Kríza času

ZÁPISNÍK – 34/2019

Prečo žije človek dneška v neustálom časovom strese? Prečo sa mu zdá, že má málo času? Čo ho núti stále sa náhliť, nervózne prechádzať z miesta na miesto a z činnosti do činnosti? Vyplýva to z nárokov okolitého sveta? Čiastočne áno. Čiastočne je za tým aj zrýchľovanie všetkého, nutkanie dostať sa čím skôr k predmetu túžby. Ale najväčší podiel na súčasnej kríze času má jeho rozdrobovanie, roztrieštenosť, nestálosť – míňanie času na pochybné aktivity, zbytočné cesty a podujatia, prázdne reči a zážitky, plytkú zábavu a konzum. Človek už nevníma čas ako dar, nevníma život ako cestu ku konečnému cieľu, ktorý je daný Prozreteľnosťou, ale berie čas ako tovar, ako množinu rokov, dní a chvíľ, ako akýsi projekt, vymyslený a uskutočňovaný ním samotným. Celok sa tak rozpadáva na bezvýznamné úlomky, čas sa stráca v chaotickom hmýrení okamihov.

::

Náboženstvo pripomína človeku dočasnosť všetkého pozemského, varuje ho pred spoliehaním sa výlučne na záruky a hodnoty tohto sveta, a tým vytvára bytostnú rovnováhu. Náboženstvo dáva cieľ každému jednotlivcovi aj celému spoločenstvu. Život je tak posväcovaný nadosobnými a nadčasovými hodnotami.

::

Boli v dejinách obdobia, keď ľudia žili tak akosi samozrejme, bez zbytočných otázok a pochybností. Vedeli, že žiť sa musí, že život má zmysel a cieľ. Problematizovanie existencie, keď sa samotný život stáva ťarchou, je vždy znakom krízy. Keď slabne viera, silnie neuróza.

::

Kedysi sa odporúčala starosť o veci večné, trpezlivosť, vyrovnanosť a obetavosť so zameraním na dobrý koniec pozemskej púte. V popredí záujmu nebola prítomná chvíľa, ale niečo trváce – najväčšiu hodnotu v ľudských očiach malo to, čo nepodlieha času. Znamenalo to podriadenie sa duchovnému princípu. Život sa realizoval plnením povinností, plnením Božej vôle a z toho vyplývala radosť a spokojnosť. Pohľad na večnosť pomáhal človeku správne chápať čas a priestor, v ktorom sa pohyboval.

::

Prítomnosť, ak nie je posväcovaná, stráca sa ako dym z dohárajúcej pahreby. Naproti tomu čas posväcovaný modlitbou a prácou sa stáva časom milosti, míňa sa a zároveň napĺňa, má svoju kvantitu i kvalitu, je to čas obetovaný večnosti, ktorý si nepýta formálnu aktivitu a svetskú slávu. Takýto čas plynie, no nestráca sa, neškodí človeku, nevedie ho k smrti, ale k pokračovaniu života.

Ján Maršálek

::

Predchádzajúci: ZÁPISNÍK – 32–33/2019

::

Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!