2. októbra 2018

Chronos a kairos


Starozákonný Kazateľ hovorí, že všetko má svoj stanovený čas. Svoj čas má narodenie i smrť, sejba i žatva, smiech i plač, tanec i zármutok. Svoj čas má láska i nenávisť, pokoj i vojna, činnosť i nečinnosť. Svoj čas má niečo hľadať, nachádzať i strácať. Tento kolobeh života človek nevládze zmeniť. Jedine Boh má vládu nad svetom, jedine on môže zvrchovane posúdiť každú vec a každý skutok, spravodlivosť a nespravodlivosť. On dáva zmysel všetkému (porov. Kaz 3, 1–17).
Všetko má svoj čas, preto nie je dobré čokoľvek urýchľovať, ale ani zanedbávať. Niekedy sa žiada trpezlivosť, inokedy pohotový zákrok. Len nezrelý človek nevie čakať a správne sa rozhodnúť – prichádza privčas alebo prineskoro. Nezrelý človek často ani nerozpozná príležitosť. Zrelý človek, vycvičený v sebadisciplíne, čaká na pravú chvíľu a vie ju využiť. V kombinácii trpezlivosti a akcieschopnosti spočíva múdrosť, ktorá umožňuje dobré využitie času.

Nijaká chvíľa nemusí byť prázdna, nebude prázdna, ak ju naplníme obsahom, ktorý jej patrí. Čas treba využívať a nakladať s ním ako so vzácnou a nenahraditeľnou hodnotou. V takomto duchu sa realizuje kresťanský životný program, prinášajúci opravdivý pokoj a opravdivú radosť. Do života patrí modlitba aj práca, štúdium aj oddych, spoločenstvo aj samota, rozhovor aj mlčanie: „Kresťan je celý človek v súzvuku s Bohom, v harmónii so všetkým, čo je dobré, vo zväzku so všetkým, čo je krásne, jemné a silné. Kresťanstvo, v ktorom by nemalo miesto všetko veľké a chvályhodné, čo bolo myslené, povedané a vykonané, také kresťanstvo by bolo smutným kresťanstvom!“ (Jozef Holzner: Svätý Pavol).

Čas je drahý. Prítomnosť je drahá! Ak sa človek teraz nestará o svoju dušu, ako sa o ňu bude starať v budúcnosti?! Tomáš Kempenský píše: „Príde čas, keď si budeš žiadať jediný deň alebo hodinu na nápravu, ale ktovie, či ti ju Boh dožičí... Hľaď teraz žiť tak, aby si sa v hodine smrti mohol skôr radovať ako strachovať“ (Nasledovanie Krista).
Ježiš odmieta špekulácie o budúcnosti, vypytovanie sa na termíny, dátumy a lehoty. Zdôrazňuje dôležitosť prítomnosti – ona je darom a príležitosťou. Každá chvíľa môže byť naplnená milosťou, obohatená Božím duchom: „Teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy!“ (2 Kor 6, 2).
Ukotvenie v prítomnosti podľa kresťanského chápania súvisí s posväcovaním času a plnením Božej vôle, neznamená ignorovanie minulosti ani budúcnosti. Z minulosti sa máme poučiť, nemali by sme ju však vliecť so sebou ako príťaž, ktorá nám sťažuje ďalšiu cestu. Do budúcnosti treba hľadieť bez strachu, s dôverou v Prozreteľnosť. Napokon, žiť sa dá iba v prítomnosti. Minulosť už bola a budúcnosť ešte len bude. Teraz a tu – to je ten správny čas a správne miesto. Tak sa žije v realite, nie vo sne.
Vesmírny čas – chronos plynie bez toho, že by sme naň mali dosah. Nijako ho neovplyvníme. Nepomôže nám netrpezlivosť, nervozita, náhlenie sa... Naproti tomu čas milosti, posvätenia – kairos sa míňa a zároveň napĺňa, má svoju kvantitu i kvalitu, je to čas človeka uvedomujúceho si večnosť, túžiaceho po večnosti; je to možnosť podieľať sa na veľkej veci, na uskutočňovaní Božieho plánu. Kairos si nepýta formálnu aktivitu, nepotrebuje tituly, kredity a potvrdenia, pýta si vedomé a slobodné prijatie toho, čo od nás chce Boh.
Náš život je ako nádoba, ktorú postupne napĺňame vlastným obsahom. Napĺňame ju, ale nič z nej nedokážeme odobrať, lebo žijeme v čase a čas sa nedá oklamať ani vrátiť späť.
Všetko hmotné musí prejsť časom. Vieme pritom, že naše vnímanie času je ovplyvnené mnohými objektívnymi i subjektívnymi faktormi. Keď sa nenaučíme s časom dobre hospodáriť, keď budeme podliehať pocitu, že nám všetko akosi uniká, dostaneme sa do bludného kruhu, z ktorého je ťažké dostať sa von. Treba mať ujasnenú hierarchiu hodnôt, aby sme sa nezaoberali zbytočnosťami, no aby sme zároveň vedeli prejaviť veľkorysosť, ak ide o niečo dôležité. Posvätený čas, prežiarený úkonmi nábožnosti, plynie krajšie a pokojnejšie.

Otázka času zaujímala nejedného mysliteľa. Svätý Augustín vyjadruje názor, že čas pred stvorením nebol, čas je meradlom pohybu, respektíve zmeny, smeruje k svojmu koncu, je teda ohraničený – na rozdiel od večnosti, v ktorej nič neplynie, ktorá je stále prítomná a nemerateľná. Nie je v silách človeka plne pochopiť vzťah času a večnosti, veľkosť Božej slávy: „Nahliadli sme, Pane, nahliadli, že čokoľvek bolo a čoho už niet, alebo čokoľvek je a nebolo, to všetko zomiera a rodí sa. Tvojmu Slovu však nič nepredchádza, ani nič po ňom nenasleduje, lebo je naozaj nesmrteľné a večné“ (Svätý Augustín: Vyznania).
V kresťanskom povedomí sa chronos mení na čas milosti. Nie je to obluda, ktorá nám ujedá zo života, je to nevyhnutnosť a zároveň príležitosť, ktorú môžeme využiť na dobré. Kairos je priateľský čas, v ňom sa blížime k blaženej večnosti.

Ján Maršálek
(Úryvok z knihy Kristus prichádza, ktorá vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum.)
::
::
Váš názor nás zaujíma! Môžete ho vyjadriť formou komentára pod článkom. Ďakujeme.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.