- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Odporúčaný článok: Človek ako boh (peklo na zemi) - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

28. augusta 2019

Krása slova


Nezamieňajme si prítomnosť tajomstva s tajnostkárstvom. Ježiš nič nezatajoval, vyučoval verejne, prihováral sa k zástupom, jeho slovo bolo rovnaké medzi priateľmi i nepriateľmi. Rozprávanie o duchovných tajomstvách, teda o tom, čomu nemôžeme celkom porozumieť, ho viedlo k obraznej reči, k slovným obrazom, ktoré jednoduchou formou podávajú najvyššiu pravdu. Podivuhodná veľkosť učenia sa snúbi s poetickou originalitou. Papini píše, že v Ježišových slovách našiel opravdivú poéziu, aká sa nerozsvecuje za svetla lustrov, ale za svetla slnka a hviezd, prýštiac z lásky, bolesti a hĺbky duše: „Podobenstvá sú obrazným komentárom kázania na hore, komentárom, ktorý mohol vytvoriť len básnik, ktorému jedinému zo všetkých básnikov zrodených na zemi právom prináleží epiteton božský“ (Giovanni Papini: Život Krista).

Krása je ovocím pravdy a dobra. Tieto tri kategórie musia byť v spojení, inak dochádza k narušeniu rovnováhy. Pravda, krása a dobro sa vzájomne podmieňujú a vyžadujú. Príťažlivosť Ježišovho učenia, pravdivého a dobrého, súvisí aj s tvorivou energiou, ktorá z neho vyžaruje. Taktiež Paul Johnson nazýva Ježiša básnikom: „Myslel, uvažoval a hovoril ako básnik – v obrazoch, s prenikavou inšpiráciou a v metaforách zo sveta prírody. Po celý čas, keď učil, podnecoval malé obrazy v mysliach počúvajúcich mužov a žien. Bol básnikom čnosti, bardom spravodlivosti, pevcom Božej lásky“ (Ježiš – Životopis pre 21. storočie).
* * *
Kresťanstvo sa od svojich prvopočiatkov, nadväzujúc na Kristov odkaz, hlásilo jednak k rozumu, jednak k básnictvu. Na jednej strane pestovalo teológiu, filozofiu a vedu, hľadalo väzby s výsledkami myslenia, na druhej strane čerpalo z mystiky a očarenia nádherou stvoreného sveta. Apoštol Pavol, muž racionálny, dôsledný a cieľavedomý, pretvoril sa pod vplyvom Zmŕtvychvstalého v nového človeka – to dobré v ňom zostalo: vzdelanie, temperament a ostrosť úsudku, ale fanatizmus sa zmenil na ohnivú silu lásky; rozhodnosť si podala ruku s nežnosťou, pravda s dobrom a krásou. Kto číta jeho listy, „tie duševné dokumenty človeka, akých viac niet v celej svetovej literatúre“ (Jozef Holzner: Svätý Pavol), nachádza múdrosť krásy a krásu múdrosti. Či nie je Hymnus na lásku prejavom hlbokého kresťanstva a vznešenej poézie? Pripomeňme si: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy...“ (1 Kor 13, 4–6).
Prijať tajomstvo, pripustiť, že sú hodnoty a zákonitosti, ktoré sa nedajú plne uchopiť rozumom a vyjadriť slovami, znamená prijať poéziu. Medzi poznaním básnickým a intelektuálnym je pritom ustavičná interakcia. Nevylučujú sa, práveže sa vzájomne dopĺňajú a potvrdzujú.
* * *
Francúzsky katolícky filozof, estetik a vedec Henri Bremond porovnáva v diele Modlitba a poézia básnickú a mystickú skúsenosť a nachádza podobnosti aj rozdiely. Básnika považuje za nedokonalého mystika. Poézia sa len blíži k mystike, avšak mystika zahrňuje aj poéziu.
Každý mystik je zároveň básnikom, sprostredkovateľom čistej poézie, ktorá je ozvenou Kristovej slávy. Tak ako svätý František. I on spieval, vydal zo seba životnú pieseň chvály a vďaky. Zostaviac betlehem, zhmotnený výjav Pánovho narodenia, zostavil vlastne ódu na radosť. Svätcov odkaz po stáročia hreje i páli, zapaľuje srdcia!
Výrazom vnorenia, pohrúženia sa do hlbín duše a kontaktu s Najvyšším je aj básnická tvorba svätého Jána z Kríža. Ako pripomína prekladateľ jeho veršov do slovenčiny Ján Zambor, svätec si pritom uvedomoval nevýslovnosť, neopísateľnosť duchovnej skúsenosti. Ľudská reč je nedostatočná na vyjadrenie božského. „Poézia svätého Jána z Kríža vyrastá zo zážitku a reflexie a napája sa tak na religiózno-mystické ako na literárne zdroje.“ Hlavným zdrojom jeho poézie je Biblia. Takto píše svätec – v básni Žijem, nežijúc už v sebe: „Nežiť v sebe je mi vhod, / bez Boha sa mi žiť nedá. / Keď som bez neho a seba, / čo to bude za život?“ (Svätý Ján z Kríža: Živý plameň lásky). Áno, vidno tu pôsobenie Slova, ktoré nemožno oddeliť od Krásy.
* * *
Cirkev bola vždy podporovateľkou umenia. Otvárala umelcom svoje chrámy, budovy a knižnice. Vecne a múdro o tom píše americký autor Thomas E. Woods v knihe Ako Katolícka cirkev budovala západnú civilizáciu. Katolícke chápanie stvoreného sveta umožnilo vznik mnohých majstrovských umeleckých diel. Zobrazovanie Krista a iných postáv je odrazom kresťanskej dogmy Vtelenia: „Tento postoj, priaznivo naklonený figuratívnemu náboženskému umeniu, nemožno považovať za samozrejmosť, za prirodzený a nepochybný; islam sa, koniec koncov, nikdy nevzdal svojho dôrazu na neikonické (ne-obrazové) umenie.“ Azda najväčším materiálnym vkladom Katolíckej cirkvi do architektonickej stavby Európy sú stredoveké katedrály. Podľa Woodsa predstavujú „výnimočný dôkaz o viere tejto civilizácie v nadprirodzeno“.
Kresťanstvo nezaznáva a nemôže zaznávať poéziu, rovnako tak nezaznáva a nemôže zaznávať krásu, lebo potom by šlo proti Stvoriteľovi. Mnohí svätci a poeti ospevujú vo veršoch prvého a najvyššieho Básnika: „Najcennejšie knihy Starého zákona sú básnické knihy; evanjelium je nádherná báseň, ktorá sa začína pastierskym spevom, vrcholí tragédiou a končí sa žiarou oslávenia. Cirkev, založená Kristom, mala skôr krásne spevy ako teologické systémy a jej katedrály neboli postavené len zo skál“ (Giovanni Papini: Listy ľuďom).
Napokon, kresťanstvo, pretože zahŕňa všetky stránky života, poukazuje na paradoxnú príbuznosť krásy a bolesti. K plnosti bytia patrí jedno i druhé. Krása sa neraz zmení na bolesť, ale tá môže priniesť nádej a nový začiatok. Ak zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo a neprinesie úrodu (porov. Jn 12, 24). Básnik Robert Hakala napísal: „Krása zjazvená Bolesťou, nič iné nemá zmysel“ (Krása a Bolesť).

Ján Maršálek
(Úryvok z knihy Kristus prichádza, ktorá vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum.)

Viac o knihe:

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.