Kristus prichádza (recenzia)

Ján Maršálek: Kristus prichádza

Bratislava, Post Scriptum, 2018

„Kristus prichádza“ – takýto veľkolepý názov má nová knižka básnika, publicistu a literárneho kritika Jána Maršálka, ktorý dlhodobo obhajuje a prezentuje vo svojej tvorbe kresťanský hodnotový svetonázor. Či už sú to poetické vyjadrenia, ktoré možno reflektovať v jeho viacerých básnických zbierkach, duchovno-formačné zamyslenia, aké prezentoval v knižke „Cesta k bráne (Čítanie na každý deň)“, alebo podnetné články a recenzie, ktoré publikuje na webovom portáli PriestorNet (internetový občasník závislý od etiky) i v dvojtýždenníku pre kultúru a náboženstvo VOX, zakaždým dokáže osloviť a doslova pozvať príjemcu k hlbšiemu uvažovaniu, ponúka mu možnosť „posvätiť svoj čas“. Je tak jedným z tých, ktorí aktívne reagujú na Kristovu výzvu ohlasovať evanjelium, pričom tak činí viacerými cestami.

Veď ako napísal vo svojej autobiografii „Z môjho života“ emeritný pápež Benedikt XVI., v tomto „historickom období potrebujeme predovšetkým ľudí, ktorí osvietenou a preží­vanou vierou urobia Boha uveriteľným v tomto svete. Negatívne svedectvo kresťanov, ktorí hovorili o Bohu, ale žili proti nemu, zatemnilo Boží obraz a otvorilo bránu nevere. Potrebujeme ľudí, ktorí majú zrak upriamený na Boha a odtiaľ sa učia pravej ľudskosti. Potrebujeme ľudí, ktorých rozum je osvietený Božím svetlom a ktorým Boh otvorí srdce, takže ich rozum môže hovoriť rozumu iných a ich srdce môže otvoriť srdcia iných. Len cez ľudí, ktorých sa dotkol Boh, sa môže Boh vrátiť medzi ľudí“.

Ján Maršálek dokazuje i svojím najnovším dielom „Kristus prichádza“, že patrí k ľuďom, ktorí pripravujú cestu Pánovi, vyrovnávajú chodníky, pretože si dokonale uvedomujú posolstvo starozákonného proroka Izaiáša, ohlasujúceho: „Hľa, váš Boh! Hľa, Pán, Jahve, prichádza v sile a rameno má vladárske, hľa, jeho odmena je s ním a jeho odplata pred ním!“ (Iz 40, 9–10).

A tak Ján Maršálek, podobne ako veľký mysliteľ a úžasný esejista Pavol Strauss, či filozof Ladislav Hanus, kardinál Ján Chryzostom Korec a i., ponúka cez prizmu svojich tvrdení, citujúc myšlienky mnohých významných i svetoznámych osobností (sv. Augustín, Ján Pavol II., Benedikt XVI., F. M. Dostojevskij, L. N. Tolstoj, H. Pinard, F. X. Šalda, G. Papini, G. K. Chesterton, J. Holzner a i.), určitý rozmer kresťanskej apologetiky, pretože je na každom kresťanovi, ako sa dokáže zastať kresťanskej viery. Mal by totiž vedieť, v čo verí a prečo v to verí, pričom nemusí byť profesionálne teologicky podkutý, ale mal by dokázať obhájiť kresťanskú pravdu („Ak ide o pravdu, nemožno cúvnuť.“ s. 70), pretože náboženstvo „vychádza z presvedčenia, že aj za hranicou zmyslovej skúsenosti niečo existuje, že skutočné je i to, čo nie je viditeľné a hmatateľné, čo poznávame skrze zjavenie a vieru“ (s. 6).

Maršálek umne vníma súčasnú marketingovú mediálnu stratégiu, ktorá opätovne živí len materialistickú, čiže i značne ateistickú tézu, podľa ktorej je svet výsledkom akéhosi samoorganizovania hmoty. Preto podľa neho prírodné vedy nie sú jediným zdrojom pravdy (je to aj akoby odpoveď na neustále v médiách opakovanú reklamu „študuj vedu a techniku“), nedajú a ani nemôžu dať odpoveď na základné ontologické otázky. Do popredia jednotlivých kapitol preto vždy stavia tézu, ktorú vysvetľuje, analyzuje, interpretuje, porovnáva často aj cez model teistický a ateistický. Kladie si dôležité otázky (Má ľudský život zmysel? Má človek nejaký vyšší cieľ? Prečo nám Boh neposkytne jasné a jednoznačné dôkazy o svojej existencii? Kedy sa človek spamätá? Čo ho privedie k zmene zmýšľania a k obráteniu, keď je na zlej ceste?), hovorí o kríze zmyslu (tu nám prichádza na um aforizmus Pavla Straussa: „Najkrajší zmysel života: hľadať zmysel života.“), ale popritom všetkom sa snaží ukázať, ako Boh pôsobí v dejinách spásy, ako nám môže byť oporou, ako zvládnuť boj medzi dobrom a zlom, a že nie je jedno, ktorou cestou sa napokon vydáme.

Dejiny a tradícia Cirkvi jasne dokumentujú, že „veriť v kresťanského Boha nikdy nebolo ľahké“ (s. 17), že skepsa súčasného človeka, spochybňovanie tradičných hodnôt, popieranie odkazu i skúseností predchádzajúcich generácií a vynechanie Boha z praktického života nemôže dať ľuďom to, čo najviac potrebujú, teda mravný príklad či vzor bezúhonných svedkov viery (mystici, ľudia so stigmami, svätci, vizionári, proroci atď.).

Ján Maršálek sa okrem iného opiera aj o Sväté písmo, biblické proroctvá, odmieta tvrdenia, že kresťanstvo stojí na mýtoch a legendách. Ako mnohí myslitelia či cirkevní otcovia pred ním, aj on pozýva vedu a vieru k spolupráci, pretože „Ježišov príchod na tento svet je pravdou viery i historickou skutočnosťou“ (s. 39).V tomto zmysle predstavuje Ježišovo detstvo, mladosť, prácu i remeslo, evanjeliá považuje za pravdovravné svedectvo, ktoré vo svetle viery vidí prichádzať Syna človeka, vníma jeho ľudskosť i božskosť. Ježiš neprišiel zrušiť Zákon, ale ho naplniť, nehlása „anarchiu ani revolúciu, hlása znovuzrodenie vychádzajúce zo zdravých koreňov. Lebo skutočná zmena k lepšiemu nemôže stáť na ruinách a negativizme“ (s. 48).

I preto dostávajú v knihe priestor zásadné biblické postavy, ako napr. Ján Krstiteľ. Je to nesmierne dôležitá postava aj v súvislosti s tvorbou autorov katolícky orientovanej literatúry v stredoeurópskom priestore. Umelecky veľmi hodnotne spracoval životný príbeh Jána Krstiteľa poľský spisovateľ Jan Dobraczyński v knihe Grom uderza po raz trzeci. V preklade do češtiny vyšla knihy roku 2012 v Karmelitánskom nakladateľstve pod názvom Hrom udeřil po třetí. Známu novozákonnú biblickú postavu vykresľuje autor skrze vnútorný zápas veriaceho človeka, očakávajúceho Mesiáša na základe tradovaného prísľubu, ktorý žije zväčša v úplnej samote prísne asketickým spôsobom života. Poľský autor, ktorý vydal niekoľko desiatok kníh s náboženskou tematikou, tak detailne vstupuje do vnútorného sveta Jána Krstiteľa a približuje čitateľovi jeho duševný boj s túžbami tela, pokušením, výbušnou povahou, a to prostredníctvom viery a najmä silou modlitby. A môžeme dodať, že Ján Maršálek ešte umocňuje význam tohto proroka, obrancu Božieho morálneho zákona vpísaného do ľudského srdca, Ježišovým vyznaním, citovaným z Matúšovho evanjelia, že medzi „tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ“ (s. 50). A práve krstom, ktorý Ježiš prijal od tohto proroka, sa naplno začína rozvíjať jeho poslanie.

Maršálek však ešte v súvislosti s tým vyzdvihuje Ježišov odchod na púšť, jeho uchýlenie sa do tichej samoty, navrhuje príjemcovi, aby dokázal konať podobne, pretože stíšenie, spojené s „pohľadom do zrkadla duše“, je zápasom o seba samého, o zmysel svojho bytia. Iba to nám totiž prinesie radosť zo života, a tú nachádzame iba tam, kde „je viera v Krista. Je predsa radosťou pracovať na veľkej a vážnej veci – a niet väčšej a vážnejšej veci ako uskutočňovanie evanjelia“ (s. 54). Vo svetle takto chápanej milosti viery následne zvýrazňuje povolanie učeníkov, bez ktorých by nebolo možné šírenie evanjeliovej zvesti i ďalších, ktorým možno priznať titul apoštol (ako napr. sv. Pavol a Barnabáš), pretože na ich plecia položil Ježiš rodiacu sa Cirkev. Autor však opätovne premosťuje tieto tvrdenia na výzvu k príjemcovi, lebo hoci apoštoli dostali osobitné povolanie, povolaní sme všetci.

To, že Ján Maršálek i ako esejista nezaprie v sebe dušu básnika, dokazujú mimoriadne zaujímavé kapitoly o podobenstvách a kráse slova. Podobenstvá vníma ako lyrizované príbehy, v ktorých sa podivuhodná veľkosť učenia snúbi s poetickou originalitou. V zhode s G. Papinim či P. Johnsonom považuje Ježiša za básnika. V tomto kontexte poukazuje i na Cirkev ako inštitúciu, ktorá je a bola podporovateľkou umenia. „Kresťanstvo nezaznáva a nemôže zaznávať poéziu, rovnako tak nezaznáva a nemôže zaznávať krásu, lebo potom by šlo proti Stvoriteľovi“ (s. 68).

Druhá polovica publikácie je špecificky zameraná na význam Kristovho učenia, postaveného na priamom a dobrom základe, na tajomstve jeho smrti i zmŕtvychvstania. Ježiš totiž od nás čaká jasnú reč a jednoznačné rozhodnutie, zlu treba predchádzať. Otvára sa tak priestor pre vyzdvihnutie významu Božieho kráľovstva a nezabúda sa ani na neustály boj medzi dobrom a zlom, ktorý vypĺňa dejiny ľudstva. Ako však tvrdí Ján Maršálek, napriek „všetkému zlu, ktoré je vo svete, kresťan nepodlieha zúfalstvu, lebo jeho viera pozná východisko z každej situácie“ (s. 80). Taktiež pripomína súčasné „osvietené“ neúnavné ťaženie voči kresťanstvu a kresťanom, zrod protikresťanského myslenia, ktorým „Európa cynicky popiera vlastné korene“ (s. 83).

Mnohé z jeho úvah v tejto časti publikácie akoby nadväzujú na prorocké slová Pavla Straussa o tom, že svet a jeho civilizácia sa dá budovať iba na správnom základe myslenia a mravov. A keďže mnohé projekty budovania „lepšieho sveta“ kresťanstvo poslali do výslužby, Strauss predpokladal, že to nepôjde ináč, ako to s ním znovu skúsiť. I preto je tu namieste Maršálkova otázka, ku ktorej napokon zaujíma jednoznačné stanovisko: „Ale čím má byť kresťanstvo nahradené? Našiel niekto niečo lepšie, pravdivejšie, hodnotnejšie? Nenašiel a nenájde! Preto je opúšťanie kresťanskej viery krokom do tmy, ba skokom do prázdna“ (s. 86).

Aj Jozef Tóth, gréckokatolícky kňaz, spisovateľ a mysliteľ podobných rozmerov ako Pavol Strauss, považuje kresťanské náboženstvo za najdokonalejší antropologický model pre ľudský život. Dodajme, že aj u Jána Maršálka predstavuje kresťanstvo „nezmazateľnú stopu v dejinách. (...) Kresťanská viera je odskúšaná, jej spoľahlivosť je doložená svedectvom a životom miliónov ľudí, ktorí úprimne a verne nasledovali Krista. Nebolo by múdre zanechať tento poklad v minulosti, bolo by tragédiou o vieru prísť“ (s. 97, 103).

Autor v záverečných kapitolách publikácie poukazuje na skúšky a ťažkosti, ktoré patria k životu a rovnako tak aj na pochybnosti o existencii Boha, pretože pravá „viera je výsledkom uvažovania!“ (s. 104). Na základe toho prezentuje aj podobenstvo o márnotratnom synovi, ktoré považuje za myšlienkový i literárny skvost, a ktoré by sa mohlo volať aj podobenstvo o dvoch bratoch a láskavom otcovi, lebo „život človeka je vždy spätý so životom iných ľudí, či už v dobrom alebo v zlom“ (s. 109). V nastavenom kurze vyzdvihuje hlavný zmysel aj ďalších novozákonných biblických podobenstiev (napr. o vinohradníkovi, tesnej bráne), a to najmä v kontexte dlhodobej konfrontácie kresťanstva s inými náboženstvami a svetonázormi. Reaguje na potrebu utvárania zdravých vzťahov, lebo aj tu zohráva kresťanská viera dôležitú úlohu, taktiež sa prikláňa k významu osobnej cesty ku kresťanskej zrelosti, ktorá „je podmienená jednak Božou milosťou, jednak našou spoluprácou“ (s. 124). Motivuje k tomu, aby si človek uvedomil, že všetko má svoj stanovený čas, že nijaká „chvíľa nemusí byť prázdna, nebude prázdna, ak ju naplníme obsahom, ktorý jej patrí“ (s. 143).V zmysle Ježišových slov píše o milostivom čase, posväcovaní času a plnení Božej vôle. A tak „Kristus prichádza a pýta sa, či veríme, že môže zmeniť náš život. Pýta sa každého osobitne. Dnes rovnako ako pred dvoma tisícročiami. Na dĺžke času nezáleží, rozhodujúca je odpoveď nášho srdca“ (s. 150).

Napokon, dovolíme si ešte v závere odcitovať slová významného slovenského spisovateľa Antona Hykischa, ktoré pochádzajú z publikácie s názvom „(D)otváranie literárnych hodnôt Petra Libu“. Pred dvanástimi rokmi totiž napísal to, čo do bodky platí aj dnes a dokonca to má priamu súvislosť i s hodnotenou knihou Jána Maršálka „Kristus prichádza“, ktorá je posolstvom o viere, živenej prítomnou milosťou, pretože duchovný svet nepozná časové obmedzenie: „Nachádzame sa v takom čase, keď priznávať sa ku kresťanstvu a k duchovným hodnotám sa znova stáva ne­moderným i nežiaducim. Bývalí okresní tajomníci niekdajšej štátostrany, čo sa v prvých laviciach našich kostolov tak horlivo vrhali na kolená pred oltármi, už zase zneisteli. Zbadali, že do­časne módne kresťanstvo sa už v Európe a vo svete znova ne­nosí. Bude treba naštudovať si bahaizmus alebo vúdú, ba stačí aj obyčajný ateizmus, prekrstený na agnosticizmus, karikatú­ry Boha, prorokov, pápežov či Nietzsche, Darwin, dokonca aj Marx sú znova „cool“, tak čo si budeme špiniť kolená... Nové náboženstvo tole­rancie všetkých ku všetkému je praktickejšie ako biblické Desatoro, žalmy, málo zrozumiteľný Solovjov či mariánsky Akatist. (...) Dnes sa totiž vo svete – presnejšie v Európe a v našom západnom svete – hrá o všetko. Presnejšie, hrá sa o to, čo sa nedávno nazývalo európskou či euroameric­kou civilizáciou. Tá sa definovala voči ostatným civilizáciám – islamskej, čínskej, indickej, japonskej – svojím kresťanským základom. Ak ľudia našej civilizácie ne­zmenia svoje správanie, svoje postoje, o 50 rokov budú Európania a Severoameričania iba úbohou hŕstkou vymierajúcich tvorov, ukrývajúcich sa v podzemiach shopping centier pred dvojnásobne či trojnásobne početnejším obyvateľstvom iných civilizácií planéty Zem. Čo bude s päťmiliónovým Slovenskom v demograficky scvrkávajúcej sa Európe, na to sa ani neodvážim pomyslieť. Tolerancia ko­nečne zvíťazí...“

Nech je teda najnovšia publikácia Jána Maršálka aj žiarivým príkladom toho, že brániť kresťanskú vieru, ktorá sformovala históriu a kultúru Európy, pričom v mnohých národoch vytvorila princíp neodlučiteľnosti prepojenia národného cítenia a kultúry, je skutočne dôležité a vyžaduje si „hĺbku, čiže súhlas srdca, dobré vzťahy, blízkosť, dôveru. Technické prostriedky nikdy nenahradia silu myšlienky a príťažlivosť konania motivovaného láskou“ (s. 58).

Autorom recenzie je literárny vedec, vysokoškolský pedagóg PhDr. Ján Gallik, PhD.
Recenziu (v skrátenej podobe) publikoval aj časopis VOX.
::

Kniha Kristus prichádza vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum.