Rytier Víťaz

Ilustračná snímka: PriestorNet

(Rozprávka Karola Dučáka)

V istom kráľovstve vládol múdry a bohabojný kráľ Pravomil. Jeho otec Velislav mu zanechal bohatú a mocnú ríšu, ktorú nedokázal zlomiť žiaden nepriateľ. Kráľ Velislav bol nielen múdry a smelý panovník, ale aj hlboko veriaci kresťan. Nikdy nezaútočil na žiadnu zo susedných krajín, ale ak nepriatelia napadli jeho kráľovstvo, porážal všetkých protivníkov jedného po druhom. Za svoje víťazstvá vďačil predovšetkým udatnému rytierovi Víťazovi, pod velením ktorého boli kráľovské šíky neporaziteľné. Rytier Víťaz však jedného dňa zomrel a čoskoro nato sa pobral na onen svet aj kráľ Velislav. Na trón zasadol jeho neskúsený syn Pravomil. Keď sa to dozvedeli dávni nepriatelia jeho otca, potešili sa a začali snovať vojnové plány. Boli presvedčení o tom, že nastal pravý čas revanšovať sa za porážky od kráľa Velislava jeho mladému synovi.

Traja silní protivníci nebohého kráľa Velislava sa spojili, aby porazili jeho syna. Keď sa ku kráľovi Pravomilovi doniesli správy od zvedov o blížiacom sa útoku nepriateľov, mladého panovníka to veľmi zarmútilo. Zvolal svojich radcov, aby sa s nimi poradil o tom, ako ubrániť milovanú domovinu.Keď sa kráľ zhováral so svojimi radcami, spomenul si na rytiera Víťaza.

V tej chvíli nevdojak zvolal: „Keby ešte žil rytier Víťaz, žiaden nepriateľ by nemohol ohroziť našu domovinu!“

Všetci prítomní súhlasne prikývli a v tej chvíli sa stalo čosi neuveriteľné. Zrazu sa v miestnosti z ničoho nič zjavil biskup v skvostnom odeve. Kráľ ho zbadal prvý a keď sa naňho pozornejšie zadíval, zdúpnel od prekvapenia.

„Biskup Ambróz!“ vykríkol.

Všetkých prítomných sa zmocnilo zdesenie. Biskup Ambróz bol totiž už desať rokov po smrti.

Skôr, než sa ktokoľvek stihol spamätať, biskup majestátnym hlasom odvetil: „Áno, Vaše Veličenstvo sa nemýli. Som to ja.“

Kráľ sa prvý spamätal zo šoku a obrátil sa biskupa s úpenlivou žiadosťou: „Biskup, teba poslalo samo nebo. Prosím ťa, poraď nám, čo máme robiť.“

V tej chvíli všetci radcovia súhlasne pokývali hlavami a tak sa biskup ujal slova: „Vaše Veličenstvo, je najvyšší čas zavolať na pomoc rytiera Víťaza.“

Kráľa aj všetkých prítomných sa zmocnila bázeň. Až po chvíli sa kráľ opýtal: „Ale ako? Rytier Víťaz je predsa už dávno mŕtvy!“

Biskup odvetil: „Pôjdete k hrobke rytiera, vytiahnete z nej rytierovu rakvu na svetlo Božie a otvoríte ju. V tej chvíli tam budem s vami a postarám sa o ostatné.“

Ako to biskup Ambróz dopovedal, zmizol. Márne sa prítomní obzerali na všetky strany, biskupa nebolo. Práve v tej chvíli dorazil ku kráľovi posol, ktorý mu oznamoval, že vojská jeho nepriateľov prekročili hranice jeho kráľovstva a blížia sa ku kráľovskému palácu. Bol najvyšší čas konať. Kráľ nariadil, aby všetci prítomní okamžite vysadli na kone a vydali smerom k hrobke rytiera Víťaza. Keď prišli k rytierovej hrobke, kráľ nariadil otvoriť ju a vytiahnuť z nej na svetlo sveta rakvu s telesnými pozostatkami rytiera Víťaza. Keď sa tak stalo, kráľ zavelil: „Otvorte rakvu!“

Pristúpili dvaja silní muži, ktorí rakvu otvorili a vtedy prítomní uzreli rytiera, pochovaného v skvostnej zbroji. Zrazu sa pri rakve zjavil biskup Ambróz. Všetci prítomní napäto očakávali, čo sa bude diať. Biskup Ambróz sa obrátil smerom k telesným pozostatkom rytiera, ležiacim v rakve, a mocným hlasom zvolal: „Rytier Víťaz, v mene Božom vstaň! Tvoja vlasť ťa potrebuje.“

Trvalo len chvíľu,než sa statný rytier zrazu vztýčil a vystúpil zo svojej rakvy. Jeho brnenie sa zalesklo, až sa prítomným zatajil dych. Rytier sa sklonil pred biskupom a potom aj pred kráľom Pravomilom. Vtedy sa ujal slova kráľ: „Rytier Víťaz, naša vlasť je ohrozená. Potrebuje takého udatného hrdinu, ako si ty. Si pripravený na čele vojska znovu brániť našu vlasť tak, ako v časoch, keď vládol môj kráľovský otec?“

Na to rytier odvetil: „Áno, Vaše Veličenstvo! Tak, ako som slúžil otcovi Vášho veličenstva, poslúžim aj Vášmu Veličenstvu. Bude to pre mňa veľká česť. Porazím so svojím vojskom všetkých nepriateľov našej dedovizne.“

„Ďakujem, rytier!“

„Niet začo, Veličenstvo! Viem, čo je moja svätá povinnosť a ja sa jej rád ujmem. Priveďte mi koňa!“

Keď rytierovi priviedli koňa, vysadol naňho a zakričal: „Nasledujte ma!“

V tom momente rytier na koni vyrazil dopredu ako víchor. Ostatní sa hnali za ním, ale sotva mu stačili. Rytier sa po dlhom cvale ocitol uprostred šírošíreho údolia a tam zastavil svojho koňa. Postupne za ním pricválali na svojich koňoch aj ostatní a vtedy rytier prehovoril: „Tu sa uskutoční bitka.“

„Pošlem ti vojsko, chrabrý rytier,“ povedal kráľ.

Rytier však odvetil: „To nie je potrebné, Vaše Veličenstvo. Ušetrite život týchto ľudí. Mám svoje vojsko.“

V tej chvíli rytier zosadol z koňa, pristúpil k veľkému kameňu, ktorý ležal neďaleko a zaťal doňho svojím mečom, až to zaiskrilo. Z kameňa sa odštiepilo, ale meč ostal nepoškodený. V tej chvíli sa za chrbtom kráľa a jeho sprievodu zjavila sila vojska v jagavej zbroji. Všetci prítomní užasnuto hľadeli na ten zázrak. V tej chvíli sa vedľa rytiera zjavil biskup Ambróz, ktorý prítomných vyzval: „Pomodlime sa. Pokľaknite!“

Na jeho slová všetci prítomní na čele s kráľom pokľakli na zem a začali sa modliť. Dlho sa modlili, až sa pred nimi objavilo vojsko nepriateľa. Biskup ukončil modlitbu a všetci prítomní vstali.

Vtedy biskup navrhol: „Vaše Veličenstvo, aby sme predišli krviprelievaniu, pošlime do nepriateľského tábora mierové posolstvo, v ktorom navrhneme našim nepriateľom, aby sa stiahli späť bez boja a tak ušetrili mnoho ľudských životov.“

Kráľovi aj všetkým prítomným sa tento návrh zapáčil a tak urýchlene vyslali posolstvo do nepriateľského tábora. Nepriateľská strana však návrh na zmierenie neprijala a tak došlo k bitke. V tejto bitke tajomná armáda rytiera Víťaza uštedrila nepriateľom krutú porážku. Nepriateľské šíky boli donútené s hanbou ustúpiť. Po dovŕšení víťazstva rytier Víťaz znovu zaťal mečom do toho istého kameňa, do ktorého zaťal pred začiatkom bitky. Zaiskrilo sa, kameň sa rozštiepil a v tom okamihu zmizla udatná rytierova armáda, ktorá porazila nepriateľské vojsko. Potom sa obrátil na kráľa so slovami: „Vaše Veličenstvo, svoje poslanie som splnil a uchránil som krajinu pred votrelcami. Teraz odchádzam tam, kam patrím.“

Kráľ sa pokúšal presvedčiť rytiera, aby ostal slúžiť v jeho armáde, rytier však odmietol slovami: „Vaše Veličenstvo, ľudská prirodzenosť je hriešna a ak by som zostal vo svojom tele, napáchal by som nové hriechy. Tam, kde som teraz, už nepácham hriechy, ale teším sa na blížiace sa vyslobodenie z múk očistca a prechod do večnej blaženosti. Kedykoľvek však bude nepriateľ ohrozovať našu vlasť, budem pripravený brániť ju tak, ako som ju bránil teraz.“

Po týchto slovách rytier Víťaz majestátne vysadol na koňa a pustil sa do cvalu. Kráľ so svojim sprievodom ho nasledoval. Rytier pricválal ku svojej hrobke, zosadol z koňa a vo vzpriamenom postoji čakal na príchod kráľa a jeho sprievodu. Potom sa obrátil na kráľa so slovami: „Prosím Vaše Veličenstvo, uložte ma čo najskôr do mojej hrobky.“

Po týchto slovách sa rytier Víťaz znovu uložil do svojej rakvy a kráľ nariadil rakvu uzavrieť. Potom rakvu vložili do hrobky a hrobku uzavreli.

Zvesť o skvelom víťazstve rytiera Víťaza sa rozniesla po širokom ďalekom svete. Už nikdy nijaký nepriateľ si nedovolil ohroziť kráľovstvo kráľa Pravomila. Kráľ Pravomil každý deň ďakoval Bohu za skvelú záchranu svojho kráľovstva a na mieste víťazstva svojho vojska dal postaviť chrám, v ktorom veriaci velebili Boha za jeho dobrotu.

Karol Dučák

::

Odporúčané: O sile dobra a viery