26. augusta 2019

Kríza času


ZÁPISNÍK – 34/2019
Prečo žije človek dneška v neustálom časovom strese? Prečo sa mu zdá, že má málo času? Čo ho núti stále sa náhliť, nervózne prechádzať z miesta na miesto a z činnosti do činnosti? Vyplýva to z nárokov okolitého sveta? Čiastočne áno. Čiastočne je za tým aj zrýchľovanie všetkého, nutkanie dostať sa čím skôr k predmetu túžby. Ale najväčší podiel na súčasnej kríze času má jeho rozdrobovanie, roztrieštenosť, nestálosť – míňanie času na pochybné aktivity, zbytočné cesty a podujatia, prázdne reči a zážitky, plytkú zábavu a konzum. Človek už nevníma čas ako dar, nevníma život ako cestu ku konečnému cieľu, ktorý je daný Prozreteľnosťou, ale berie čas ako tovar, ako množinu rokov, dní a chvíľ, ako akýsi projekt, vymyslený a uskutočňovaný ním samotným. Celok sa tak rozpadáva na bezvýznamné úlomky, čas sa stráca v chaotickom hmýrení okamihov.

::
Náboženstvo pripomína človeku dočasnosť všetkého pozemského, varuje ho pred spoliehaním sa výlučne na záruky a hodnoty tohto sveta, a tým vytvára bytostnú rovnováhu. Náboženstvo dáva cieľ každému jednotlivcovi aj celému spoločenstvu. Život je tak posväcovaný nadosobnými a nadčasovými hodnotami.
::
Boli v dejinách obdobia, keď ľudia žili tak akosi samozrejme, bez zbytočných otázok a pochybností. Vedeli, že žiť sa musí, že život má zmysel a cieľ. Problematizovanie existencie, keď sa samotný život stáva ťarchou, je vždy znakom krízy. Keď slabne viera, silnie neuróza.
::
Kedysi sa odporúčala starosť o veci večné, trpezlivosť, vyrovnanosť a obetavosť so zameraním na dobrý koniec pozemskej púte. V popredí záujmu nebola prítomná chvíľa, ale niečo trváce – najväčšiu hodnotu v ľudských očiach malo to, čo nepodlieha času. Znamenalo to podriadenie sa duchovnému princípu. Život sa realizoval plnením povinností, plnením Božej vôle a z toho vyplývala radosť a spokojnosť. Pohľad na večnosť pomáhal človeku správne chápať čas a priestor, v ktorom sa pohyboval.
::
Prítomnosť, ak nie je posväcovaná, stráca sa ako dym z dohárajúcej pahreby. Naproti tomu čas posväcovaný modlitbou a prácou sa stáva časom milosti, míňa sa a zároveň napĺňa, má svoju kvantitu i kvalitu, je to čas obetovaný večnosti, ktorý si nepýta formálnu aktivitu a svetskú slávu. Takýto čas plynie, no nestráca sa, neškodí človeku, nevedie ho k smrti, ale k pokračovaniu života.

Ján Maršálek
::
Predchádzajúci: ZÁPISNÍK – 32–33/2019
::
Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.