Pokrok na zaplakanie

ZÁPISNÍK – 35/2019

Ničivý požiar parížskej katedrály Notre-Dame, ku ktorému došlo 15. apríla tohto roku, mnohí vnímali ako znamenie, ako symbol duchovného úpadku Európy a osobitne Francúzska. Plamene zničili takmer celú strechu a strednú vežu. Treba poznamenať, že katedrála je vo vlastníctve štátu. Hneď po požiari padlo rozhodnutie obnoviť ju, čo je chvályhodné, prezentované návrhy na obnovu však vzbudzujú prinajmenšom rozpaky – presadzuje sa modernizácia, ktorá má byť „gestom súčasnej architektúry“, hovorí sa napríklad, že nová strecha má mať podobu skleníka či záhrady, alebo má vyžarovať akýsi lúč... A tak sa znova potvrdzuje, že tam, kde chýba viera a svetlo Ducha Svätého, tam chýba aj zdravý rozum. Je preto namieste otázka, či obnova Chrámu Matky Božej v Paríži nebude ďalšou veľkou hanbou dnešnej bezbožnej Európy.

::

Publicista Pavol Dinka napísal esej o silnejúcej dehumanizácii spoločnosti (Iba chudobní sú kriminálnici? In: Literárny týždenník č. 27–28/2019). Píše v nej o niekedy až chorobnom egoizme v medziľudských vzťahoch, ktorý má rôzne podoby, ale vždy ubližuje a vytvára atmosféru chladu, nedôvery, nepriateľstva a cynickej ľahostajnosti. Zvlášť si všíma nezáujem mnohých mladých ľudí o literatúru, ich otupenosť a ignorovanie kultúrnych hodnôt. Svoje úvahy ilustruje dvoma čerstvými skúsenosťami z cesty električkou (jedna je jeho vlastná, druhú mu sprostredkoval kolega):

„V mojom prípade nastúpila do električky asi 80-ročná babka s barlou, stála, nikto si ju nevšímal, rovno podo mnou sedela asi štyridsaťročná pani a pred ňou chlapec, hádal som mu dvanásť rokov, až keď vystupovali, zistil som, že je to jeho matka, matka očividne zdravého syna, počas celej jazdy jej ani v najmenšom nezišlo na um upozorniť ho, aby babke uvoľnil miesto...“

Druhá skúsenosť: „Mladí sedeli na sedadlách, ťukali či pozerali do mobilov (zámerne si nevšímali okolie), starší a vyložene starí stáli, kolega, ktorý takisto stál, takmer vyfasoval od ,gavalierskeho' spolucestujúceho za to, že upozornil matku, že jej školopovinný syn sediaci vedľa nej obsadil miesto pre invalidov, zatiaľ čo stará pani kúsok od nich musí stáť...“

::

Negatívne trendy súčasnosti si všíma aj Ľudovít Števko v článku Trasovisko slovenskej politiky (Literárny týždenník č. 27–28/2019). Konštatuje v ňom, že politika našich čias sa sploštila na agresívnu prax bez etiky a bez programu v prospech obyvateľstva s jediným cieľom: prevziať moc: „Pol roka pred parlamentnými voľbami vládne v politickom ringu chaos. Opozícia ako celok a časť vládnej koalície stráca preferencie, črtá sa boj každého s každým.“ Verejnosť je pritom vystavená silnej sofistikovanej propagande, ktorá vytvára obraz toho-ktorého politika podľa pokynov oligarchických sponzorov. V závere autor kladie otázku, či ľudia sú ešte schopní myslieť sami za seba, alebo či budú len bezducho opakovať to, čo im ponúknu médiá.

::

Dajme si teraz uvedené skutočnosti do súvisu s múdrosťou Benedikta XVI. V jeho knihe Chváloreč na svedomie čítame o pýche dnešného sveta, ktorá sa prejavuje i v tom, že myšlienka pravdy bola nahradená myšlienkou pokroku. Lenže pokrok bez pravdy nemá orientačné body, nemá teda dané smerovanie, preto môže byť rovnako pokrokom ako úpadkom. Benedikt XVI. upozorňuje: „Tu sa dotýkame skutočne kritického bodu našich čias.“

Ján Maršálek

::

Predchádzajúci: ZÁPISNÍK – 34/2019

::

Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!