Politika verzus politikárčenie

ZÁPISNÍK –  7/2019

Voľba sudcov Ústavného súdu pripomína frašku. Žiaľ, opäť víťazí niečo iné než spravodlivosť a zdravý rozum. Zdá sa, že vzájomné útoky, spory a nepriateľstvá rôznych frakcií, strán a záujmových skupín nemajú hraníc. Kritici oprávnene hovoria, že pri výbere sudcov by sa malo zabrániť politikárčeniu. Zároveň si však treba uvedomiť, že úplné oddelenie takéhoto procesu od politiky je nereálne – jednak preto, lebo výber prebieha v politickom prostredí a tiež preto, lebo súdny systém sa už dávnejšie stal – či chceme, či nechceme – súčasťou a prostriedkom politického zápasu. Hovorí sa tomu súdny aktivizmus. Sú známe prípady, keď súd (aké podivné sú niekedy cesty demokracie!) de facto prelomil či zvrátil vôľu ľudu, vyjadrenú trebárs v referende. Žiada sa teda povedať: politika áno, politikárčenie nie. Pravdaže, politika čistá a priama.

::

Kandidátov na prezidenta Slovenskej republiky, ktorí idú do volieb v roku 2019, možno z hľadiska prístupu médií k nim rozdeliť do troch skupín. Prvú skupinu tvoria kandidáti z tých či oných dôvodov mediálne preferovaní (R. Mistrík, B. Bugár, Z. Čaputová; čiastočne M. Šefčovič, E. Chmelár, M. Krajniak, F. Mikloško). V druhej skupine sú kandidáti, ktorí nachádzajú podporu v okruhu alternatívnych médií, pričom takzvané mienkotvorné médiá ich viac-menej obchádzajú (Š. Harabin, M. Kotleba). A do tretej skupiny patria všetci ostatní – kandidáti mediálne takmer nepovšimnutí, podceňovaní, respektíve ignorovaní.

Mediálna reklama či antireklama pritom znamená v súčasnej spoločnosti veľmi veľa – väčšina voličov sa rozhoduje na základe toho, čo prezentuje tlač, rozhlas, televízia a internet. Smutným paradoxom je, že nadmerný a ničím nefiltrovaný prísun informácií rôzneho druhu a úrovne neprispieva k schopnosti správne sa rozhodnúť, skôr naopak, spôsobuje zmätok a nerozhodnosť.

::

Publicista Ľudovít Števko v Literárnom týždenníku č. 5-6/2019 na margo blížiacich sa prezidentských volieb píše: „Nemá zmysel zaoberať sa všetkými pätnástimi uchádzačmi o najvyšší post v štáte, keď väčšinu z nich radový občan nepozná. Zdá sa, že mnohí z nich zaspali dobu, nenašli spôsob, ako sa zavčasu zviditeľniť...“ (V prezidentskej kampani nejde do tuhého, s. 4). Ale dá sa to povedať aj inak: Nemajú všetci rovnaké finančné a mediálne zázemie. A ako sme videli v minulých voľbách, úspešného kandidáta možno aj umelo „vyrobiť“.

Ján Maršálek

::

Predchádzajúci: ZÁPISNÍK – 6/2019

::

Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!