jednoznačné áno, generálovi jezuitov kategorické nie! In: PriestorNet. Dostupné na internete: priestornet.com.

5. Faßbinder, M.: Der "Jesuitenstaat" in Paraguay. Halle: Max Niemeyer, 1926.

6. Lugon, C.:Chrześcijańska komunistyczna republika Guaranow. Warszawa: Instytut Wydaxniczy Pax, 1971.

7. Mons. Athanasius Schneider: Druhý vatikánsky koncil potrebuje objasnenie pre problematické pasáže dokumentov. In: LifeNews Slovakia. Dostupné na internete: lifenews.sk.

8. Muratori, L. A.:Il cristianesimo felice nelle missioni de' padri della Compagnia di Gesù nel Paraguai. 2 Parti. Venezia: Presso Giambatista Pasquali, 1752.

9. Otruba, G.: Der Jesuitenstaat in Paraguay. Idee und Wirklichkeit. Wien: Bergland, 1962. 192 s.

10. Paucke, F.:Zwettler Codex 420 des P. Florian Paucke S. J. Hinund Her. Hin süsse und vergnügt, her bitter und vertrübt. Dasist: Treu gegebene Nachricht durch einem im Jahre 1748 aus Europa in West-America, nahmentlich in die Provinz Paraguay abreisenden und im Jahre 1769 nach Europa zurukkehrenden Missionarium. 2 Bände. Wien: Wilhelm Braumüller, 1959–1966.

11. Pius X. – Traditionalist und Neuerer. In: Kirche bunt. St. Pöltner Kirchenzeitung. 17. august 2014. Nr. 33, s. 15.

12. Pohľad na celý Pallottiho život. In: Spoločnosť katolíckeho apoštolátu – Pallotíni. Dostupné na internete: sac.pallotini.sk.

13. Svätý Vincent Pallotti - Zakladateľ Združenia katolíckeho apoštolátu (ZKA). In: Spoločnosť katolíckeho apoštolátu – Pallotíni. Dostupné na internete: sac.pallotini.sk.