Božia vôľa a ľudská opovážlivosť

Vlado Gregor

V súvislosti s nedávnymi atentátmi na Srí Lanke si znovu uvedomujeme to opovážlivé ľudské precenenie svojich možností: presadzovať akože absolútne dobro aj za cenu absolútneho zla, teda vraždy a samovraždy. Robili vraj nedávno pokus, pri ktorom sa pýtali ľudí, čo určuje zmysel a históriu sveta okolo nich. Spomínali ekonomiku, prírodné sily, náhodu, rôznych vodcov a koncepcie, ale len málokto prejavil vieru v to, že svet riadi Boh a jeho vôľa.

Tá nietzscheovská a opovážlivá viera vo vlastnú vôľu a v silu ľudského rozumu je, zdá sa, nevykoreniteľná, ako aj pokušenie vydávať subjektívne skúsenosti z vlastného ochutnávania ovocia zo stromu poznania dobra a zla za dokonalý recept na dobro celého ľudstva, alebo aspoň jeho vybranej časti.

Existuje takéto pokušenie, precenenie našej vlastnej aktivity a reformných snáh aj v katolíckej Cirkvi, ktorú brány pekelné nepremôžu? Isteže existuje a v súvislosti s napĺňaním dejín a ich prísľubov sa toto pokušenie evidentne nezmenšuje, ale naopak, intenzívne sa zväčšuje a nárazy bývajú stále bolestnejšie a zúfalejšie.

Čo nám však naďalej dáva nádej, ktorá pretrváva? Ide o to, že azda stále lepšie chápeme svoju vlastnú bezmocnosť a intenzívnejšie si uvedomujeme evidentnú potrebu pokory a rešpektovania Božej vôle, ktorá v nás účinkuje, ale nemerateľne nás presahuje, je mimo nás a nesmierne vysoko nad nami. „Buď vôľa Tvoja“ a „Staň sa mi podľa Tvojho Slova“ sú asi najhlbšie a najúplnejšie možné zhrnutia tohto faktu.

Áno, trápime sa na tomto svete a pri snahách zmeniť jeho parametre priam neznesiteľne. Ale čím by sme boli bez týchto bolestí a trápení? Asi len nejakými „leňochodmi“, ktoré visia na strome a stačí im sem-tam otvoriť ústa, aby do nich padlo niečo, čo im dovolí prežiť. Ale nepohŕdajme nimi, možno majú aj nejaký pocit vďačnosti a prežívajú Božiu prítomnosť, podobne ako tí mnohí „chudobní duchom“, ktorým často ani nič iné nezostáva, ako pokorne prijímať osud, ktorý im Boh zosiela.

Je samozrejmé, že vzhľadom na talenty a schopnosti nás múdrejších a šikovnejších je nevyhnutné mať určité ciele a vytvárať konkrétne programy. Ale upadáme do najväčšieho hriechu, do pýchy, ak si prestaneme uvedomovať našu pokračujúcu závislosť od Božej vôle a ak strácame vďačnosť k nášmu Stvoriteľovi, Spasiteľovi a a Potešiteľovi zároveň. Možno aj preto mysliteľský génius sv. Tomáš Akvinský v závere svojho života považoval celú svoju rozsiahlu tvorbu mimoriadnej úrovne za obyčajnú slamu.

Bezpochyby teda máme mať úctu a lásku aj sami k sebe, k svojim schopnostiam a talentom, ale ako sa píše v Písme mnohokrát, nikdy nesúďme predčasne, ani o svojich činoch a znalostiach, ani o činoch a výčinoch iných. Boh môže použiť aj ťažké okolnosti, aj zlých faraónov na naše vlastné pozdvihnutie a vyslobodenie, predovšetkým od nás samých, od našich zlých, nepokorných a nereálnych ambícií a z nich vyplývajúcich omylov, precenení a zbytočných trápení.

Dúfajme teda a verme, ale zbytočne iných nehnevajme. A nesnažme sa priveľmi o vlastnú slávu, aby nám nepadla na našu múdru hlavu.

Vlado Gregor

::

Odporúčané.

Prichádza apokalypsa?

::

Váš názor nás zaujíma! Môžete ho vyjadriť formou komentára pod článkom. Ďakujeme.