3. augusta 2019

Noc plná ruží


Gabriel Németh

Brehy,  ktoré  poznajú  smäd
Srdce na mraky.
Prší a prší do poslednej búrky za oknami.
Brehy riek, vĺn vlne reč, ktorá osloví.
Breh, ktorý má smäd.
Ten večer, keď sa stmieva.
Som  tvoj večný Adam,
Ty moja Eva.
Raj v nebi, neskutočný raj.
Zabudneš na mňa navždy večných vekov.
Voda sa bude niesť ďalej k svojim brehom
a nebo spovedať sa Bohu na kríž, na slzu, na bolesť.


Popradská káva
Slnko sa na oblohe praží ako káva.
Držím v ruke pohár čierneho moku,
s čistým svedomím prehry bez nároku.
Slnko sa na oblohe praží ako káva.
Starneme pomaly a ja držím
v ruke šálku značky Evita.
Pod oknami vlastná jeseň ako lístie kvetov je uvitá,
do obrazov stromov v playboyskej samote.
Prvé vrásky –  v dlani verš.
Popradská káva, ty všetko smieš,
keď mám na teba chuť.
Si navždy moja...

Chýbaš mi
Na stole nôž, ktorým sa dá krájať jesenná hmla.
Viem, že motýľom dnes pristrihol krídla čas.
Vädne im krása zhasnutím jedinej lampy v okne.
Mokrá kvapka na okne mokne.
Jeseň vždy príde in fangranti,
keď stromy sú skúpe na slovo,
a tvoj úsmev zamrzne večer,
keď prichádzam k tebe.
Povieš mi, krása je prázdny dojem.
Sadnem si k stolu a všetko pojem,
čo si uvarila.... Tak zvláštne plynie čas.
S tebou i bez teba, keď odchádzaš zrána do práce.
A ja ešte spím. Keď deväť je a ráno smoklí ako dieťa.
Myslím na teba – moja vlna zaleje ťa.
Sadnem si k pracovnému stolu,
chytím do ruky pero a píšem nemé básne do ticha.
Prší a prší, jeseni slzia oči. Prší a prší...,
údoliam na návrší.
Po jeseni príde biela zima,
Nalejme si čistého vína.
V decembri biela zima býva.
Sneh padá – cez okno padajú vločky.
Ktosi prišiel potichučky.
Narodilo sa Božie dieťa.
Vravím ti, chýbaš mi. Moja vlna zaleje ťa
a povie iba, kto mi tak veľmi chýba.
Po jeseni vždy príde zima.

Gabriel Németh
(Z pripravovanej zbierky Noc plná ruží)
::

1 komentár:

  1. Ako som napísal v recenzii autorovej zbierky Srdce na kľúč (zbierka vyšla v roku 2016, recenzia bola publikovaná v Literárnom týždenníku), živnou pôdou tvorby Gabriela Németha zrejme nie sú kaviarenské reči ani dišputy akademikov; žiadne hranie sa na umenie, nijaké intelektuálske bubliny, schválnosti a špekulácie, ale vôľa skrášľovať (nielen) vlastné bytie poéziou; báseň ako modlitba, sebavyjadrenie, zobrazenie sveta, v ktorom nám treba žiť: „A slovo sa stáva slovom v básni – modlitbou za nás, za všetkých.“ Jeho poézia nie je strojená, verí sebe i svojmu poslaniu, hľadá pravdu o človeku, vyviera zo života... Čas dozrel na báseň!

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.