K oslavám 17. novembra

Ľudovít Košík

V nedeľu 17. novembra 2019 sme si pripomenuli 30. výročie zmeny spoločenských pomerov vo vtedajšom Československu. Bola to vtedy vlna eufórie a nadšenia, keď sa po štyridsiatich rokoch vlády komunistickej strany v republike nastolili demokratické pomery.

Keďže som sa ako veriaci kresťan a ako ten, kto odrástol na vysielaní českej a slovenskej redakcie rádia Vatikán, Hlasu Ameriky a Slobodnej Európy, zúčastnil púte na Velehrad v roku 1985, sviečkovej manifestácie 25. marca 1988 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave a ďalších pútí a kresťanských podujatí, zapojil som sa ako priamy účastník aj do manifestácií pred Justičným palácom za oslobodenie členov vtedy väznenej a súdenej Bratislavskej päťky a do ďalších manifestácií v Bratislave a potom aj v rodnej Skalici.

Dnes však nepociťujem potrebu zúčastniť sa osláv týchto udalostí, pretože zmena, ktorú to prinieslo, nebola až taká jednoznačná.

Pád komunizmu i železnej opony je veľká udalosť, no treba sa nám pýtať, či súčasná spoločnosť je v tom najlepšom usporiadaní, ktoré tu môžeme mať. Či tí, ktorí sa dostali do čela spoločnosti, dostali sa tam čestným spôsobom, či im ide o dobro spoločné alebo vlastné, či sa hodnoty, bez ktorých život nie je možný, ako Spravodlivosť, Pravda, Dobro, Sloboda, nestali len heslami oddelenými od života.

Mám dojem, možno sa mýlim, že je až priveľa tých, ktorí túto zmenu využili vo vlastný prospech (priniesla im značné východy a obohatenie), a ešte viac, veľmi veľa je tých,  ktorým táto zmena priniesla nové starosti a trápenia do života, nielen ich vlastnou vinnou. Možno aj bez „Nežnej revolúcie“ by išli spoločenské podmienky dnešným smerom, pretože aj prednovembrová spoločnosť sa správala inak než v päťdesiatych rokoch, a tak isto aj  súčasná demokracia sa správa inak než v roku 1990.

Som si vedomý aj toho, že raj na zemi nastať nemôže, pretože dôsledky dedičného hriechu sú silné, ale predsa len som presvedčený o tom, že si nemusíme vždy a za každých okolností hádzať polená pod nohy a komplikovať si navzájom život. Som presvedčený, že je možné žiť vo vzájomnej úcte, porozumení, dobroprajnosti, priateľstve, ba v láske a radosti. Aspoň v toto som dúfal, keď som stál za zmenou pomerov a podieľal sa na rúcaní bývalého režimu; a už vyše tridsať rokov sa angažujem pre dobro.

Dnes si nesiem mnohé sklamania z politiky, ekonomiky, zo životných pomerov, ale i z mnohých ľudí, ktorí sa síce tvárili ako veľkí kresťania, dobrodinci, demokrati, priatelia, no prejavili sa ako karieristi, egoisti, ktorí pochopili pomery ako šancu na sebapresadenie a obohatenie sa, bez ohľadu na iných.

Nie som zástancom ani tých, ktorí na Slovensku aj v Česku organizujú pouličné zhromaždenia proti vláde, pretože dnes sú pomery iné než boli v roku 1989, keď mala jediná strana v ústave zakotvenú vládnu moc a vládla totalitným spôsobom. Dnešná politická reprezentácia je zvolená demokratickým spôsobom a sú k dispozícii všetky inštitúcie, ktoré k demokracii patria, len sú možno zneužité – to však nevyrieši zmena ľudí, ale ich ozdravenie. Ak chcú byť títo organizátori skutočne verní odkazu Novembra 1989, ako často zdôrazňujú, treba konať inak... Blížia sa voľby a človek túžiaci po hodnotách má ťažké rozhodovanie, komu zveriť zodpovednosť za krajinu, pretože po tridsiatich rokoch demokracie sme zažili a zažívame všeličo, len nie pokojné časy.  Máme mnoho dôvodov na nespokojnosť a kritiku.

Viem, že dnes nemôže mlieko stáť dve koruny a chlieb niekoľko halierov, ale nevidím ani dôvod na neúmerný nárast cien, keďže tieto narástli v priemere asi desaťnásobne, no príjmy u väčšiny možno len štvornásobne, pričom potraviny, energie, palivá máme v rovnakých cenách ako v krajinách, kde sú príjmy pracujúcich, dôchodcov i sociálne dávky omnoho vyššie.

Ale nejde mi o ekonomiku, i keď aj tá sa nás dotýka a hovorí o podmienkach nášho života. Máme sa stále dobre a žijeme nad pomery. Možno väčšina ľudí si zmenu predstavovala hlavne v tejto oblasti, lebo väčšinou sa pri rozhovoroch so zahraničnými návštevami riešili príjmy a ceny. Ide mi viac o hodnoty, na ktorých je možné stavať šťastný a prosperujúci osobný, rodinný aj spoločenský život. Prekáža mi chudoba duchovná, prázdnota a povrchnosť, choré vzťahy, prekáža mi, že sa hodnotami pohŕda – a tí, ktorí sa ich usilujú presadzovať, sú ponižovaní, zosmiešňovaní a urážaní. Zdá sa mi, že aj Cirkev stráca orientáciu v dnešnom svete a hľadá alibistické riešenia. Ako kresťania sme počas uplynulých tridsiatich rokov pri formovaní spoločenského života zlyhali.

Vtedy v novembri, pred tridsiatimi rokmi, keď sme zapĺňali námestia a volali po zmene, sme vedeli, že spoločnosť je chorá a chorá ekonomika je toho dôsledkom, že treba spoločnosť zmeniť v tom podstatnom, od základov. Mali sme nádej, že sa to skoro zmení a za túto zmenu sme sa angažovali. Dnes cítim rovnako, že súčasná spoločnosť je chorá, v niektorých oblastiach možno i viac než vtedy; a som si vedomý, že zmena politickej reprezentácie to vyriešiť nedokáže.

Pád komunizmu bol veľkou vecou, ale pomery, ktoré v spoločnosti vládnu, mi dôvody na optimizmus a radosť nedávajú, preto necítim potrebu oslavovať. Som sklamaný a vidím, že mnohí to cítia podobne, majú mnoho problémov, ktoré si nezavinili sami, a neviem im pomôcť.

Vždy pred demokratickými voľbami sme presviedčaní, že nová garnitúra už bude tá pravá. Sme však svedkami úpadku morálky, ekonomiky, nárastu životných nákladov a zhoršovania životných podmienok. Deštrukční ľudia, ktorí potrebujú stále niekoho kritizovať, ktorí inak hovoria a inak konajú, zmenu priniesť nemôžu. Treba nám prijať pravdu a žiť v nej, a to väčšina spoločnosti odmieta. Tak ako pravdu odmietal socialistický režim, tak aj ten súčasný bojuje proti nej, len spôsoby a prostriedky sa zmenili.

Nedá sa slúžiť dvom pánom: Bohu i mamone, spravodlivosti i nespravodlivosti, pravde i klamstvu, dobru i zlu, byť za život a byť zároveň veľkým priateľom ľudí, ktorí zabíjajú, byť za rodinu a podporovať tendencie a programy, ktoré ju ohrozujú a rozbíjajú, hlásať pravdu a organizovať podvody...

Ovocie práce ľudí pôsobiacich vo verejných funkciách by nás malo presviedčať o ich morálnych i odborných kvalitách, nestačí spoliehať sa na ich reči a mediálne projekty. Peniaze, ktoré sa stali všemocnými, veľa pokazili aj z toho, čo tu v minulosti ako-tak fungovalo. Aj dnes je ťažké byť dobrý, pravdivý, tvorivý, autentický, čestný, zodpovedný... možno je to ešte ťažšie ako vtedy. Sloboda neznamená robiť si čokoľvek. Takto to chápu egoisti a deštrukční ľudia, ak prijmeme tento model pre spoločnosť či pre Cirkev, darmo sa budeme čudovať, čo to prinesie a ako budeme žiť.

Demokracia, ktorá sa spolieha na nižšie pudy, nebude pre nikoho prínosom. K slobode nutne patria aj morálne zásady a zodpovednosť. Bez nich tu bude anarchia a žiť sa nám bude naozaj ťažko, nech bude spoločnosť viesť ktokoľvek. Život nie je možný prežiť bez hodnôt – a o tieto hodnoty sa nám treba usilovať a vnášať do života. Súčasná globalizácia a mediálna manipulácia v rukách bohatých, mocných, nezodpovedných a hodnotovo ľahostajných ľudí nám určite neprinesie šťastie. Niekedy sa pýtam, či aj súčasná Cirkev má zmysel pre vernosť, hlásanie či obhajobu hodnôt, ktoré robia život spokojným, radostným a šťastným.

Socializmus bol zlý, lebo popieral Boha a základné ľudské slobody, preto som stál na strane tých, ktorí proti nemu bojovali a angažoval som sa v kresťanských iniciatívach v presvedčení, že jeho pádom sa mnohé zmení. Zažil som však a zažívam mnoho sklamaní. Táto doba má svoje záujmy, nie je naklonená rešpektovať Božie zákony a svojou dvojtvárnosťou a podporou nezodpovedného správania, polopravdami tiež ohrozuje človeka. Nároky na prežitie narastajú a problémov pribúda... Už sa opakujem, ale nemám náladu na oslavy. Skôr sa modlím za tých, ktorí nespravodlivo trpeli a zomreli za socializmu, i za tých, ktorí sa stali mučeníkmi tohto systému, ktorý je v mnohých ohľadoch tiež neľudský.

Týždeň pred tohtoročným výročím 17. novembra môže byť pre nás varovaním. Polícia označila 13. november na Slovensku za najtragickejší deň v roku, pri zrážke autobusu s nákladným autom, pre nezodpovednosť niekoho, zahynulo dvanásť ľudí a ďalší boli zranení, päť ľudí spáchalo samovraždu, tri ženy sa utopili, dvoch ľudí zrazil vlak a dvaja zomreli pri iných dopravných nehodách. Podobne polícia v Českej republike označila týždeň pred výročím Novembra 1989 za jeden z najtragickejších na cestách.

Aj dnes je potrebné sa zamyslieť nad tým, čo robiť, ako získanú slobodu chrániť a naplniť dobrom a zodpovednosťou za seba i za iných, za celú spoločnosť. Aby sme nerobili veci chybne, aby sme sa nedali rozoštvávať, aby sme nepodporovali tých, ktorí žijú nezodpovedne, nečestne, klamú, kradnú a podvádzajú, ale sme si dokázali navzájom pomáhať, byť si oporou a slúžiť. Vďaka patrí záchranárom, hasičom, policajtom, že napriek všetkému sú ochotní plniť si povinnosti v službe tým, ktorí pomoc najviac potrebujú. A všetkým, ktorí hodnoty tvoria, chránia  a šíria svojím životom.

Ľudovít Košík

::

Rozhovor s autorom:

Kresťanstvo vybudovalo Európu

::

Diskusný kruh PriestorNetu k výročiu Novembra ҆89:

Revolúcia (a roky po nej)

November ’89 (Sny a obludárium)

Ovocie pomýleného života

O revolúcii

Pokus o zbežné posúdenie Nežnej revolúcie