23. septembra 2019

Odkaz živej a plodnej viery


Gérard Rossé: Ján Mária Vianney (Farár z Arsu)
Bratislava, Lúč, 2001
Ján Mária Vianney patrí v súčasnosti k najznámejším svätcom. Bolo o ňom napísaných viacero kníh – jednou z nich je kniha Gérarda Rossého, vydaná pomerne nedávno, ktorá približuje osobnosť tohto svätého kňaza v troch častiach: Život, Myšlienky, Kázne.
Prvá časť zachytáva svätcovu životnú cestu. Ján Mária Vianney sa narodil 8. mája 1786 vo francúzskej dedine Dardilly, ležiacej asi osem kilometrov od Lyonu. Vyrastal spolu s piatimi súrodencami v jednoduchej sedliackej rodine, kde zažíval atmosféru lásky a kresťanskej viery. Hlavne matka viedla všetkých členov domácnosti k zbožnosti. Obdobie Jánovho detstva bolo však poznačené i nepokojmi revolúcie, ktorá vypukla v roku 1789. Miestna škola bola niekoľko rokov zatvorená a keď Ján prvý raz sedel v školskej lavici, mal už sedemnásť rokov, čo mu značne sťažilo ďalšie štúdiá. Po mnohých ťažkostiach sa mu predsa len splnil životný sen o kňazstve. Po vysviacke sa stal na dva roky kaplánom v Écully, potom bol preložený do Arsu, kde pôsobil fakticky až do svojej smrti. Z tohto sveta odišiel s veľkým vnútorným pokojom 4. augusta 1859.

Druhá časť knihy obsahuje výber z Vianneyho myšlienok a tretia časť úryvky z kázní. Hoci on sám nikdy ani len nepomyslel na to, že by písal pre budúce generácie, predsa len nejaké texty zanechal (zopár listov, modlitieb a kázne z prvých desiatich rokov kňazstva). Je šťastím, že sa aspoň to málo uchovalo. Ďalším zdrojom informácií o jeho živote a zmýšľaní sa stali svedectvá arských farníkov a iných ľudí, ktorí sa s ním stretli a spoznali jeho svätosť a charizmy.
Ako už bolo povedané, svätý Ján Mária Vianney je v celej Cirkvi známy a oficiálne rešpektovaný (pápež Pius XI. ho v roku 1929 vyhlásil za patróna farárov), ale jeho prísne zásady a požiadavky na život v duchu evanjelia, ako aj tradičné chápanie cesty k spáse zjavne nekorešpondujú s názormi niektorých dnešných veriacich, ktorí majú tendenciu náboženstvo „modernizovať“ a prispôsobovať mentalite profánneho sveta. Takýto postoj je badateľný aj v recenzovanej publikácii. Gérard Rossé píše: „Vtedajší spôsob vyučovania teológie sťažoval radostný vzťah k Bohu. Dogmatika a morálka, ako sa vtedy vyučovala v seminári a ohlasovala ľuďom, bola pod rigoróznym vplyvom jensenizmu. Boh sa priveľmi predstavoval ako Sudca, prehnane sa v človeku vzbudzoval strach z pekla, nadmieru sa zdôrazňovala úbohosť človeka a ťažkosť dosiahnuť spásu“ (s. 15). Podobné slová nachádzame v redakčnom úvode – na margo kázní, ktoré Ján Mária Vianney prednášal: „Keď čítame tieto kázne, sme prekvapení ich literárnou formou, chudobou štýlu, opakovaním patetických výrazov a aj obsahovo nám už dnes niektoré veci znejú prehnane prísne“ (s. 5). K tomu sa žiada dodať, že ak v minulosti vidíme prehnanú prísnosť, v súčasnosti by sme nemali prehliadať prehnanú bezstarostnosť a benevolenciu – ak sa napríklad kedysi často hovorilo o pekle a potrebe skutočného pokánia, tak v našich časoch sa o pekle skoro vôbec nehovorí, akoby nikomu nehrozilo, akoby sme všetci mali isté miesto v nebi.
Svätý farár z Arsu videl Boha ako láskavého Otca i spravodlivého Sudcu, pritom si uvedomoval ľudskú slabosť a hriešnosť – aj svoju vlastnú. Istej panej raz povedal: „Dcéra moja, nikdy nežiadajte od Boha plné poznanie vlastnej úbohosti. Ja som raz o to prosil a bol som vyslyšaný. Keby ma Boh vtedy nebol podržal, tak by som upadol do zúfalstva“ (s. 16). Vzťah k Bohu by mal ovplyvňovať každú chvíľu nášho života. Čas, ktorý máme k dispozícii, by sme mali posväcovať modlitbou a prácou. Aj práca môže byť nábožným úkonom, môžeme ju vykonávať s úmyslom plniť Božiu vôľu, môže byť aktom kresťanskej lásky a poslušnosti i aktom pokánia, môže nás sprevádzať na ceste k tomu podstatnému: „Človek má jednu krásnu úlohu. Modliť sa a milovať... To je šťastie človeka na zemi“ (s. 52).
Ján Mária Vianney nie je svätcom patriacim minulosti, jeho odkaz by mala brať do úvahy každá generácia, pretože je závažný a inšpiratívny: „Aké nádherné a aké veľkolepé je poznať Boha, milovať ho a slúžiť mu! To je jediné, čo máme robiť na tomto svete. Všetko ostatné, čo robíme navyše, je stratený čas“ (s. 50).

Ján Maršálek
(Recenzia bola pôvodne uverejnená v časopise VOX.)
::
Recenzujeme dobré knihy:
::
P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.