Noc plná ruží

Gabriel Németh

Brehy,  ktoré  poznajú  smäd

Srdce na mraky.
Prší a prší do poslednej búrky za oknami.
Brehy riek, vĺn vlne reč, ktorá osloví.
Breh, ktorý má smäd.

Ten večer, keď sa stmieva.
Som  tvoj večný Adam,
Ty moja Eva.
Raj v nebi, neskutočný raj.

Zabudneš na mňa navždy večných vekov.
Voda sa bude niesť ďalej k svojim brehom
a nebo spovedať sa Bohu na kríž, na slzu, na bolesť.

Popradská káva

Slnko sa na oblohe praží ako káva.
Držím v ruke pohár čierneho moku,
s čistým svedomím prehry bez nároku.

Slnko sa na oblohe praží ako káva.
Starneme pomaly a ja držím
v ruke šálku značky Evita.

Pod oknami vlastná jeseň ako lístie kvetov je uvitá,
do obrazov stromov v playboyskej samote.

Prvé vrásky –  v dlani verš.
Popradská káva, ty všetko smieš,
keď mám na teba chuť.
Si navždy moja...

Chýbaš mi

Na stole nôž, ktorým sa dá krájať jesenná hmla.
Viem, že motýľom dnes pristrihol krídla čas.

Vädne im krása zhasnutím jedinej lampy v okne.
Mokrá kvapka na okne mokne.

Jeseň vždy príde in fangranti,
keď stromy sú skúpe na slovo,
a tvoj úsmev zamrzne večer,
keď prichádzam k tebe.

Povieš mi, krása je prázdny dojem.
Sadnem si k stolu a všetko pojem,
čo si uvarila.... Tak zvláštne plynie čas.

S tebou i bez teba, keď odchádzaš zrána do práce.
A ja ešte spím. Keď deväť je a ráno smoklí ako dieťa.
Myslím na teba – moja vlna zaleje ťa.

Sadnem si k pracovnému stolu,
chytím do ruky pero a píšem nemé básne do ticha.
Prší a prší, jeseni slzia oči. Prší a prší...,
údoliam na návrší.

Po jeseni príde biela zima,
Nalejme si čistého vína.

V decembri biela zima býva.
Sneh padá – cez okno padajú vločky.
Ktosi prišiel potichučky.

Narodilo sa Božie dieťa.
Vravím ti, chýbaš mi. Moja vlna zaleje ťa
a povie iba, kto mi tak veľmi chýba.

Po jeseni vždy príde zima.

Gabriel Németh

(Z pripravovanej zbierky Noc plná ruží)

::

Gabriel Németh: Viera v srdci